Keď som sa prvý krát dozvedela, aké má dedko - vtedy ešte len otec môjho manžela - zdravotné problémy, bola som prekvapená. Taký dovtedy zdravý, športujúci človek a toto? Prečo, bola moja prvá otázka. Krátko na to som bola s touto otázkou konfrontovaná znova - tentokrát sa týkala mojej mamy. Bojovali v jednom roku - 2005 - rovnaký boj. Dedko Karol z neho vtedy vyšiel ako víťaz, moja mama žiaľ ako porazená. "Prečo" opýtala som sa opäť. Odpoveď nemám dodnes, ale dnes je to aj tak jedno. Pretože dedko Karol prehral svoj boj v sobotu 20. novembra.
Aký bol? Ťažko povedať, keďže som ho poznala iba necelých 16 rokov. Zo začiatku som sa ho dokonca tak trochu bála, hoci ani neviem prečo. Po svadbe mi však začal byť veľmi sympatický. Mala som možnosť zistiť, že bol veľmi vtipný a vedel trafiť ten správny komentár k veci či situácii. Mal rád svoj kľud a bol neuveriteľný pedant. Nerád používal nové veci - jeho skriňa je toho dôkazom. Mal rád počítače a rád ich zbieral, čím babke dokázal zdvihnúť tlak. Jeho zbierka domáceho náradia by zatienila nejedného profesionála, ale dôležité bolo, že vedel každé náradie aj použiť. Jeho syn žiaľ (alebo našťastie?) túto vášeň nepodedil. Okrem toho miloval tenis a hokej - ťažko pre mňa povedať, ktorý šport mal radšej. Miloval svoju rodinu, aj keď svoju náklonnosť prejavoval niekedy zvláštne, ale ako povedal raz môj manžel:"to aby sme nespyšneli".
Mne však v pamäti zostane ako úžasný dedko mojich detí. Nikdy nezabudnem na čas, ktorý s babkou strávili u nás minulý rok. Ako rikšoval Lukáša po terase na lehátku a učil ho smiešne básničky a výroky, z ktorých sa nám s babkou prevracali oči. Alebo ako sa na terase vozil na mojim bicykli - lebo skôr ako sa pustil na jazdu po okoli, ho predsa bolo treba vyskúšať. Tiež nezabudnem na náš spoločný výlet do Klotenu na jeden zo zápasom MS. Ešte dnes vidím radosť a hrdosť v jeho očiach, keď sa Jonáš naučil vďaka jeho barle plaziť. Viem, že chcel deti naučiť korčuľovať a hrať tenis. Čo sa Lukáša týka, vyzerá byť zatiaľ športový talent po maminke, a ak to tak aj zostane, myslím, že ani dedkov talent by nemal šancu. Už teraz sa však u Lukáša ukazuje dedkov zmysel pre poriadok a obľuba samoty.
Už teraz nám veľmi chýba. Ale ako hovorí Lukáš, jedného dňa, keď poletíme za babkou a druhým dedkom do "Blatislavy", ho možno uvidíme na tom jeho obláčiku ako nám kýva a potom mu zakývame.
Zbohom dedko Karol...
PS: naša najobľúbenejšia básnička, ktorú naučil Lukáša. Možno trocha morbídna, ale aj tak pasuje:
Pacient leží v sanitke,
život visí na nitke.
Sanitka sa prevrhla
a nitka sa pretrhla.
utorok 7. decembra 2010
piatok 10. septembra 2010
Ja a GPS
Pri našom poslednom výlete do Tessina som si vďaka opätovným nejasnostiam s GPS spomenula na túto starú príhodu.
Bolo to krátko po mojom príchode do Švajčiarska. Teda, ak sa dá pol roka pobytu považovať za krátke obdobie. V jeden krásny jesenný deň sme boli pozvaní s manželom na grilovačku u jeho kolegu Bruna. Bývali sme vtedy ešte v Glattbruggu a Bruno v Urdorfe. Obe obce sú od seba vzdialené asi 15 kilometrov. Krátko pred tým sme kúpili auto a kvôli manželovmu hokeju sme ho nechali vybaviť navigačným systémom. Síce tým jednoduchším variantom, ale stačil. Teda manželovi, mne ako som počas tohoto výletu zistila, nie.
Keďže manžel išiel ešte s jedným kolegom priamo z práce, mala som ja dôjsť za nimi naším autom. Muž mal síce obavy, ale povedala som mu:"čo blbneš, veď mám GPS". V určené popoludnie som si sadla za volant našej krásnej Toyoty Avensis (tú mám ešte stále a nedám na ňu dopustiť) a vyšla som na cestu.
Prvá prekérna situácia na seba nenechala dlho čakať. Na prvom diaľničnom zjazde som sa zle zaradila a pustila sa smerom na Zurich. Keďže bola mierna zápcha, o tom čase nič výnimočné ako som mohla za tú dobu, čo som tu, zistiť, nepodarilo sa mi už preradiť do správneho pruhu a musela som sa na prvom zjazde (cca.5 km zachádzka) otočoť. V druhom smere som už smer trafila a pustila sa správne. Podarilo sa mi úspešne dôjsť po tunel.
Za tunelom na mňa čakala pasca v podobe roztrojky a ja som sa opäť zaradila do toho "správneho" pruhu. Takže miesto smer Urdorf som sa pustila na Bern-Basel. Paráda. Nadišla som si ďalších 10 km. Ešteže sú týmto smerom zjazdy z diaľníc dosť husto za sebou. Takže som sa znova pekne otočila a vydala sa na Urdorf. Konečne som pred sebou uvidela vyslobodzujúcu tabuľu ohlasujúcu Urdorf. "Fajn, už som tu" povedala som si. Chyba, chyba, dievča. Len som si to myslela.
Náš navigačný systém si zjavne povedal, že mi tú cestu osladí, ale parádne. Keď už som sa blížila k cieľu - podľa GPS - zahlásilo mi toto úžasné zariadenie:"choďte rovno". Čo v mojom ponímaní znamenalo ísť ďalej po hlavnej, ktorá sa žiaľ zatáčala mierne doľava a rozhodne neviedla k môjmu cieľu, ale úplne von z obce. To som si samozrejme v momente hľadania toho oznamovaného cieľa nevšimla. Prešla som okolo železničnej stanice Urdorf (správna obec), vošla do lesíka a skrátka som akosi tabuľu s označením druhej obce (Schlieren) prepásla. To, že idem nesprávne som si uvedomila, až keď som skončila v slepej ulici, ktorá bola opravovaná a preto ukončená krásnou dopravnou značkou Zákaz vjazdu. Super, čo teraz? Nadávala som ako pohan, že čo je to za krám, tento náš navigačný, keď ani nevie, kam ideme. Jediné, čo ma napadlo, bolo zavolať mužovi. No to vám bol telefonát. "Kde prosím Ťa si?!" pýtal sa manžel. "Ja neviem..." vzlykala som do telefónu. "A ako Ťa mám teda teraz odnavigovať?!" "Ja neviem..." Fantázia mi v odpovediach jednoznačne začala zlyhávať. Nakoniec mi dal na druhom konci Bruna. Ten mal aspoň zmysluplné otázky, vďaka ktorým sme prišli na to, kde vlastne som a odnavigoval ma k nim domov.
Až tam sme prišli na to, čo sa vlastne stalo. V momente, keď mi GPS kázal ísť rovno, som mala ísť rovno a nie po hlavnej. Keby som to bola urobila, bolo by predo mnou asi o 20 metrov parkovisko, kde som mala zaparkovať.
A aká je pointa tohto celého? Odvtedy jazdím síce s GPS, už som si aj zvykla na niektoré, mne nelogické vyhlásenia, ale zásadne si pred cestou pozriem starú dobrú mapu. Tá ma totiž narozdiel od GPS ešte nikdy nesklamala.
Bolo to krátko po mojom príchode do Švajčiarska. Teda, ak sa dá pol roka pobytu považovať za krátke obdobie. V jeden krásny jesenný deň sme boli pozvaní s manželom na grilovačku u jeho kolegu Bruna. Bývali sme vtedy ešte v Glattbruggu a Bruno v Urdorfe. Obe obce sú od seba vzdialené asi 15 kilometrov. Krátko pred tým sme kúpili auto a kvôli manželovmu hokeju sme ho nechali vybaviť navigačným systémom. Síce tým jednoduchším variantom, ale stačil. Teda manželovi, mne ako som počas tohoto výletu zistila, nie.
Keďže manžel išiel ešte s jedným kolegom priamo z práce, mala som ja dôjsť za nimi naším autom. Muž mal síce obavy, ale povedala som mu:"čo blbneš, veď mám GPS". V určené popoludnie som si sadla za volant našej krásnej Toyoty Avensis (tú mám ešte stále a nedám na ňu dopustiť) a vyšla som na cestu.
Prvá prekérna situácia na seba nenechala dlho čakať. Na prvom diaľničnom zjazde som sa zle zaradila a pustila sa smerom na Zurich. Keďže bola mierna zápcha, o tom čase nič výnimočné ako som mohla za tú dobu, čo som tu, zistiť, nepodarilo sa mi už preradiť do správneho pruhu a musela som sa na prvom zjazde (cca.5 km zachádzka) otočoť. V druhom smere som už smer trafila a pustila sa správne. Podarilo sa mi úspešne dôjsť po tunel.
Za tunelom na mňa čakala pasca v podobe roztrojky a ja som sa opäť zaradila do toho "správneho" pruhu. Takže miesto smer Urdorf som sa pustila na Bern-Basel. Paráda. Nadišla som si ďalších 10 km. Ešteže sú týmto smerom zjazdy z diaľníc dosť husto za sebou. Takže som sa znova pekne otočila a vydala sa na Urdorf. Konečne som pred sebou uvidela vyslobodzujúcu tabuľu ohlasujúcu Urdorf. "Fajn, už som tu" povedala som si. Chyba, chyba, dievča. Len som si to myslela.
