Ako sme kupovali žehliacu dosku

Koncom októbra, ako sme čakali Jonáša prišla na výpomoc babka. (Ak to číta, tak už pravdepodobne vie, o čom bude tento príbeh.) Bolo to super. Babka je veľmi aktívna a musím priznať, že bola vynikajúci pomocník, hlavne čo sa Lukáša týkalo, nakoľko na rozdiel odo mňa mala energiu na to, aby ho venčila a behala s ním po vonku každý deň. Ja som totiž bola už vysoko tehotná a tým pádom som mala problémy sama so sebou a chodenie a behanie nepatrilo v tom čase medzi moje najobľúbenejšie činnosti. Okrem toho mala ešte ďalšie veľké plus, rada žehlí. A tu sa začína náš príbeh.

V istý piatok mi volala kamarátka, či nevybehnem na pizzu do Zurichu, že prídu aj ostatné baby. No a keďže babka povedala, že bude strážit, že nech idem, tak som išla. Chcela aj ožehliť, tak som jej všetko nachystala a odišla som. Vrátila som sa relatívne neskoro, babka už bola v pyžame, tak som sa poďakovala (teda dúfam, že áno) a išli sme obe spať. Na druhý deň sme sa s Kajom rozhodli, že zbehnem do JUMBA (niečo ako Hornbach alebo jemu podobné obchody) kúpiť nejaké drobnosti a novú žehliacu dosku. Moja stará bola totiž úzka na moju naparovaciu žehličku (už dávno som si kúpila naparovaciu stanicu a tá je skrátka široká). Ako sme behali pomedzi regále, diskutovali a rozmýšľali, čoby sa nám ešte zišlo, vošla som do oddelenia, kde mali aj žehliace dosky. Našla som tú správnu a pobrala sa s ňou k nášmu vozíku. Kajo tam stál a niečo pozeral. Ja celá nadšná, s tou opachou pod pazuchou a bruchom vpredu, som sa doterigala k vozíku, naložila dosku naň a pohla sa smerom k ďalšiemu regálu, keď sa Kajo, akoby nič, ozval: "Neviem, či tú novú dosku budeme potrebovať, žehlička je totiž rozbitá." Ja mysliac, že si robí žarty, pretože to povedal štýlom: drahá-ešte-treba-kúpiť-chlieb, hovorím: "no to iste. Si dnes nejaký vtipný."A on: "no vážne. Mame včera spadla. Ja:" no to snáď nie!?" On: "veru áno, len sa ti to bála povedať. " "Prečo?" bola moja odpoveď. Viete si asi predstaviť, ako som asi začala vyzerať. Tlak mi stúpal do výšin, slzy mi začali tiecť po lícach a myslela som, že ma asi porazí. Pripomínam, že som bola tehotná. Hoci, tí čo ma poznajú budú tvrdiť, žeby som revala aj tak a asi budú mať aj pravdu. No ale snáď nebudem robiť divadlo na verejnosti, nie? Tak som ho tam nechala a s plačom som odpochodovala do iného oddelenia rozdýchať to. Celý čas pritom nadávajúc, prečo mi to nepovedali už ráno. No vysvetlenie prišlo za chvíľku, keď som sa vrátila. Babka sa totiž bála, že keď mi to povie, budem sa hnevať (čo samozrejme mala pravdu) a keďže som tak vysoko tehotná, tak by som mohla aj porodiť. Takže sa priznala Kajovi a ten, čakajúc na vhodný moment, si povedal, že pravdepodobne bude najlepšie povedať mi to, keď sa dopachtím s tou doskou. A tak aj urobil. Keď sme prišli domov, tak už som bola aj vychladnutá a dokázala som aj reálne uvažovať, čoho po pravde v stave, v ktorom som bola v obchode, nie som. Takže sme aj našli rozumné riešenie. Kajo dobrovoľne odniesol žehličku do opravy s tým, že keď sa nebude dať opraviť, kúpi novú. Ale našťastie opraviť sa dala, funguje a ak nikomu z nás nespadne, tak bude fungovať aj ďalej.

