V aute

Včera som sa deťmi išla na návštevu ku kamarátke pozrieť pri nich blízku konskú farmu. Cestou sme prechádzali okolo umývačky áut. Lukáš si spomenul ako tam boli s tatinkom umývať auto a potom ho museli povysávať. Vravím: "veru, aj naše musíme povysávať. Ale urobíme to u prababky." "A má vysávač?" opýtal sa Lukáš. "Samozrejme, že má. Spravíme to ešte kým tam bude s nami tatinko." No a môj trojročný syn to celé zaklincoval: "a ja vám budem pomáhať, lebo čo by ste si vy bezo mňa počali." Tak, a mala som to.

Lukáš a WC

Poslednú sobotu sme boli pozvaní na zoznamovaciu grilovačku ku kamarátom, ktorí bývajú cca. 15 km od nás. Zámerom bolo spoznať nových ľudí z rodnej hrudy žijúcich vo Švajčiarsku. Aj sme spoznali. Ale o tom tento príbeh nebude, ale o tom, čo sa nám tam stalo. A tiež, čo mi môj podarený syn vyviedol dnes doma.
Skrátka už asi tri mesiace nenosíme doma plienky a posledný mesiac už ani von. Lukáš sa síce ešte vždy pred odchodom uistí, či tam, kam ideme, bude záchod, ale na plienku už ani nepomyslí. A to aj túto sobotu. Ako som spomínala, na návšteve sme spoznali viacero nových ľudí, medzi nimi aj Viki. Bola veľmi milá, spoločenská a aj ochotná povenovať sa deťom. Aj nášmu Lukášovi. Keď Lukáš prvý krát zakričal, že mu treba cikať, tak Viki ho vzala na WC. Všetko prebehlo super, až na to, že dala Lukáša cikať po stojačky. Musela ho ale držať. Hovorila som jej, že doma len po sediačky. No a to som nemala. Lepšie povedané, mala som uviesť aj presný návod. Viki išla s Lukášom na WC aj druhý krát, ale tentokrát s nimi išiel aj tatinko. Chcel vidieť, ako to Viki toho Lukáša dala cikať prvý krát. Ale čo čert nechcel, Lukáš cikal tentokrát po sediačky. Lenže mu teta Viki, nakoľko maminka zabudla povedať, nedala dole nohavice, ale nechala na členkoch. Tí, ktorí máte lepšiu fantáziu, si určite viete predstaviť ako to dopadlo. Presne tak, ako si myslíte. Lukáš ocikal Viki, ale tak, že musela ísť za Luckou hostiteľkou a požiadat o nohavice. Najhoršie ale bolo, že Lukáš sám bol z toho nešťastný.
Akoby to ale nestačilo, tak dnes ma dorazil úplne. Ono to cikanie po stojačky sa mu totiž veľmi zapáčilo. Jonáš nám po obede pekne spal, ja som niečo ešte dorábala v kuchyni, keď som začula žblnkot. Kričím:"Lukáš, kde si?!" "Tu maminka, vzadu, cikám." Utekám tam, a čo nevidím? Môj o týždeň trojročný syn cikal po stojačky do nočníka. Samozrejme, že aj mimo. No krása. Takže čerstvo opraný koberček poputoval do práčky a Lukášovi som vysvetlila, že kým nekúpime nižsi šamrlík, tak cikať po stojačky doma nemôže. Momentálne nás teda čaká výlet do IKEI a úplne hore na lístku mi svieti: menší šamrlík.