Náš navigačný systém si zjavne povedal, že mi tú cestu osladí, ale parádne. Keď už som sa blížila k cieľu - podľa GPS - zahlásilo mi toto úžasné zariadenie:"choďte rovno". Čo v mojom ponímaní znamenalo ísť ďalej po hlavnej, ktorá sa žiaľ zatáčala mierne doľava a rozhodne neviedla k môjmu cieľu, ale úplne von z obce. To som si samozrejme v momente hľadania toho oznamovaného cieľa nevšimla. Prešla som okolo železničnej stanice Urdorf (správna obec), vošla do lesíka a skrátka som akosi tabuľu s označením druhej obce (Schlieren) prepásla. To, že idem nesprávne som si uvedomila, až keď som skončila v slepej ulici, ktorá bola opravovaná a preto ukončená krásnou dopravnou značkou Zákaz vjazdu. Super, čo teraz? Nadávala som ako pohan, že čo je to za krám, tento náš navigačný, keď ani nevie, kam ideme. Jediné, čo ma napadlo, bolo zavolať mužovi. No to vám bol telefonát. "Kde prosím Ťa si?!" pýtal sa manžel. "Ja neviem..." vzlykala som do telefónu. "A ako Ťa mám teda teraz odnavigovať?!" "Ja neviem..." Fantázia mi v odpovediach jednoznačne začala zlyhávať. Nakoniec mi dal na druhom konci Bruna. Ten mal aspoň zmysluplné otázky, vďaka ktorým sme prišli na to, kde vlastne som a odnavigoval ma k nim domov.
Až tam sme prišli na to, čo sa vlastne stalo. V momente, keď mi GPS kázal ísť rovno, som mala ísť rovno a nie po hlavnej. Keby som to bola urobila, bolo by predo mnou asi o 20 metrov parkovisko, kde som mala zaparkovať.
A aká je pointa tohto celého? Odvtedy jazdím síce s GPS, už som si aj zvykla na niektoré, mne nelogické vyhlásenia, ale zásadne si pred cestou pozriem starú dobrú mapu. Tá ma totiž narozdiel od GPS ešte nikdy nesklamala.
IKEA a požiarny poplach
Pred nedávnom som sa dohodla s kamarátkou, že pôjdeme na nákupy. Mala som totiž nejaké kupóny na zľavy, tak som ich chcela využiť. 20% je 20% a najlepšie bolo to, že som mala aj pre seba aj pre deti. Dohodli sme sa, že sa stretneme okolo obeda, samozrejme aj s deťmi. Ja som s deťmi prišla skôr, najedla sa tam, veď raz za čas si môžem predsa užiť deň bez varenia. Neskôr, keď dorazila kamarátka s dcérkou, sme sa potúlali v nákupnom centre. Zaodela som deti na zimu a dokonca aj seba. Keď môj manžel videl ten úbytok z konta, len si vzdychol. Ale o inom som chcela...
Kamarátka chcela ešte skočiť do Ikei, keďže hľadala postieľku pre svoju dcérku. Ja som ešte chcela omrknúť jesenné topánky pre mňa, tak sme sa dohodli, že prídem za ňou. Topánky som vyskúšala, zaplatila a rýchlo do auta. Už v obchode s topánkami som si všimla, že Lukáš sa už začína nudiť. Ale hovorila som si, že to ešte bude OK. No zanedlho som zistila, že tá nuda bola väčšia. V Ikei sme išli skratkou rovno do oddelenia detského nábytku a Lukáš, ktorý sa tam už celkom dobre vyzná, si to namieril priamo do hracieho kútika. Bola som rada, lebo som mohla hľadať kamarátku a prehodiť pár slov so známym, ktorého som tam náhodou stretla. No a divadlo začalo hneď, ako sme zavelili odchod, lebo postieľka už bola objednaná. "Ja nikam nejdem, ja sa chcem hlat!", znela odpoveď z detksého kútika. Chápala som svoje dieťa, ale malo smolu v tom, že samé tam ostať nemohlo. Tak sa nakoniec predsa len pobral s nami ku pokladniam. Všetko sme vyplatili a pobrali sme sa po postieľku. No a vtedy sa to stalo. Kamoška zistila, že "hups", blok o zaplatení ostal pri pokladni a bez neho postieľka nebude, hoci je zaplatená. Ja som ostala pri pulte, kde sa vybavuje vydanie tovaru, deti boli pri mne - Simonka v kočíku (kamoškina dcérka), Jonáš v autosedačke v nákupnom vozíku a Lukáš sa ponevieral popri mojich nohách. Akurát som vysvetľovala obsluhujúcej dáme, čo sa stalo... V tom zrazu znela na celú Ikeu požiarna siréna. Pozerám, čo sa deje, kto to spustil a divila som sa, že čo za dieťa sa to poneviera pri únikovom východe a otvára ho a zatvára. No vážení - moje. Ja som si ani nevšimla, že Lukáš sa v rámci nudy odponevieral od mojich nôh až k núdzovým dverám, hoci tam bola páska a otovril ich. Nevedel čo má robiť, tak ich zas zavrel, ale ono už ten poplach hučal a on tam stál celý nesvoj, že čo sa stalo. V momente som na neho zvolala, nech ide ku mne. V tom istom momente ma premohla hanba, že som si nevšimla, že mi ušiel preč. Tak som si ho vzala na bok a poprosila obsluhujúcu dámu, nech mu dá "hubovú polievku" ona. Jej kolega, ktorý na mňa pred tým právoplatne škaredo pozrel, išiel totiž poplach vypnúť. Keď sa vrátil zagánil aj na Lukáša. Pri ospravedlňovani mi však veľmi slušne povedal, že sa nič nestalo. Najhoršie bolo, že som sa na Lukáša ani poriadne nemohla hnevať, lebo tam stál ako kôpka nešťastia a v podstate až tak sám na vine nebol. Hoci priznám sa, sama som bola veľmi prekvapená, že mu prišlo niečo také na rozum, lebo ešte nikdy takúto vec nevyviedol. Ale vždy je niečo prvý krát. Takže do budúcna už budem pripravená a zoberiem motúzik :-)
Kamarátka chcela ešte skočiť do Ikei, keďže hľadala postieľku pre svoju dcérku. Ja som ešte chcela omrknúť jesenné topánky pre mňa, tak sme sa dohodli, že prídem za ňou. Topánky som vyskúšala, zaplatila a rýchlo do auta. Už v obchode s topánkami som si všimla, že Lukáš sa už začína nudiť. Ale hovorila som si, že to ešte bude OK. No zanedlho som zistila, že tá nuda bola väčšia. V Ikei sme išli skratkou rovno do oddelenia detského nábytku a Lukáš, ktorý sa tam už celkom dobre vyzná, si to namieril priamo do hracieho kútika. Bola som rada, lebo som mohla hľadať kamarátku a prehodiť pár slov so známym, ktorého som tam náhodou stretla. No a divadlo začalo hneď, ako sme zavelili odchod, lebo postieľka už bola objednaná. "Ja nikam nejdem, ja sa chcem hlat!", znela odpoveď z detksého kútika. Chápala som svoje dieťa, ale malo smolu v tom, že samé tam ostať nemohlo. Tak sa nakoniec predsa len pobral s nami ku pokladniam. Všetko sme vyplatili a pobrali sme sa po postieľku. No a vtedy sa to stalo. Kamoška zistila, že "hups", blok o zaplatení ostal pri pokladni a bez neho postieľka nebude, hoci je zaplatená. Ja som ostala pri pulte, kde sa vybavuje vydanie tovaru, deti boli pri mne - Simonka v kočíku (kamoškina dcérka), Jonáš v autosedačke v nákupnom vozíku a Lukáš sa ponevieral popri mojich nohách. Akurát som vysvetľovala obsluhujúcej dáme, čo sa stalo... V tom zrazu znela na celú Ikeu požiarna siréna. Pozerám, čo sa deje, kto to spustil a divila som sa, že čo za dieťa sa to poneviera pri únikovom východe a otvára ho a zatvára. No vážení - moje. Ja som si ani nevšimla, že Lukáš sa v rámci nudy odponevieral od mojich nôh až k núdzovým dverám, hoci tam bola páska a otovril ich. Nevedel čo má robiť, tak ich zas zavrel, ale ono už ten poplach hučal a on tam stál celý nesvoj, že čo sa stalo. V momente som na neho zvolala, nech ide ku mne. V tom istom momente ma premohla hanba, že som si nevšimla, že mi ušiel preč. Tak som si ho vzala na bok a poprosila obsluhujúcu dámu, nech mu dá "hubovú polievku" ona. Jej kolega, ktorý na mňa pred tým právoplatne škaredo pozrel, išiel totiž poplach vypnúť. Keď sa vrátil zagánil aj na Lukáša. Pri ospravedlňovani mi však veľmi slušne povedal, že sa nič nestalo. Najhoršie bolo, že som sa na Lukáša ani poriadne nemohla hnevať, lebo tam stál ako kôpka nešťastia a v podstate až tak sám na vine nebol. Hoci priznám sa, sama som bola veľmi prekvapená, že mu prišlo niečo také na rozum, lebo ešte nikdy takúto vec nevyviedol. Ale vždy je niečo prvý krát. Takže do budúcna už budem pripravená a zoberiem motúzik :-)
piatok 6. augusta 2010
Prázdniny na rodnej hrude II.
Ako som písala v prvom diely, vo štvrtok 8. júla sme vyrazili do Banskej Štiavnice. Boli sme tri autá a cestou sme sa ešte zastavili v Oponiciach. Odtiaľ totiž pochádza priateľka môjho otca, Marta. Tam sme vysadili jej mamičku, naobedovali sme a vyrazili ďalej. Okrem mňa s deťmi išiel teda ešte môj otec a Marta a jej starší syn s manželkou, deťmi a synovcom. Tešila som sa, že sa Lukáš bude mať s kým hrať. Aj sa mal. Cesta bola pekná, zase som si po dlhej dobe uvedomila, že ten môj rodný kraj má krásne miesta. Akurát, že Martin syn prepásol odbočku a tak si to troška nadišiel a my sme zatiaľ na neho čakali na motoreste pri ceste. Keď stále nechodil, sme mu vyslali po telefonáte, v ktorom nám oznámil, že je asi 15km mimo, sme mu vyslali naproti navádzacie vozidlo - môjho otca, ktorý mu išiel oproti. Našťastie na druhý pokus už odbočku trafil a dorazil, síce naštvaný, ale my sme mohli pokračovať. Cestou som ešte nakojila Jonáša a keď sme konečne dorazili do Štiavnice, bolo to super. Ale len kým sme nešli spať. Keď už som sa tešila do postele a chcela som ísť po deti do druhej izby, začal plakať Martin starší vnuk. Vracal. Dôvod asi uhádnete. Opäť úpal. Síce nie u mojich detí, ale do postele som sa vďaka tomu dostala o hodinu neskôr ako som chcela. No čo už.