Pančušková dilema

Ako vždy v posledné 2 roky sa aj túto jar predo mnou vynorila otázka: dať Lukášovi von pančušky? Poznáte to? Prídete von na ihrisko, tam sú deti a všetky okrem vášho ich majú. Čo s tým? No nič. Určite nepobežím domov dať Lukášovi pančušky. Nie som predsa šiši. Veď čo sa už môže stať - v najhoršom prechladne a bude trocha kašľať. No čo už, nebude to prvý krát.
Problém je totiž ten, že náš pán doktor povedal pri prvej návšteve u neho (vtedy samozrejme len s Lukášom), že deti mám obliekať tak ako seba. To znamená, že keď ja nemám v lete ponožky, ani oni nepotrebujú, keď ja mám len tričko s krátkým rukávom, tak aj im stačí. Lenže podľa čoho sa mám orientovať, keď ja nosím pančuchy, len keď je pod nulou a aj to, aspoň -5 stupňov? Skrátka som si povedala, že pokiaľ neklesne teplota pod plus 5 stupňov, Lukáš pančuchy nepotrebuje. V kočíku mal vždy deku, takže zima mu byť nemohla, a teraz keď už lieta, tak mu zima ani byť nemôže, veď sa hýbe. A takto fungujeme už 2 roky. Ale keď prídeme na jar (alebo na jeseň) na ihrisko, začína táto dilema vždy od začiatku...A to nehovorím o probléme s čiapkou...
Najhoršie na tom je, že táto dilema spôsobuje vynorenie sa ďalšej otázky a to: čo potom obliecť dieťaťu, keď je mínus 5, keď má pančušky (čiapku) už pri plus 10?

Kabátový príbeh 1

Po narodení Lukáša som v zime zistila, že môj starý kabát na prsiach nezapnem. Tak som si kúpila nový, čierny s kapucou. Nosila som ho celú zimu a keďže bola studená jar, tak aj počas nej. Koncom marca, Lukáš mal vtedy deväť mesiacov, nás Kajo zobral do Biascy (cca.250km od nášho vtedajšieho bytu) na turnaj švajčiarskych rozhodcov. Turnaj sa konal v sobotu a v nedeľu. Odchádzali sme však už v piatok po obede a pretože bolo zima, kabát išiel s nami. Čo čert nechcel, v sobotu sa oteplilo na dobrých 15 stupňov. A kto by behal v takom teple v kabáte? Chudák kabát skončil prevesený na kočíku. Tak v podstate strávil celý víkend. Až na nedeľné záverečne posedenie s ostatnými rozhodcami v reštaurácii. Môj manžel má totiž tendenciu vždy a za každých okolností dávať veci na poriadok. A presne to urobil aj v tú nedeľu po príchode do reštaurácie, kde som ja už dávno čakala, samozrejme aj s obloženým kočíkom. V rámci svojej upratovacej mánie odviezol kočík z dosahu (veď Lukáš sedel pri stole vo vysokej stoličke a jedol svoj obed z Nestlé-pohára) a s ním aj môj kabát, ktorý pekne zavesil na vešiak. Čo by bolo všetko super, len ma akosi o tomto svojom počine zabudol informovať. Po skončení obeda som v domnienke, že všetko mám v kočíku (keďže na kočíku som nič nevidela) zbalila veci a naložila do auta. Keďže bolo teplo, tak ma ani nenapadlo, že ten kabát tam nie je a odišli sme domov.

Asi o týždeň, keď sa zase ochladilo, som si zmyslela obliecť kabát. Važení, aké bolo moje zúfalé hľadanie si asi viete predstaviť. Prekutrala som celý byt, ale kabáta nikde. Tak som premýšľala, kde som ho mala naposledy. Pýtala som sa aj Kaja, ze či si nepamätá, kde som ho mala. A on na to: "mala si ho v Biasce." "Ale bol v kočíku a ten je doma," ja na to. "Nie, zavesil som ho predsa na vešiak, tam kam patrí". "A to si mi nemohol povedať ešte tam?!" Bola som samozrejme na nervy. Nový kabát a ja ho nechám vďaka upratovacej mánii môjho manžela 250km od domu.

Ale aby ste sa nebáli, kabát mám. Karol zavolal svojmu kolegovi rozhodcovi, ktorý turnaj organizoval a býva neďaleko, a ten sa tam do tej reštaurácie po tom týždni skočil pozrieť a našiel môj kabát pekne zavesený na vešiaku. A na ďalší týždeň nám prišiel veľký ľahký balík.