Lukáš v base

Minulý rok v lete môj dobrý manžel si odletel na nejaký hokejový seminár do Fínska a aby som tu ako tehotná nebola sama, pozval babku s dedkom Karolom. Boli tu asi tri týždne.
Počas tohto obdobia sa babka venovala Lukášovi a ja domácnosti, nákupom a iným hlúpostiam. Ale bolo nám všetkým fajn. Lukáš si starých rodičov - aj keď pri pohľade na nich je toto oslovenie totálne mimo - užíval. Hlavne hranie sa s babkou a rikšovanie s dedkom. Dedko ho vozil po terase na lehátku.
Všetko bolo super, až na to, že asi mesiac pred tým ako prišli, sa u Lukáša začalo takzvané obdobie vzdoru. Už pred tým to občas skúšal, ale tentokrát to začalo naplno. Jendoducho, keď bol o niečom presvedčený, že to musí byť tak ako si predstavuje, tak sa musel aj sám presvedčiť, že naozaj to tak nie je. Mohol mu človek hovoriť, čo len chcel. Bol taký neveriaci Tomáš.
Jedného dňa sme sa s babkou rozhodli zbehnúť do Badenu na nákupy a Lukáš mal ísť s nami. Chceli sme nechať dedka oddýchnuť si, len Lukáš sa zrovna vtedy rozhodol, že bude mať svoj deň. Takže keď som mu priniesla nohavice na oblečenie a sandále, rozhodol sa, že on tieto nohavice nechce a chce iné. Samozrejme čas tlačil, pretože sme sa kvôli parkovaniu a zápcham rozhodli ísť autobusom. Vymýšľal a jačal, že on nikam nejde, že zostane s dedkom. Dedko privolil, tak sme ich teda nechali tak. Odišli sme a strávili s babkou pekné popoludnie v meste. Keď sme sa vrátili, pýtala som sa oboch ako bolo. Lukáš mi celý uveličený povedal, že bol v base. Tak som zisťovala, čo sa stalo:
Po našom odchode si mladý pán svoje rozhodnutie ostať s dedkom rozmyslel a chcel ísť za nami. My sme však už boli za horami za dolami. Tak spustil nový cirkus. Lenže to sa prerátal. Dedko si po hlave skákať nedal a keď už s Lukášom nebolo reči, tak ho šupol do "basy". Skrátka ho dal do postieľk a doniesol mu vodu, pretože aj väzni majú nárok piť. Povedal mu, že je vedľa pri počítači a keď sa ukľudní, môže za ním prísť. Lukáš ešte chvíľu jačal, ale potom si to všetko rozmyslel a išiel za dedkom, že už sa ukľudnil a či sa nebudú hrať tenis.
Odvtedy sme dedkovu "basu " využili ešte niekoľkokrát a v podstate ju používame ešte dnes, len v trochu pozmenenej variante, nakoľko už nemáme postieľku, takže ako basa slúži izba. Nejakým záhadným spôsobom však Lukáš už tak nadšene nehlási, keď v nej musí byť, ale zas tam ani nebýva tak často.