Piatok sa začal tiež ideálne. Raňajy a potom nákup v miestnej Bille. Keď sme sa vrátili, začali chlapi kosiť a chystať gril. Zrazu, okolo obeda zmizol môj tata. No a neskôr prišla Marta, že mu je zle a trasie ho zimnica. Aby ste boli v obraze, môj otec je tlakár, takže ma hneď chytil strach, či nedostal infarkt. Ale tvrdil, že nie, len že je unavený. Večer nám to ale nedalo a Marta ho odviezla na pohotovosť. Diagnóza - úpal. Vravela som si, že to snáď už nie je pravda. Okrem toho, Martina nevesta vyjadrila podozrenie na ovčie kiahne u mojich detí. Oni totiž aj tak vyzerali, akoby ich mali. Ale dôvod bol omnoho prozaickejší. V Bratislave ich doštípali komáre a to teda parádne. Hlavne Lukáša. Ten vyzeral chúďatko fakt strašne. Našťastie som mala so sebou fenistilové kvapky, pretože natierať gélom u neho už nemalo zmysel. Vráťme sa však k otcovi. Jeho stav sa síce na ďalší deň zlepšil, už ani horúčku nemal, ale zato mal akoby doškriabanú nohu z kosenia. Ono by to nevadilo, keby to doškriabanie večer nenabralo na fialovej farbe a nemal nohu začervenanú až po triesla. Takže išiel náš tata na pohotovosť zas. Zhodou okolností ordinoval ten istý doktor ako prvý krát. Tentokrát však už diagnóza znela dosť nepekne - náč tata si uhnal ružu. Kto nevie o čo ide - je to zápalové ochorenie kože, berú sa na to dosť silné antibiotiká, vyzerá to dosť škaredo a hlavne to celkom slušne bolí. Chudák tata musel s takou nohou na ďalší deň cestovať do Oponíc, kde sme mali zostať do utorka.
Bolo to v čase, keď na Slovensku udreli silné horúčavy, takže sme sa na ďalší pobyt mimo Bratislavy skutočne tešili. Opäť som dúfala, že už máme za sebou aj tú pohotovosť, hoci nie ja som išla, ale aj tak. No vážení neuveríte, ale môj optimizmus mi vydržal len do pondelka a to len dopoludnia. Lukáš behal nahý a bosý po záhrade a zrovna, ako si išiel obuť "crocsy", tak stúpil na včelu. Nie je našťastie alergický, čo už vieme, keďže včela ho zatiaľ stihla trafiť každé leto od dovŕšenia jedného roku, ale aj tak mu noha napuchla takmer až po kolienko. A aj teplota mu stúpla a bol taký celý umraučaný a ubolený. Na druhý deň sa mu po ceste domov na nohe v mieste zábalu vytvorili ešte aj potničky, takže sme už ani zábal dávať nemohli. Okrem toho mal z tej opuchliny a následného komického našľapovania na nohu pľuzgier ako svet, ktorý mu samozrejme neskôr praskol a ten ošetriť, to bola história sama o sebe.
Pre potešenie všetkých, týmto sa naše trampoty ako tak skončili. To že v Bratislave bolo v bytoch cez 30 stupňov a vonku okolo 40 v tieni som už potom ako nejaký problém vôbec nebrala. A keď Jonáš u babky na seba stiahol obrus, na ktorom bola ťažká sklenená miska, ktorá padla neďaleko hlavy, a potom sa na neho zosypali ešte Lukášove polienka z nákladiaku, tak mi bolo už len do smiechu.
Ale aby som sa len nesťažovala, mali tieto prázdniny aj nejaké tie pozitíva. Podarilo sa mi navštíviť predstavenie Čarovnej flauty v jednom rakúskom kameňolome a Jonáš sa začal plaziť. Dedko pred ním tak dlho ťahal barlu, až sa za ňou pustil.
Piatok sa začal tiež ideálne. Raňajy a potom nákup v miestnej Bille. Keď sme sa vrátili, začali chlapi kosiť a chystať gril. Zrazu, okolo obeda zmizol môj tata. No a neskôr prišla Marta, že mu je zle a trasie ho zimnica. Aby ste boli v obraze, môj otec je tlakár, takže ma hneď chytil strach, či nedostal infarkt. Ale tvrdil, že nie, len že je unavený. Večer nám to ale nedalo a Marta ho odviezla na pohotovosť. Diagnóza - úpal. Vravela som si, že to snáď už nie je pravda. Okrem toho, Martina nevesta vyjadrila podozrenie na ovčie kiahne u mojich detí. Oni totiž aj tak vyzerali, akoby ich mali. Ale dôvod bol omnoho prozaickejší. V Bratislave ich doštípali komáre a to teda parádne. Hlavne Lukáša. Ten vyzeral chúďatko fakt strašne. Našťastie som mala so sebou fenistilové kvapky, pretože natierať gélom u neho už nemalo zmysel. Vráťme sa však k otcovi. Jeho stav sa síce na ďalší deň zlepšil, už ani horúčku nemal, ale zato mal akoby doškriabanú nohu z kosenia. Ono by to nevadilo, keby to doškriabanie večer nenabralo na fialovej farbe a nemal nohu začervenanú až po triesla. Takže išiel náš tata na pohotovosť zas. Zhodou okolností ordinoval ten istý doktor ako prvý krát. Tentokrát však už diagnóza znela dosť nepekne - náč tata si uhnal ružu. Kto nevie o čo ide - je to zápalové ochorenie kože, berú sa na to dosť silné antibiotiká, vyzerá to dosť škaredo a hlavne to celkom slušne bolí. Chudák tata musel s takou nohou na ďalší deň cestovať do Oponíc, kde sme mali zostať do utorka.
Bolo to v čase, keď na Slovensku udreli silné horúčavy, takže sme sa na ďalší pobyt mimo Bratislavy skutočne tešili. Opäť som dúfala, že už máme za sebou aj tú pohotovosť, hoci nie ja som išla, ale aj tak. No vážení neuveríte, ale môj optimizmus mi vydržal len do pondelka a to len dopoludnia. Lukáš behal nahý a bosý po záhrade a zrovna, ako si išiel obuť "crocsy", tak stúpil na včelu. Nie je našťastie alergický, čo už vieme, keďže včela ho zatiaľ stihla trafiť každé leto od dovŕšenia jedného roku, ale aj tak mu noha napuchla takmer až po kolienko. A aj teplota mu stúpla a bol taký celý umraučaný a ubolený. Na druhý deň sa mu po ceste domov na nohe v mieste zábalu vytvorili ešte aj potničky, takže sme už ani zábal dávať nemohli. Okrem toho mal z tej opuchliny a následného komického našľapovania na nohu pľuzgier ako svet, ktorý mu samozrejme neskôr praskol a ten ošetriť, to bola história sama o sebe.
Pre potešenie všetkých, týmto sa naše trampoty ako tak skončili. To že v Bratislave bolo v bytoch cez 30 stupňov a vonku okolo 40 v tieni som už potom ako nejaký problém vôbec nebrala. A keď Jonáš u babky na seba stiahol obrus, na ktorom bola ťažká sklenená miska, ktorá padla neďaleko hlavy, a potom sa na neho zosypali ešte Lukášove polienka z nákladiaku, tak mi bolo už len do smiechu.
Ale aby som sa len nesťažovala, mali tieto prázdniny aj nejaké tie pozitíva. Podarilo sa mi navštíviť predstavenie Čarovnej flauty v jednom rakúskom kameňolome a Jonáš sa začal plaziť. Dedko pred ním tak dlho ťahal barlu, až sa za ňou pustil.
Prázdniny na rodnej hrude I.
Tento rok sme sa rozhodli stráviť prázdniny na rodnej hrude. V nedeľu, 27. júna, sme ráno sadli do auta a o hodinku neskôr, ako sme si naplánovali, sme vyrazili. Cesta bola priam ukážková. Mali sme len dve prestávky. Najskôr krátku na Jonášovu desiatu, potom dlhú, 2,5 hodinovú, na obed a vyhranie sa. Deti prespali väčšinu cesty, takže sme do Bratislavy dorazili o siedmej večer, čo bolo skutočne skvelé. Vraveli sme si, to najhoršie máme za sebou. No prerátali sme sa.
Na druhý deň sme oslávili u babky s dedkom Lukášove tretie narodeniny. Babka upiekla nádhernú tortu, všetci sme si na nej pochutili a bolo nám fajn. Večer sme uložili deti a tešili sme sa na ďalšie dni, ktoré nás čakali.
V utorok to prišlo. Deň začal výborne. Bolo pekné počasie, teplo, tak som sa rozhodla, že uskutočním môj plán s vysávaním auta. Pustili sme s Lukášom do toho, Jonáš sedel v autosedačke vedľa auta. Pekne v tieni, s klobúčikom na hlave na nás pozeral a hral sa. Po obede sme sa vybrali k mojej sestre, ktorá mala vtedy doma týždňové bábatko. Keď som u nej vyťahovala Jonáša z autosedačky, zdal sa mi nejaký horúci a keďže som sa bála o novorodenca, šupla som mu do zadočku teplomer. Ten hneď vyletel na 39,1. Tak som sa pekne aj rozlúčila, Lukáša nechala tam a vrátila sa domov. Na druhý deň mal Jonáš stále kúril ako ústrednú kúrenie v zime, ale žiadne iné príznaky nemal. Začala som tušiť, čo sa deje. "Dreitagefieber" ako sa to volá u nás, alebo Šiesta detská choroba po slovensky. Hovorila som si, no to snáď nie. Keď mal teplotu ešte aj vo štvrtok, tak som pre istotu cinkla do Švajčiarska nášmu doktorovi a ten mi povedal, že priebeh poukazuje na moju diagnózu, a mám počkať do pondelka, a ak by teplota nezmizla alebo sa pridali iné potiaže mám skočiť k doktorovi. Najhoršie však bolo, že vonku bolo okolo 38 stupňov v tieni a čípky akosi nechceli v tom teple fungovať dlhšie ako 4 hodny. Našťastie Jonáš bol v pohode, papal a pil, akurát bol taký unavenejší. Na úplné potvrdenie mojej diagnózy Jonášovi teplota v piatok večer začala z ničoho nič klesať a v sobotu sa osypal. Takže fajn. "Máme to za sebou" povedali sme si zas a zase sme sa sekli. V nedeľu v noci totiž začal Lukáš. Okolo polnoci zvracal prvý krát a potom ešte pár krát. Pravdepodobne úpal. V pondelok sme mali ísť ku kamarátom do Trenčína, ale sme to museli zmeniť. Prišli oni k nám. Bolo to super, až na to, že Lukáš si dal šabľový tanec aj v pondelok na obed. Práve vtedy, keď sa varil obed a mali sme ísť obedovať. Z tohto dôvodu sme obed o niečo odložili. Najlepšie ale bolo, že to celé schytal tatinko, ktorý veselo v polosede kŕmil Jonáša. Nevedela som najskôr, či mám plakať alebo sa smiať, keď som to zabadala. Môj manžel totiž sedel na zemi držiac nohy pri sebe ako mladá panna. Obaja skončili komplet oblečení pod sprchou. A najlepší bol Lukáš, ktorý po tomto výkone prišiel a povedal:"Mami, daj mi plosím ťa dojesť tú lyžu s mlkvou". Tá istá pred tým totiž skončila na tom tatinkovi. Dali sme mu ju, ale aj so živočíšnym uhlím a z toho mal ešte väčšiu srandu, pretože mal potom ústa ako kominár. Našťastie ďalší tanec už nebol.