Holič

Minulý týždeň som si všimla, že Lukáš má opäť dlhé vlasy a treba začať uvažovať o návšteve holiča. Nepatrím totiž k tým nadaným matkám, ktoré vezmú nožnice do ruky, spravia s nimi šmyk-šmyk a dieťa je ostrihané. Okrem toho má Lukáš husté a rovné vlasy, takže jedno zastrihnutie mimo a je po účese. Tak som sa včera odhodlala a cestou do poradne som ho objednala na dnes na 10,00 k holičovi. Ráno všetko prebehlo hladko. Lukáš sa naraňajkoval a kým som kojila Jonáša, tak mi ho Kajo aj obliekol. Jonáša som dala do kočíka, Lukáš sa ho držal a išli sme. Bolo trištvrte na desať, takže som dokonca ani nebola v časovom sklze (čo je normálne zázrak, nakoľko v poslednej dobe sa mi veľmi zriedka podarí odísť z domu v naplánovanom čase. 15 minútový sklz sa u mňa stáva pomaly pravidelnosťou.). Prišli sme k holičovi presne na desiatu, akurát som musela nájsť bezbariérový vstup. Kočík s Jonášom som nechala pri pokladni (aby som ho nedajbože zase niekde nezabudla) a sadla som si s Lukášom na stoličku. Lukáš pekne sedel, točil hlavou doprava a doľava podľa potreby - sľúbené smarties spravili svoje. Hoci 45 minút u holiča pre dieťa nie je ani so smarties pred očami hračka. Nakoniec však predsa len bolo hotovo. Tak sme išli ku pokladni zaplatiť. A čo sa zase mame podarilo? No predsa zabudnúť si peňaženku v druhej taške, ktorá si kľudne hovela na stoličke doma. Našťastie boli veľmi milí a dovolili mi odísť s tým, že však prídem zaplatiť neskôr. No lenže mne sa samozrejme po obede znova k holičovi len kvôli plateniu ísť nechcelo. Nielenže som nešikovná, ale aj pohodlná. Pomyslela som si , že možno budem mať šťastie a Kajo bude ešte doma alebo akurát na ceste. A na čo vlastne mám mobil? No predsa na nepretržité volanie manželovi, že som zase niečo zabudla. Takže som mu volala spred holiča a donekonečna vytáčala jeho číslo a počuvala jeho odkazovú schránku. Napriek tomu som sa nevzdávala, veď nádej umiera posledná. Oplatilo sa. Zrazu som totiž videla môjho inteligentného manžela parkovať pred holičom. Inteligentný preto, lebo si domyslel, keď videl stále blikať telefón, že sa niečo stalo. Preto sa rozhodol ísť do práce okľukou a spýtať sa svojej podarenej manželky - teda mňa, že čo zase horí. No predsa náš otvorený 23frankový účet (prosím neprepočítavať, aby ste náhodou po prepočítaní nedostali infarkt) u holiča. S úsmevom sa teda pobral k bankomatu, kde zistil, že peniaze nemôže vzhľadom na prekročený mesačný limit vybrať. Tak mi dal kartu, nech to skúsim zaplatiť cez "chip". Našťastie to išlo a ja som mala o starosť menej.

Pri odchode z domu som totž zabudla, že včera večer som bola na kurze španielčiny a peňaženku som si preložila z prebaľovacej tašky do tašky so španielčinou a tá sa akosi bez pomoci z tej španielčinovej do tej prebaľovacej nedostane.

Ako sme skoro Jonáša v obchode zabudli

Dnes ráno som sa rozhodla, že začnem písať moje zážitky s deťmi. Niektoré totiž podľa mňa stoja za to.

Tak napríklad, stalo sa vám už niekomu, že ste takmer zabudli svoje dieťa v obchode? Mne prosím áno. V pondelok. Zistila som, že nás Lukáš potrebuje nové topánky a kedže máme neďaleko obuv, tak som si povedala, že pred tým než pôjdeme na ihrisko, skočím ešte tam. Pobalila som deti, hračky a kočík, naložila nás do auta a vyrazili sme. Vošli sme do obchodu, Jonáša v autosedačke som položila medzi regále, Lukáša poslala na šmykľavku a začala pozerat ponuku. Vybrala som niekoľko párov, Lukáš vyskúšal (aj na šmykľavke) a tak sme sa pobrali ku pokladni. V pravej ruke autosedačka, v ľavej Lukáš. Topánky vzala k pokladni predavačka. Postavila som sedačku k pokladni a zaplatila. No a vtedy sa to stalo. Zbalila som topánky do jednej ruky, Lukáša do druhej a pohli sme sa von. Až vo dverách som si uvedomila, že mám síce obe ruky plné, tak ako pri vchádzaní do obchodu, akurát, že v tej pravej, mám o dobrých 7kg menej. Tak som sa rýchlo vrátila ku pokladni, vzala autosedačku s Jonášom a v tom sa ma predavačka spýtala:"zabudli ste si bábo?" "No, skoro áno" znela moja odpoveď a to, ako som sa pri tom cítila, si asi viete predstaviť .

A niečo podobné sa mi stalo s Jonášom aj minulý týždeň u nás na ihrisku. Nikam som síce neodišla a nenechala ho tam, ale až po 1,5 hodine venovania sa Lukášovi, ktorý lietal po ihrisku, liezol na preliezky a šmýkal sa, som si uvedomila, že ten v strede ihriska stojaci kočík (aby som si ho všimla) je tiež môj.

Jednoducho náš Jonáš je take pohodové dieťa, že niekedy ani neviem, že ho mám.