Jonášov príchod

V apríly minulého roku som zistila, že som tehotná. Na moje prekvapenie. Nieže by som nevedela, ako sa dá otehotnieť, len som si myslela, že to neklapne tak rýchlo a ono klaplo. Tak sme sa aj potešili, ale hneď sme si aj uvedomili, že to bude zimné dieťa. Z toho bol trocha na nervy môj muž. Sami v cudzine, v novembri sa finišuje u nich v práci, hokejová sezóna v plnom prúde, skrátka z tohto pohľadu ten najnevhodnejší termín, aký môže byť. Niektoré veci sa však naplánovať nedajú a ani tentokrát som v tom predsa nebola sama.
Po zážitkoch z prvého pôrodu sme sa opäť rozhodli pre nemocnicu v našej blízkosti. Tentokrát sme žiaden kurz neabsolvovali, veď načo, už sme predsa raz rodili. Jedine sme išli na prehliadku pôrodného a popôrodného oddelenia, aby sme vedeli, kde je príjem a ako to u nich funguje. Väčšina ma totiž presviedčala, že druhé deti zvyknú prísť skôr a rýchlejšie. Pravdu mali v tom "rýchlejšie", ale skôr to teda nebolo. Jonášovi sa tak ako Lukášovi na svet vôbec nechcelo. Na rozdiel od prvého pôrodu má táto skutočnosť ale nejak veľmi nerozhádzala. Keď sa na tretí deň po termíne nič nedialo, poslal nás pán doktor na kontrolu do nemocnice, kde nás objednali o dva dni. Skontrolovali všetko a urobili odhad bábatka na 3800g. Hovorím si, no to snáď nie, zase medveď. Prebrali sme teda s doktorkou a pôrodnou asistentkou, ako budeme postupovať ďalej. Keďže moja sestra už bola na výpomoc u nás a odhad bábatka bol opäť relatívne veľký, rozhodli sme nečakať tak dlho ako pri Lukášovi a nechať pôrod vyvolať.
Na šiesty deň sme teda podľa dohody volali do nemocnice, kde mi povedali, že môžme prísť. Ako som však balila, tak mi volali z nemocnice naspät, že im to je ľúto, ale mám ostať doma, lebo majú veľa pôrodov a mám zavolať na druhý deň ráno.
V sobotu, 5.12.2009, som teda ráno volala do nemocnice, kde mi povedali, že nech prídem, že majú kľud. Zobudila som teda muža a sestru a hneď po raňajkách sme odišli do pôrodnice. Tam začali rovnako ako pri Lukášovi. Najskôr kompletné vyšetrenie a potom tabletka a prevoz na predpôrodné oddelenie, kde nám pridelili izbu. Bola som tam sama, pretože Kajo išiel odviesť auto domov, najesť sa a dohoda bola, že ak sa neozvem skôr príde hneď po obede. Tak aj bolo. Prišiel, zbehli sme na prechádzku a kávičku a naspäť do izby, pretože bolo dosť zima. Prišla pôrodna asistentka, skontrolovala CTG a keďže sa stále nič nedialo, tak aj odišla. Ja som sa opäť začala nudiť a tak sme sa vybrali znova na prechádzku a kávičku. Keďže sa už aj zotmelo a na izbe nás čakala večera pobrali sme sa späť. Po jedle som zavolala sestre ako sa im s Lukášom vodí a že u nás všetko po starom, dva v jednom. Mohlo byť asi 18 hodín. Z nudy sme s Kajom začali riešiť hlavolamy. Zrazu som však začala z hlboka dýchať. Z ničoho nič sa spustili kontrakcie, ale aké. Každé 2-3 minúty. Vravela som Kajovi, nech volá pôrodnú sestru, ale on mi na to: "je skoro sedem, vydrž do siedmej, potom ju zavoláme". Našťastie aj ju napadlo pozrieť, čo máme nové a keď ma videla, hneď ma zapla na CTG a dala sa vyšetrovať. Ako mi oznámila, že je to dobré a už som na 3cm, praskla plodová voda. Okamžite volala dole na pôrodné a už sme aj išli.
Bolesti boli ako hrom. Jediné, čo som chcela, bol môj, pri prvom pôrode osvečený epidurál. Pri príchode na pôrodnú sálu som oň pekne aj požiadala. Pôrodná asistentka sa mi snažila ozrejmiť možnosti boja proti bolestiam, na čo som je odrvkla, že ja s ňou o tom nediskutujem a jediné, čo chcem je ten epidurál. Keď tak na to pozerám z odstupom času, tak ja byť tou pôrodnou asistentkou, asi by som sa niekam kopla. Ale ona to zobrala v pohode a epidurál som dostala. Bolo asi osem večer. Fungoval však nejako divne. Len na jednej polovici tela a to na ľavej, tú pravú som stále cítila. Nevadilo, kontrakcie tak trocha ustúpili, ja som si uľavila, keď sa tie tlaky začali zosilňovať. Vravím jej:"musím na WC", ona: "počkajte, pozriem sa. Ale veď vy ste už úplne otvorená, keď poviem, tak budete tlačiť, dobre?" "To nie je možné, veď je to len krátko!" bola moja odpoveď. Ono aj bolo len okolo švtrť na desať. Keďže však povedala tlačiť, tak som tlačila ako kázala, veď snáď vie, čo robí. A veru vedela. Tri krát som zatlačila a Jonáš bol na svete. Ani som tomu veriť nechcela, len som sa pýtala, či už je vonku a či je v poriadku. Bol a ja tiež. A odhad pôrodnej váhy bol takmer presný. Jonáš vážil 3750g a meral 52cm. Oproti Lukášovi taký malý špunt.
Takže všetko bolo OK, až na to, že príbeh s mojou nepodarenou placentou sa zopakoval a keďže som si pri tlačení ten epidurál nejako "vylepšila", tak mi ju museli vybrat v plnej narkóze. No, čo už, hlavne, že je to za nami. Každopádne som si ale tentokrát povedala, že ďalšie bábatko nám v najbližšej dobe nehrozí, pretože na ďalšie operácie tohto štýlu nemám náladu. Ak sa však doma začnem nudiť, keď tí dvaja nezbedníci budú v šklôlke a škole, môžme sa s mojím mužom na túto tému začať rozprávať. Ale len rozprávať. Ostatné sa uvidí :-)