V utorok sme odviezli tatinka na letisko, všetko bolo fajn. Až do stredy rána. To živočíšne uhlie totiž u Lukáša spôsobilo hnačku, ale akú. Skrátka nestihol ani povedať, že mu treba na záchod len prišiel, že mu hovienko tečie po stehienku. No paráda. Ešteže som mala plienky ešte z doby, keď ich potreboval. Hneď sme ich použili. Ale našťastie k večeru sa to všetko začalo zlepšovať, teda až do doby, keď sme sa išli doma kúpať. Položila som ich oboch na posteľ, že idem vypnúť vodu a len čo som sa otočila, počula som "žuch". Presne tak, Jonáš bol na zemi a ja na nervy. Prvý krát v živote som bola odhodlaná ísť na pohotovosť. Veľmi totiž začal plakať. Zavolala som rýchlu rotu - otca s Martou, nachystala Lukáša do postele a utekala povedať babke, že ideme na pohotovosť. Babka, ktorá má inokeda slabšie nervy, ostala na moje počudovanie veľmi kľudná a ešte k tomu kkonštatovala, že načo ho chcem ťahať na pohotovsť, keď mu nič nie je. Iba čo ho vystresujem a bude plakať. Krátko na to dorazila aj rýchla rota a povedala mi to isté. Vtedz som si uvedomila, že sa začínam približovať k hysterickej matke a bolo po panike. Skrátka sme ostali doma, ja som pozorovala Jonáša, či nezačne byť divný, zvracať a iné, ale nič sa nedialo a tak sme na ďalší deň podľa plánu vyrazili na chatu do Banskej Štiavnice. No a tam naša hororová story pokračovala ďalej. Ale o tom nabudúce.
Na druhý deň sme oslávili u babky s dedkom Lukášove tretie narodeniny. Babka upiekla nádhernú tortu, všetci sme si na nej pochutili a bolo nám fajn. Večer sme uložili deti a tešili sme sa na ďalšie dni, ktoré nás čakali.
V utorok to prišlo. Deň začal výborne. Bolo pekné počasie, teplo, tak som sa rozhodla, že uskutočním môj plán s vysávaním auta. Pustili sme s Lukášom do toho, Jonáš sedel v autosedačke vedľa auta. Pekne v tieni, s klobúčikom na hlave na nás pozeral a hral sa. Po obede sme sa vybrali k mojej sestre, ktorá mala vtedy doma týždňové bábatko. Keď som u nej vyťahovala Jonáša z autosedačky, zdal sa mi nejaký horúci a keďže som sa bála o novorodenca, šupla som mu do zadočku teplomer. Ten hneď vyletel na 39,1. Tak som sa pekne aj rozlúčila, Lukáša nechala tam a vrátila sa domov. Na druhý deň mal Jonáš stále kúril ako ústrednú kúrenie v zime, ale žiadne iné príznaky nemal. Začala som tušiť, čo sa deje. "Dreitagefieber" ako sa to volá u nás, alebo Šiesta detská choroba po slovensky. Hovorila som si, no to snáď nie. Keď mal teplotu ešte aj vo štvrtok, tak som pre istotu cinkla do Švajčiarska nášmu doktorovi a ten mi povedal, že priebeh poukazuje na moju diagnózu, a mám počkať do pondelka, a ak by teplota nezmizla alebo sa pridali iné potiaže mám skočiť k doktorovi. Najhoršie však bolo, že vonku bolo okolo 38 stupňov v tieni a čípky akosi nechceli v tom teple fungovať dlhšie ako 4 hodny. Našťastie Jonáš bol v pohode, papal a pil, akurát bol taký unavenejší. Na úplné potvrdenie mojej diagnózy Jonášovi teplota v piatok večer začala z ničoho nič klesať a v sobotu sa osypal. Takže fajn. "Máme to za sebou" povedali sme si zas a zase sme sa sekli. V nedeľu v noci totiž začal Lukáš. Okolo polnoci zvracal prvý krát a potom ešte pár krát. Pravdepodobne úpal. V pondelok sme mali ísť ku kamarátom do Trenčína, ale sme to museli zmeniť. Prišli oni k nám. Bolo to super, až na to, že Lukáš si dal šabľový tanec aj v pondelok na obed. Práve vtedy, keď sa varil obed a mali sme ísť obedovať. Z tohto dôvodu sme obed o niečo odložili. Najlepšie ale bolo, že to celé schytal tatinko, ktorý veselo v polosede kŕmil Jonáša. Nevedela som najskôr, či mám plakať alebo sa smiať, keď som to zabadala. Môj manžel totiž sedel na zemi držiac nohy pri sebe ako mladá panna. Obaja skončili komplet oblečení pod sprchou. A najlepší bol Lukáš, ktorý po tomto výkone prišiel a povedal:"Mami, daj mi plosím ťa dojesť tú lyžu s mlkvou". Tá istá pred tým totiž skončila na tom tatinkovi. Dali sme mu ju, ale aj so živočíšnym uhlím a z toho mal ešte väčšiu srandu, pretože mal potom ústa ako kominár. Našťastie ďalší tanec už nebol.
V utorok sme odviezli tatinka na letisko, všetko bolo fajn. Až do stredy rána. To živočíšne uhlie totiž u Lukáša spôsobilo hnačku, ale akú. Skrátka nestihol ani povedať, že mu treba na záchod len prišiel, že mu hovienko tečie po stehienku. No paráda. Ešteže som mala plienky ešte z doby, keď ich potreboval. Hneď sme ich použili. Ale našťastie k večeru sa to všetko začalo zlepšovať, teda až do doby, keď sme sa išli doma kúpať. Položila som ich oboch na posteľ, že idem vypnúť vodu a len čo som sa otočila, počula som "žuch". Presne tak, Jonáš bol na zemi a ja na nervy. Prvý krát v živote som bola odhodlaná ísť na pohotovosť. Veľmi totiž začal plakať. Zavolala som rýchlu rotu - otca s Martou, nachystala Lukáša do postele a utekala povedať babke, že ideme na pohotovosť. Babka, ktorá má inokeda slabšie nervy, ostala na moje počudovanie veľmi kľudná a ešte k tomu kkonštatovala, že načo ho chcem ťahať na pohotovsť, keď mu nič nie je. Iba čo ho vystresujem a bude plakať. Krátko na to dorazila aj rýchla rota a povedala mi to isté. Vtedz som si uvedomila, že sa začínam približovať k hysterickej matke a bolo po panike. Skrátka sme ostali doma, ja som pozorovala Jonáša, či nezačne byť divný, zvracať a iné, ale nič sa nedialo a tak sme na ďalší deň podľa plánu vyrazili na chatu do Banskej Štiavnice. No a tam naša hororová story pokračovala ďalej. Ale o tom nabudúce.
streda 23. júna 2010
V aute
Včera som sa deťmi išla na návštevu ku kamarátke pozrieť pri nich blízku konskú farmu. Cestou sme prechádzali okolo umývačky áut. Lukáš si spomenul ako tam boli s tatinkom umývať auto a potom ho museli povysávať. Vravím: "veru, aj naše musíme povysávať. Ale urobíme to u prababky." "A má vysávač?" opýtal sa Lukáš. "Samozrejme, že má. Spravíme to ešte kým tam bude s nami tatinko." No a môj trojročný syn to celé zaklincoval: "a ja vám budem pomáhať, lebo čo by ste si vy bezo mňa počali." Tak, a mala som to.
pondelok 21. júna 2010
Lukáš a WC
Poslednú sobotu sme boli pozvaní na zoznamovaciu grilovačku ku kamarátom, ktorí bývajú cca. 15 km od nás. Zámerom bolo spoznať nových ľudí z rodnej hrudy žijúcich vo Švajčiarsku. Aj sme spoznali. Ale o tom tento príbeh nebude, ale o tom, čo sa nám tam stalo. A tiež, čo mi môj podarený syn vyviedol dnes doma.
Skrátka už asi tri mesiace nenosíme doma plienky a posledný mesiac už ani von. Lukáš sa síce ešte vždy pred odchodom uistí, či tam, kam ideme, bude záchod, ale na plienku už ani nepomyslí. A to aj túto sobotu. Ako som spomínala, na návšteve sme spoznali viacero nových ľudí, medzi nimi aj Viki. Bola veľmi milá, spoločenská a aj ochotná povenovať sa deťom. Aj nášmu Lukášovi. Keď Lukáš prvý krát zakričal, že mu treba cikať, tak Viki ho vzala na WC. Všetko prebehlo super, až na to, že dala Lukáša cikať po stojačky. Musela ho ale držať. Hovorila som jej, že doma len po sediačky. No a to som nemala. Lepšie povedané, mala som uviesť aj presný návod. Viki išla s Lukášom na WC aj druhý krát, ale tentokrát s nimi išiel aj tatinko. Chcel vidieť, ako to Viki toho Lukáša dala cikať prvý krát. Ale čo čert nechcel, Lukáš cikal tentokrát po sediačky. Lenže mu teta Viki, nakoľko maminka zabudla povedať, nedala dole nohavice, ale nechala na členkoch. Tí, ktorí máte lepšiu fantáziu, si určite viete predstaviť ako to dopadlo. Presne tak, ako si myslíte. Lukáš ocikal Viki, ale tak, že musela ísť za Luckou hostiteľkou a požiadat o nohavice. Najhoršie ale bolo, že Lukáš sám bol z toho nešťastný.
Akoby to ale nestačilo, tak dnes ma dorazil úplne. Ono to cikanie po stojačky sa mu totiž veľmi zapáčilo. Jonáš nám po obede pekne spal, ja som niečo ešte dorábala v kuchyni, keď som začula žblnkot. Kričím:"Lukáš, kde si?!" "Tu maminka, vzadu, cikám." Utekám tam, a čo nevidím? Môj o týždeň trojročný syn cikal po stojačky do nočníka. Samozrejme, že aj mimo. No krása. Takže čerstvo opraný koberček poputoval do práčky a Lukášovi som vysvetlila, že kým nekúpime nižsi šamrlík, tak cikať po stojačky doma nemôže. Momentálne nás teda čaká výlet do IKEI a úplne hore na lístku mi svieti: menší šamrlík.
Skrátka už asi tri mesiace nenosíme doma plienky a posledný mesiac už ani von. Lukáš sa síce ešte vždy pred odchodom uistí, či tam, kam ideme, bude záchod, ale na plienku už ani nepomyslí. A to aj túto sobotu. Ako som spomínala, na návšteve sme spoznali viacero nových ľudí, medzi nimi aj Viki. Bola veľmi milá, spoločenská a aj ochotná povenovať sa deťom. Aj nášmu Lukášovi. Keď Lukáš prvý krát zakričal, že mu treba cikať, tak Viki ho vzala na WC. Všetko prebehlo super, až na to, že dala Lukáša cikať po stojačky. Musela ho ale držať. Hovorila som jej, že doma len po sediačky. No a to som nemala. Lepšie povedané, mala som uviesť aj presný návod. Viki išla s Lukášom na WC aj druhý krát, ale tentokrát s nimi išiel aj tatinko. Chcel vidieť, ako to Viki toho Lukáša dala cikať prvý krát. Ale čo čert nechcel, Lukáš cikal tentokrát po sediačky. Lenže mu teta Viki, nakoľko maminka zabudla povedať, nedala dole nohavice, ale nechala na členkoch. Tí, ktorí máte lepšiu fantáziu, si určite viete predstaviť ako to dopadlo. Presne tak, ako si myslíte. Lukáš ocikal Viki, ale tak, že musela ísť za Luckou hostiteľkou a požiadat o nohavice. Najhoršie ale bolo, že Lukáš sám bol z toho nešťastný.
Akoby to ale nestačilo, tak dnes ma dorazil úplne. Ono to cikanie po stojačky sa mu totiž veľmi zapáčilo. Jonáš nám po obede pekne spal, ja som niečo ešte dorábala v kuchyni, keď som začula žblnkot. Kričím:"Lukáš, kde si?!" "Tu maminka, vzadu, cikám." Utekám tam, a čo nevidím? Môj o týždeň trojročný syn cikal po stojačky do nočníka. Samozrejme, že aj mimo. No krása. Takže čerstvo opraný koberček poputoval do práčky a Lukášovi som vysvetlila, že kým nekúpime nižsi šamrlík, tak cikať po stojačky doma nemôže. Momentálne nás teda čaká výlet do IKEI a úplne hore na lístku mi svieti: menší šamrlík.
streda 9. júna 2010
Lukáš v base
Minulý rok v lete môj dobrý manžel si odletel na nejaký hokejový seminár do Fínska a aby som tu ako tehotná nebola sama, pozval babku s dedkom Karolom. Boli tu asi tri týždne.
Počas tohto obdobia sa babka venovala Lukášovi a ja domácnosti, nákupom a iným hlúpostiam. Ale bolo nám všetkým fajn. Lukáš si starých rodičov - aj keď pri pohľade na nich je toto oslovenie totálne mimo - užíval. Hlavne hranie sa s babkou a rikšovanie s dedkom. Dedko ho vozil po terase na lehátku.
Všetko bolo super, až na to, že asi mesiac pred tým ako prišli, sa u Lukáša začalo takzvané obdobie vzdoru. Už pred tým to občas skúšal, ale tentokrát to začalo naplno. Jendoducho, keď bol o niečom presvedčený, že to musí byť tak ako si predstavuje, tak sa musel aj sám presvedčiť, že naozaj to tak nie je. Mohol mu človek hovoriť, čo len chcel. Bol taký neveriaci Tomáš.
Jedného dňa sme sa s babkou rozhodli zbehnúť do Badenu na nákupy a Lukáš mal ísť s nami. Chceli sme nechať dedka oddýchnuť si, len Lukáš sa zrovna vtedy rozhodol, že bude mať svoj deň. Takže keď som mu priniesla nohavice na oblečenie a sandále, rozhodol sa, že on tieto nohavice nechce a chce iné. Samozrejme čas tlačil, pretože sme sa kvôli parkovaniu a zápcham rozhodli ísť autobusom. Vymýšľal a jačal, že on nikam nejde, že zostane s dedkom. Dedko privolil, tak sme ich teda nechali tak. Odišli sme a strávili s babkou pekné popoludnie v meste. Keď sme sa vrátili, pýtala som sa oboch ako bolo. Lukáš mi celý uveličený povedal, že bol v base. Tak som zisťovala, čo sa stalo:
Po našom odchode si mladý pán svoje rozhodnutie ostať s dedkom rozmyslel a chcel ísť za nami. My sme však už boli za horami za dolami. Tak spustil nový cirkus. Lenže to sa prerátal. Dedko si po hlave skákať nedal a keď už s Lukášom nebolo reči, tak ho šupol do "basy". Skrátka ho dal do postieľk a doniesol mu vodu, pretože aj väzni majú nárok piť. Povedal mu, že je vedľa pri počítači a keď sa ukľudní, môže za ním prísť. Lukáš ešte chvíľu jačal, ale potom si to všetko rozmyslel a išiel za dedkom, že už sa ukľudnil a či sa nebudú hrať tenis.
Odvtedy sme dedkovu "basu " využili ešte niekoľkokrát a v podstate ju používame ešte dnes, len v trochu pozmenenej variante, nakoľko už nemáme postieľku, takže ako basa slúži izba. Nejakým záhadným spôsobom však Lukáš už tak nadšene nehlási, keď v nej musí byť, ale zas tam ani nebýva tak často.
Počas tohto obdobia sa babka venovala Lukášovi a ja domácnosti, nákupom a iným hlúpostiam. Ale bolo nám všetkým fajn. Lukáš si starých rodičov - aj keď pri pohľade na nich je toto oslovenie totálne mimo - užíval. Hlavne hranie sa s babkou a rikšovanie s dedkom. Dedko ho vozil po terase na lehátku.
Všetko bolo super, až na to, že asi mesiac pred tým ako prišli, sa u Lukáša začalo takzvané obdobie vzdoru. Už pred tým to občas skúšal, ale tentokrát to začalo naplno. Jendoducho, keď bol o niečom presvedčený, že to musí byť tak ako si predstavuje, tak sa musel aj sám presvedčiť, že naozaj to tak nie je. Mohol mu človek hovoriť, čo len chcel. Bol taký neveriaci Tomáš.
Jedného dňa sme sa s babkou rozhodli zbehnúť do Badenu na nákupy a Lukáš mal ísť s nami. Chceli sme nechať dedka oddýchnuť si, len Lukáš sa zrovna vtedy rozhodol, že bude mať svoj deň. Takže keď som mu priniesla nohavice na oblečenie a sandále, rozhodol sa, že on tieto nohavice nechce a chce iné. Samozrejme čas tlačil, pretože sme sa kvôli parkovaniu a zápcham rozhodli ísť autobusom. Vymýšľal a jačal, že on nikam nejde, že zostane s dedkom. Dedko privolil, tak sme ich teda nechali tak. Odišli sme a strávili s babkou pekné popoludnie v meste. Keď sme sa vrátili, pýtala som sa oboch ako bolo. Lukáš mi celý uveličený povedal, že bol v base. Tak som zisťovala, čo sa stalo:
Po našom odchode si mladý pán svoje rozhodnutie ostať s dedkom rozmyslel a chcel ísť za nami. My sme však už boli za horami za dolami. Tak spustil nový cirkus. Lenže to sa prerátal. Dedko si po hlave skákať nedal a keď už s Lukášom nebolo reči, tak ho šupol do "basy". Skrátka ho dal do postieľk a doniesol mu vodu, pretože aj väzni majú nárok piť. Povedal mu, že je vedľa pri počítači a keď sa ukľudní, môže za ním prísť. Lukáš ešte chvíľu jačal, ale potom si to všetko rozmyslel a išiel za dedkom, že už sa ukľudnil a či sa nebudú hrať tenis.
Odvtedy sme dedkovu "basu " využili ešte niekoľkokrát a v podstate ju používame ešte dnes, len v trochu pozmenenej variante, nakoľko už nemáme postieľku, takže ako basa slúži izba. Nejakým záhadným spôsobom však Lukáš už tak nadšene nehlási, keď v nej musí byť, ale zas tam ani nebýva tak často.
utorok 1. júna 2010
Jonášov príchod
V apríly minulého roku som zistila, že som tehotná. Na moje prekvapenie. Nieže by som nevedela, ako sa dá otehotnieť, len som si myslela, že to neklapne tak rýchlo a ono klaplo. Tak sme sa aj potešili, ale hneď sme si aj uvedomili, že to bude zimné dieťa. Z toho bol trocha na nervy môj muž. Sami v cudzine, v novembri sa finišuje u nich v práci, hokejová sezóna v plnom prúde, skrátka z tohto pohľadu ten najnevhodnejší termín, aký môže byť. Niektoré veci sa však naplánovať nedajú a ani tentokrát som v tom predsa nebola sama.
Po zážitkoch z prvého pôrodu sme sa opäť rozhodli pre nemocnicu v našej blízkosti. Tentokrát sme žiaden kurz neabsolvovali, veď načo, už sme predsa raz rodili. Jedine sme išli na prehliadku pôrodného a popôrodného oddelenia, aby sme vedeli, kde je príjem a ako to u nich funguje. Väčšina ma totiž presviedčala, že druhé deti zvyknú prísť skôr a rýchlejšie. Pravdu mali v tom "rýchlejšie", ale skôr to teda nebolo. Jonášovi sa tak ako Lukášovi na svet vôbec nechcelo. Na rozdiel od prvého pôrodu má táto skutočnosť ale nejak veľmi nerozhádzala. Keď sa na tretí deň po termíne nič nedialo, poslal nás pán doktor na kontrolu do nemocnice, kde nás objednali o dva dni. Skontrolovali všetko a urobili odhad bábatka na 3800g. Hovorím si, no to snáď nie, zase medveď. Prebrali sme teda s doktorkou a pôrodnou asistentkou, ako budeme postupovať ďalej. Keďže moja sestra už bola na výpomoc u nás a odhad bábatka bol opäť relatívne veľký, rozhodli sme nečakať tak dlho ako pri Lukášovi a nechať pôrod vyvolať.
Na šiesty deň sme teda podľa dohody volali do nemocnice, kde mi povedali, že môžme prísť. Ako som však balila, tak mi volali z nemocnice naspät, že im to je ľúto, ale mám ostať doma, lebo majú veľa pôrodov a mám zavolať na druhý deň ráno.
V sobotu, 5.12.2009, som teda ráno volala do nemocnice, kde mi povedali, že nech prídem, že majú kľud. Zobudila som teda muža a sestru a hneď po raňajkách sme odišli do pôrodnice. Tam začali rovnako ako pri Lukášovi. Najskôr kompletné vyšetrenie a potom tabletka a prevoz na predpôrodné oddelenie, kde nám pridelili izbu. Bola som tam sama, pretože Kajo išiel odviesť auto domov, najesť sa a dohoda bola, že ak sa neozvem skôr príde hneď po obede. Tak aj bolo. Prišiel, zbehli sme na prechádzku a kávičku a naspäť do izby, pretože bolo dosť zima. Prišla pôrodna asistentka, skontrolovala CTG a keďže sa stále nič nedialo, tak aj odišla. Ja som sa opäť začala nudiť a tak sme sa vybrali znova na prechádzku a kávičku. Keďže sa už aj zotmelo a na izbe nás čakala večera pobrali sme sa späť. Po jedle som zavolala sestre ako sa im s Lukášom vodí a že u nás všetko po starom, dva v jednom. Mohlo byť asi 18 hodín. Z nudy sme s Kajom začali riešiť hlavolamy. Zrazu som však začala z hlboka dýchať. Z ničoho nič sa spustili kontrakcie, ale aké. Každé 2-3 minúty. Vravela som Kajovi, nech volá pôrodnú sestru, ale on mi na to: "je skoro sedem, vydrž do siedmej, potom ju zavoláme". Našťastie aj ju napadlo pozrieť, čo máme nové a keď ma videla, hneď ma zapla na CTG a dala sa vyšetrovať. Ako mi oznámila, že je to dobré a už som na 3cm, praskla plodová voda. Okamžite volala dole na pôrodné a už sme aj išli.
Bolesti boli ako hrom. Jediné, čo som chcela, bol môj, pri prvom pôrode osvečený epidurál. Pri príchode na pôrodnú sálu som oň pekne aj požiadala. Pôrodná asistentka sa mi snažila ozrejmiť možnosti boja proti bolestiam, na čo som je odrvkla, že ja s ňou o tom nediskutujem a jediné, čo chcem je ten epidurál. Keď tak na to pozerám z odstupom času, tak ja byť tou pôrodnou asistentkou, asi by som sa niekam kopla. Ale ona to zobrala v pohode a epidurál som dostala. Bolo asi osem večer. Fungoval však nejako divne. Len na jednej polovici tela a to na ľavej, tú pravú som stále cítila. Nevadilo, kontrakcie tak trocha ustúpili, ja som si uľavila, keď sa tie tlaky začali zosilňovať. Vravím jej:"musím na WC", ona: "počkajte, pozriem sa. Ale veď vy ste už úplne otvorená, keď poviem, tak budete tlačiť, dobre?" "To nie je možné, veď je to len krátko!" bola moja odpoveď. Ono aj bolo len okolo švtrť na desať. Keďže však povedala tlačiť, tak som tlačila ako kázala, veď snáď vie, čo robí. A veru vedela. Tri krát som zatlačila a Jonáš bol na svete. Ani som tomu veriť nechcela, len som sa pýtala, či už je vonku a či je v poriadku. Bol a ja tiež. A odhad pôrodnej váhy bol takmer presný. Jonáš vážil 3750g a meral 52cm. Oproti Lukášovi taký malý špunt.
Takže všetko bolo OK, až na to, že príbeh s mojou nepodarenou placentou sa zopakoval a keďže som si pri tlačení ten epidurál nejako "vylepšila", tak mi ju museli vybrat v plnej narkóze. No, čo už, hlavne, že je to za nami. Každopádne som si ale tentokrát povedala, že ďalšie bábatko nám v najbližšej dobe nehrozí, pretože na ďalšie operácie tohto štýlu nemám náladu. Ak sa však doma začnem nudiť, keď tí dvaja nezbedníci budú v šklôlke a škole, môžme sa s mojím mužom na túto tému začať rozprávať. Ale len rozprávať. Ostatné sa uvidí :-)
Po zážitkoch z prvého pôrodu sme sa opäť rozhodli pre nemocnicu v našej blízkosti. Tentokrát sme žiaden kurz neabsolvovali, veď načo, už sme predsa raz rodili. Jedine sme išli na prehliadku pôrodného a popôrodného oddelenia, aby sme vedeli, kde je príjem a ako to u nich funguje. Väčšina ma totiž presviedčala, že druhé deti zvyknú prísť skôr a rýchlejšie. Pravdu mali v tom "rýchlejšie", ale skôr to teda nebolo. Jonášovi sa tak ako Lukášovi na svet vôbec nechcelo. Na rozdiel od prvého pôrodu má táto skutočnosť ale nejak veľmi nerozhádzala. Keď sa na tretí deň po termíne nič nedialo, poslal nás pán doktor na kontrolu do nemocnice, kde nás objednali o dva dni. Skontrolovali všetko a urobili odhad bábatka na 3800g. Hovorím si, no to snáď nie, zase medveď. Prebrali sme teda s doktorkou a pôrodnou asistentkou, ako budeme postupovať ďalej. Keďže moja sestra už bola na výpomoc u nás a odhad bábatka bol opäť relatívne veľký, rozhodli sme nečakať tak dlho ako pri Lukášovi a nechať pôrod vyvolať.
Na šiesty deň sme teda podľa dohody volali do nemocnice, kde mi povedali, že môžme prísť. Ako som však balila, tak mi volali z nemocnice naspät, že im to je ľúto, ale mám ostať doma, lebo majú veľa pôrodov a mám zavolať na druhý deň ráno.
V sobotu, 5.12.2009, som teda ráno volala do nemocnice, kde mi povedali, že nech prídem, že majú kľud. Zobudila som teda muža a sestru a hneď po raňajkách sme odišli do pôrodnice. Tam začali rovnako ako pri Lukášovi. Najskôr kompletné vyšetrenie a potom tabletka a prevoz na predpôrodné oddelenie, kde nám pridelili izbu. Bola som tam sama, pretože Kajo išiel odviesť auto domov, najesť sa a dohoda bola, že ak sa neozvem skôr príde hneď po obede. Tak aj bolo. Prišiel, zbehli sme na prechádzku a kávičku a naspäť do izby, pretože bolo dosť zima. Prišla pôrodna asistentka, skontrolovala CTG a keďže sa stále nič nedialo, tak aj odišla. Ja som sa opäť začala nudiť a tak sme sa vybrali znova na prechádzku a kávičku. Keďže sa už aj zotmelo a na izbe nás čakala večera pobrali sme sa späť. Po jedle som zavolala sestre ako sa im s Lukášom vodí a že u nás všetko po starom, dva v jednom. Mohlo byť asi 18 hodín. Z nudy sme s Kajom začali riešiť hlavolamy. Zrazu som však začala z hlboka dýchať. Z ničoho nič sa spustili kontrakcie, ale aké. Každé 2-3 minúty. Vravela som Kajovi, nech volá pôrodnú sestru, ale on mi na to: "je skoro sedem, vydrž do siedmej, potom ju zavoláme". Našťastie aj ju napadlo pozrieť, čo máme nové a keď ma videla, hneď ma zapla na CTG a dala sa vyšetrovať. Ako mi oznámila, že je to dobré a už som na 3cm, praskla plodová voda. Okamžite volala dole na pôrodné a už sme aj išli.
Bolesti boli ako hrom. Jediné, čo som chcela, bol môj, pri prvom pôrode osvečený epidurál. Pri príchode na pôrodnú sálu som oň pekne aj požiadala. Pôrodná asistentka sa mi snažila ozrejmiť možnosti boja proti bolestiam, na čo som je odrvkla, že ja s ňou o tom nediskutujem a jediné, čo chcem je ten epidurál. Keď tak na to pozerám z odstupom času, tak ja byť tou pôrodnou asistentkou, asi by som sa niekam kopla. Ale ona to zobrala v pohode a epidurál som dostala. Bolo asi osem večer. Fungoval však nejako divne. Len na jednej polovici tela a to na ľavej, tú pravú som stále cítila. Nevadilo, kontrakcie tak trocha ustúpili, ja som si uľavila, keď sa tie tlaky začali zosilňovať. Vravím jej:"musím na WC", ona: "počkajte, pozriem sa. Ale veď vy ste už úplne otvorená, keď poviem, tak budete tlačiť, dobre?" "To nie je možné, veď je to len krátko!" bola moja odpoveď. Ono aj bolo len okolo švtrť na desať. Keďže však povedala tlačiť, tak som tlačila ako kázala, veď snáď vie, čo robí. A veru vedela. Tri krát som zatlačila a Jonáš bol na svete. Ani som tomu veriť nechcela, len som sa pýtala, či už je vonku a či je v poriadku. Bol a ja tiež. A odhad pôrodnej váhy bol takmer presný. Jonáš vážil 3750g a meral 52cm. Oproti Lukášovi taký malý špunt.
Takže všetko bolo OK, až na to, že príbeh s mojou nepodarenou placentou sa zopakoval a keďže som si pri tlačení ten epidurál nejako "vylepšila", tak mi ju museli vybrat v plnej narkóze. No, čo už, hlavne, že je to za nami. Každopádne som si ale tentokrát povedala, že ďalšie bábatko nám v najbližšej dobe nehrozí, pretože na ďalšie operácie tohto štýlu nemám náladu. Ak sa však doma začnem nudiť, keď tí dvaja nezbedníci budú v šklôlke a škole, môžme sa s mojím mužom na túto tému začať rozprávať. Ale len rozprávať. Ostatné sa uvidí :-)
pondelok 31. mája 2010
Ako sa narodil Lukáš
Každý kto ma pozná od mala vie, že som veľký hypochonder. Skrátka mám strach z bolesti, injekcií a nemocníc vôbec. Keď som sa dozvedela, že som tehotná s Lukášom bola som na jednej strane veľmi rada, ale na druhej ma hneď chytal strach pri myšlienke na pôrod. Nakoniec som sa rozhodla pre predpôrodný kurz v nemocnici, v ktorej som sa chystala rodiť. Pre tých, čo nevedia, Lukáša som rodila v Univerzitnej nemocnici v Zürichu. Kurz bol skvelý a Kajo ho absolvoval spolu so mnou ako sa na správneho budúceho otecka patrí. Stále sme síce nemali ujasnené, čo bude pri celom pôrode, ale nakoniec sme spravili dohodu, že ostane tak dlho ako bude chcieť. Posledné týždne tehotenstva som si užívala a plánovala možné varianty pôrodu a odchodu do nemocnice. Ako budem volať Kajovi do práce, že nech trieli domov, že už rodíme.
Lenže človek mieni, pán Boh mení. Tak to bolo aj u mňa. Na plánovaný termín sa nič nedialo. A ani pár dní po termíne, takže ma moja pani doktorka presunula na ďalšiu kontrolu do nemocnice. V dohodnutý deň, už sedem dní po termíne, ma kompletne vyšetrili a urobili odhad dieťaťa na 3,8 kg. Ukľudnila som sa a dohodla si ďalšiu kontrolu v prípade, že sa dovtedy nič nestane. No a ono sa nestalo. Tak na ďalšej kontrole mi kázali na druhý deň zavolať a podľa obsadených sál mám prísť na vyvolanie. Nemocnica ale bola plná, takže si ma pozvali len na skontrolovanie srdca bábatka a množstva plodovej vody. Celá moja predstava o krásnom spontánnom pôrode sa začala otriasať v základoch a celkom sa strepala, keď mi v stredu 27.6.2007 volali z pôrodnice, že sa uvoľnila sála a mám prísť na vyvolávačku. Zaliali ma slzy a bolo mi jasné, že môjmu tehotenstvu je práve koniec. Ale čo už, aj tak to bábo v tom bruchu večne ostať nemohlo.
Po príchode do nemocnice ma znova vyšetrili a dali tabletku na vyvolanie. Kým monitorovali srdce bábatku a moje kontrakcie rovnajúce sa nule, išiel Kajo odviesť auto domov a vrátil sa električkou. Snáď nebudeme platiť také parkovné, ktovie, ako dlho tam predsa budeme. Po jeho návrate sme sa išli prejsť. Mne stále nič nebolo. Vrátili sme sa do nemocnice na večeru. Pôrodná asistentka skontrolovala stav a keďže som sa otvorila na skvelý 1,5 cm, tak mi nasadili infúzku a bolo po prechádzkach. Ale to mi nevadilo, len to že kontrakcie neboli žiadne, to hej. Ale len do tretej v noci, vtedy mi totiž praskla plodová voda a začali kontrakcie. Ale rovno z 0 na 100. Skrátka každé 2 minúty. Po dvoch hodinách som nevládala stáť na nohách a chcela som už len epidurál. Pôrodná asistentka do mňa húdla:"ale načo pani P., veď Vám to ide skvele." Našťastie sa vtedy ozval môj muž a povedal, že epidurál bude. A veru aj bol. Síce na dva krát, ale tá úľava, to bol raj. Pôrodná ma okamžite po uľavení nahnala spať. Kaja, napriek jeho protestom tiež. A aj mu posteľ doniesli - takú krásnu rozkladaciu a k tomu perinu a vankúš. No skrátka veget. Ešte pred tým samozrejme dal všetky naše veci na poriadok a zaspal. Ráno si ho chodili pôrodné asistetnky pri zmene smeny ukazovať, pretože to ešte nezažili, aby niekto upratal počas pôrodu svoje veci. Ráno okolo deviatej som zrazu začala opäť niečo cítiť. Povedala som to ja mojej novej pôrodnej sestre a ona celá natešná vravela, že to je super, tak to chceme. Tieto kontkracie a tlaky silneli a silneli. Nakoniec som už žiaden epidurál necítila. Keď už som pomaly s Kajom, ktorý medzičasom tiež vstal, predýchvala kontrakciu za kontrakciou, opýtala som sa pôrodnej sestry, že koľko asi trvá vytlačenie hlavičky. Snažila sa vykrútiť, tak jej vravím: "povedzte mi nejaké optimistické číslo, nemusí to byť ani pravda, len nech mám niečo, na čo sa môžem upnúť." Na to mi zavalašila: "no tak takých 30 minút." Fajn, povedala som si. Lenže o chvíľu sa tie kontrakcie a tlaky zosilnili. Tentokrát ma napadlo, čo tak zosilniť epidurál. Ono to šlo, ale s rizikom, že nebudem môct tlačit a bude treba strihať a použiť vakuuvý zvon alebo kliešte a to som teda nechcela. Akurát, že som začala celkom slušne jačať. Pôrodná chcela zavolať anesteziológa, že nech mi to zosilní, ale ja som odmietla. O pol hodinu jej to zase nedalo a už išla volať tomu anesteziológovi, že nech príde. Povedala som jej, že ja žiadne zosilnenie nechcem a nech si ma skrátka nevšíma. Tak sa len usmiala a povedala, ako chcete. A odišla niekam von. Ale nie na dlho, za chvíľu bola späť, tentokrát chcela skontrolovať, ako ďaleko sme. No už sme boli dosť ďaleko, už bolo treba tlačiť. Lenže s čím som prišla tentokrát? So skvelým nápadom "poďme domov Kajo". A on mi na to: "a tú hlavičku, čo vidím mám vo výťahu zatláčať dnu alebo ako si to predstavuješ?" Nezostávalo mi nič iné teda, len tlačiť. Vy, čo už deti máte si poviete, no jasné, a čo si chcela iné robiť? Tlačila som a kričala, na čo môj skvelý muž, držiac ma za ruku a nohu, na mňa vyletel: "nejač! Zavri oči, ústa a tlač!" No skúste po takom povele niečo iné. A nielen to, ono to fakt pomohlo. Síce, keď už bola hlavička skoro vonku, ma napadlo ešte vysloviť volovinu:"ja už na to kašlem a nerodím!", ale vzápätí som bola nútená si to rozmyslieť a skríknuť:"ale nie, ja rodím!" a malý bol vonku. Vážení, to bola úľava. A keď vám poviem, že ten náš malý medveď mal 4400g a 53cm, tak mi to ani nebudete veriť. Kajo bol taký uveličený, že si ani nevšimol, keď sa ho pýtali, či chce prestrihnúť pupočnú šnúru,
Nanešťastie sa to po pol hodine vďaka prirastenej placente celé skomplikovalo, ale to je iný príbeh. Najlepšie to vystihla pani doktorka pri prepúšťaní: "Frau P., so eine vorbildliche Geburt und nachher so ein Scheiss." (Pani P., taký ukážkový pôrod a nakoniec také h.... .) No čo už.
Ešte som zabudla spomenúť, že kým ja som rodila, tak z Bratislavy dorazila moja sestra, ktorá celá pôrod presedela v nemocničnej kaviarni a prečítala celú knihu, ktorú si na svoj dvojtýždenný výpomocný pobyt doniesla.
Lenže človek mieni, pán Boh mení. Tak to bolo aj u mňa. Na plánovaný termín sa nič nedialo. A ani pár dní po termíne, takže ma moja pani doktorka presunula na ďalšiu kontrolu do nemocnice. V dohodnutý deň, už sedem dní po termíne, ma kompletne vyšetrili a urobili odhad dieťaťa na 3,8 kg. Ukľudnila som sa a dohodla si ďalšiu kontrolu v prípade, že sa dovtedy nič nestane. No a ono sa nestalo. Tak na ďalšej kontrole mi kázali na druhý deň zavolať a podľa obsadených sál mám prísť na vyvolanie. Nemocnica ale bola plná, takže si ma pozvali len na skontrolovanie srdca bábatka a množstva plodovej vody. Celá moja predstava o krásnom spontánnom pôrode sa začala otriasať v základoch a celkom sa strepala, keď mi v stredu 27.6.2007 volali z pôrodnice, že sa uvoľnila sála a mám prísť na vyvolávačku. Zaliali ma slzy a bolo mi jasné, že môjmu tehotenstvu je práve koniec. Ale čo už, aj tak to bábo v tom bruchu večne ostať nemohlo.
Po príchode do nemocnice ma znova vyšetrili a dali tabletku na vyvolanie. Kým monitorovali srdce bábatku a moje kontrakcie rovnajúce sa nule, išiel Kajo odviesť auto domov a vrátil sa električkou. Snáď nebudeme platiť také parkovné, ktovie, ako dlho tam predsa budeme. Po jeho návrate sme sa išli prejsť. Mne stále nič nebolo. Vrátili sme sa do nemocnice na večeru. Pôrodná asistentka skontrolovala stav a keďže som sa otvorila na skvelý 1,5 cm, tak mi nasadili infúzku a bolo po prechádzkach. Ale to mi nevadilo, len to že kontrakcie neboli žiadne, to hej. Ale len do tretej v noci, vtedy mi totiž praskla plodová voda a začali kontrakcie. Ale rovno z 0 na 100. Skrátka každé 2 minúty. Po dvoch hodinách som nevládala stáť na nohách a chcela som už len epidurál. Pôrodná asistentka do mňa húdla:"ale načo pani P., veď Vám to ide skvele." Našťastie sa vtedy ozval môj muž a povedal, že epidurál bude. A veru aj bol. Síce na dva krát, ale tá úľava, to bol raj. Pôrodná ma okamžite po uľavení nahnala spať. Kaja, napriek jeho protestom tiež. A aj mu posteľ doniesli - takú krásnu rozkladaciu a k tomu perinu a vankúš. No skrátka veget. Ešte pred tým samozrejme dal všetky naše veci na poriadok a zaspal. Ráno si ho chodili pôrodné asistetnky pri zmene smeny ukazovať, pretože to ešte nezažili, aby niekto upratal počas pôrodu svoje veci. Ráno okolo deviatej som zrazu začala opäť niečo cítiť. Povedala som to ja mojej novej pôrodnej sestre a ona celá natešná vravela, že to je super, tak to chceme. Tieto kontkracie a tlaky silneli a silneli. Nakoniec som už žiaden epidurál necítila. Keď už som pomaly s Kajom, ktorý medzičasom tiež vstal, predýchvala kontrakciu za kontrakciou, opýtala som sa pôrodnej sestry, že koľko asi trvá vytlačenie hlavičky. Snažila sa vykrútiť, tak jej vravím: "povedzte mi nejaké optimistické číslo, nemusí to byť ani pravda, len nech mám niečo, na čo sa môžem upnúť." Na to mi zavalašila: "no tak takých 30 minút." Fajn, povedala som si. Lenže o chvíľu sa tie kontrakcie a tlaky zosilnili. Tentokrát ma napadlo, čo tak zosilniť epidurál. Ono to šlo, ale s rizikom, že nebudem môct tlačit a bude treba strihať a použiť vakuuvý zvon alebo kliešte a to som teda nechcela. Akurát, že som začala celkom slušne jačať. Pôrodná chcela zavolať anesteziológa, že nech mi to zosilní, ale ja som odmietla. O pol hodinu jej to zase nedalo a už išla volať tomu anesteziológovi, že nech príde. Povedala som jej, že ja žiadne zosilnenie nechcem a nech si ma skrátka nevšíma. Tak sa len usmiala a povedala, ako chcete. A odišla niekam von. Ale nie na dlho, za chvíľu bola späť, tentokrát chcela skontrolovať, ako ďaleko sme. No už sme boli dosť ďaleko, už bolo treba tlačiť. Lenže s čím som prišla tentokrát? So skvelým nápadom "poďme domov Kajo". A on mi na to: "a tú hlavičku, čo vidím mám vo výťahu zatláčať dnu alebo ako si to predstavuješ?" Nezostávalo mi nič iné teda, len tlačiť. Vy, čo už deti máte si poviete, no jasné, a čo si chcela iné robiť? Tlačila som a kričala, na čo môj skvelý muž, držiac ma za ruku a nohu, na mňa vyletel: "nejač! Zavri oči, ústa a tlač!" No skúste po takom povele niečo iné. A nielen to, ono to fakt pomohlo. Síce, keď už bola hlavička skoro vonku, ma napadlo ešte vysloviť volovinu:"ja už na to kašlem a nerodím!", ale vzápätí som bola nútená si to rozmyslieť a skríknuť:"ale nie, ja rodím!" a malý bol vonku. Vážení, to bola úľava. A keď vám poviem, že ten náš malý medveď mal 4400g a 53cm, tak mi to ani nebudete veriť. Kajo bol taký uveličený, že si ani nevšimol, keď sa ho pýtali, či chce prestrihnúť pupočnú šnúru,
Nanešťastie sa to po pol hodine vďaka prirastenej placente celé skomplikovalo, ale to je iný príbeh. Najlepšie to vystihla pani doktorka pri prepúšťaní: "Frau P., so eine vorbildliche Geburt und nachher so ein Scheiss." (Pani P., taký ukážkový pôrod a nakoniec také h.... .) No čo už.
Ešte som zabudla spomenúť, že kým ja som rodila, tak z Bratislavy dorazila moja sestra, ktorá celá pôrod presedela v nemocničnej kaviarni a prečítala celú knihu, ktorú si na svoj dvojtýždenný výpomocný pobyt doniesla.
nedeľa 30. mája 2010
Veľmi starý príbeh o tom, ako sme môjho otca skoro v Insbrucku nechali
Tento príbeh sa odohral už veľmi dávno. Podnet naň mi dal vlastne môj otec a o ňom tento príbeh aj je. Napadlo ho to, keď si prečítal o tom, ako som skoro Jonáša v obchode zabudla.
Krátko po revolúcii, mohlo to byť asi v roku 1991, sme išli na veľký rodinný výlet za hranice. Konkrétne do Rakúska. Stará mama tam totiž počas vojny žila a chcela sa tam ísť opäť pozrieť. Tak sa zorganizovala asi týždenná cesta naprieč Rakúskom. Išli sme dve autá. My - mama, oco, sestra a ja a krstná mama s deťmi, mužom a starká. Všetko bolo super. Každú noc sme spali niekde inde. Už si nepamätám presne kde, len viem, že pár krát sme spali v nejakom penzióne, potom na starom sedliackom dvore a podobne. Možno ten výlet netrval ani týždeň. Každopádne tento príbeh sa odohral počas tohto výletu.
Jeden upršaný, ale relatívne teplý deň, sme sa vybrali do Insbrucku. Mama šoférovala, otec navigoval a my samozrejme vzadu. Krstná išla za nami. Na jednej križovatke, kde sme odbočovali, sme sa rozdelili. My sme totiž stihli prejsť na zelenú, ale krstná nie. Náš tato sa teda rozhodol vystúpiť a ukázať jej, kde sme odbočili. Vystúpui len tak, ako bol. V kraťasoch a tričku. Síce znova začalo popŕchať, ale veď šiel len navigovať, takže mu to až tak nevadilo. Ale len chíľu. Mama totiž zatiaľ v spätnom zrkadle sledovala, či už idú a keď zbadala žltú daciu, tak sa pohla. Začala hľadať miesto na zaparkovanie. My sme ani nestihli zareagovat, že nám chýba tato. Najkrajšie bolo, že mama stále akoby pribrzďovala a keď nás tato už-už dobiehal, tak sa zase pohla. Ona vôbec nezaregistrovala, že oco vedľa nej nesedí. Na túto skutočnosť došla až vtedy, keď sa ho niečo opýtala a on neodpovedal. Vtedy sa zdesená otočila na nás, že kde je otec. No vystúpil na tej križovatke, bola naša odpoveď. Okamžite našla miesto pred nejakým hotelom, a len čo sme zastali, dobehol zmoknutý, nahnevaný (mierne povedané) otec. On si myslel, že si mama s tým brzdením a pridávaním z neho robí srandu, ale ona sa len prispôsobovala premávke pred sebou a sledovaniu auta krstnej za sebou. To, že nám chýbal člen posádky, vôbec netušila.
Našťastie otec mal dobrú kondičku, pretože vzdržal bežať za nami celkom dlho. Ale ten dážď mu na nálade teda nepridal. Po nastúpení do auta bolo v aute trocha dusno, ale do večera bolo všetko OK a už sme sa na tom maminom psiom kúsku len smiali a vieme sa na ňom pobaviť do dnes.
A ak ste pred tým už čítali môj príbeh o Jonášovi a obchode, musí vám byť po tejto príhode jasné, odkiaľ tá moja zábudlivosť pochádza.
Krátko po revolúcii, mohlo to byť asi v roku 1991, sme išli na veľký rodinný výlet za hranice. Konkrétne do Rakúska. Stará mama tam totiž počas vojny žila a chcela sa tam ísť opäť pozrieť. Tak sa zorganizovala asi týždenná cesta naprieč Rakúskom. Išli sme dve autá. My - mama, oco, sestra a ja a krstná mama s deťmi, mužom a starká. Všetko bolo super. Každú noc sme spali niekde inde. Už si nepamätám presne kde, len viem, že pár krát sme spali v nejakom penzióne, potom na starom sedliackom dvore a podobne. Možno ten výlet netrval ani týždeň. Každopádne tento príbeh sa odohral počas tohto výletu.
Jeden upršaný, ale relatívne teplý deň, sme sa vybrali do Insbrucku. Mama šoférovala, otec navigoval a my samozrejme vzadu. Krstná išla za nami. Na jednej križovatke, kde sme odbočovali, sme sa rozdelili. My sme totiž stihli prejsť na zelenú, ale krstná nie. Náš tato sa teda rozhodol vystúpiť a ukázať jej, kde sme odbočili. Vystúpui len tak, ako bol. V kraťasoch a tričku. Síce znova začalo popŕchať, ale veď šiel len navigovať, takže mu to až tak nevadilo. Ale len chíľu. Mama totiž zatiaľ v spätnom zrkadle sledovala, či už idú a keď zbadala žltú daciu, tak sa pohla. Začala hľadať miesto na zaparkovanie. My sme ani nestihli zareagovat, že nám chýba tato. Najkrajšie bolo, že mama stále akoby pribrzďovala a keď nás tato už-už dobiehal, tak sa zase pohla. Ona vôbec nezaregistrovala, že oco vedľa nej nesedí. Na túto skutočnosť došla až vtedy, keď sa ho niečo opýtala a on neodpovedal. Vtedy sa zdesená otočila na nás, že kde je otec. No vystúpil na tej križovatke, bola naša odpoveď. Okamžite našla miesto pred nejakým hotelom, a len čo sme zastali, dobehol zmoknutý, nahnevaný (mierne povedané) otec. On si myslel, že si mama s tým brzdením a pridávaním z neho robí srandu, ale ona sa len prispôsobovala premávke pred sebou a sledovaniu auta krstnej za sebou. To, že nám chýbal člen posádky, vôbec netušila.
Našťastie otec mal dobrú kondičku, pretože vzdržal bežať za nami celkom dlho. Ale ten dážď mu na nálade teda nepridal. Po nastúpení do auta bolo v aute trocha dusno, ale do večera bolo všetko OK a už sme sa na tom maminom psiom kúsku len smiali a vieme sa na ňom pobaviť do dnes.
A ak ste pred tým už čítali môj príbeh o Jonášovi a obchode, musí vám byť po tejto príhode jasné, odkiaľ tá moja zábudlivosť pochádza.
Drahý babysitting
Tak som sa po dlhej dobe opäť dostala k písaniu. A bolo už veru na čase, lebo tento príbeh stojí za to.
Začiatkom apríla nám odišiel tatinko na výlet. Najskôr strávil pár dní na Slovensku, odtiaľ odcestoval do susedného Poľska, aby sa o týždeň zas vrátil na rodnú hrudu. Počas tohto obdobia som bola sama s deťmi. Čo bolo celkom v pohode, až na to, že Lukášovi začal plavecký kurz. Ono sa to takto honosne volá, ale v podstate sa tam deti vo veku dva až štyri roky čvachtajú pod vedením trénerky a rodičov - u nás tatinka - vo vode. Lukáš tam chodí rád, tak som si povedala, že s ním pôjdem teda ja. Tým nám však vzniko nový problém - kam s Jonášom. Moji priatelia a známi mi už viac krát vraveli, že keď budem potrebovať postrážiť, nech sa ozvem. Tentokrát som si teda povedala, keď je ponuka, bude aj dopyt a dohodla som si na dve soboty stráženie Jonáša. Počasie nám vyšlo ako z rozprávky. Aj tú prvú a aj tú druhú. Jonáša som vždy odovzdala v Badene v kočíku - najskôr kamarátke Deniske a druhú sobotu Ivke s Marekom. Všetko bolo skvelé, ja som sa cítila dokonalo, pretože všetko klapalo ako malo.
Tento pocit mi prosím vydržal asi dva týždne. Jeden krásny piatok ma totiž v schránke čakal pozdrav od mestských policajtov z Badenu. To, čo obsahoval, ma takmer prekotilo. Bol to oranžový šek na 250 frankov (cca. 180 eur) za prekročenie rýchlosti. Čo sa vlastne stalo:
Ja som si tú druhú sobotu nevšimla, že keď som odbočila k parkovisku, kde som mala odovzdať Jonáša, som vošla do zóny s rýchlostným obmedzením 30km. No a išla som 47km/hod. Tak si prosím vypočítajte, o koľko som, ja trúba, tú rýchlosť prekročila. A to mi ešte odpočítali 5 km. Tak som si pekne doma zanadávala, a nebudem vám klamať, aj pekne poplakala nad vlastnou blbosťou. Sadla som ale pekne k počítaču a pokutu dala k stanovenému dátumu zaplatiť.
Ale to nebolo všetko. O týždeň, zase v piatok, ma čakal v schránke nový pozdrav od badenskej polície. Už som tušila, čo tam bude. A veru aj bolo. Ďalšia pokuta. Tento krát "len" na 120 frankov (cca. 87 eur). Čo bolo najhoršie, z toho istého dňa a z toho istého miesta, len o 15 minút neskôr. Išla som 41km/hod. Zas som si začala pekne nadávať, že som pekné jelito. Ja som si cestou na parkovisko nevšimla ani to, že ma odfotilo. Takže si to viete predstaviť. Dve pokuty v priebehu 15 minút.
Najväčšiu radosť z tohoto celého mal môj muž. Najskôr mi povedal svojím nonšalantým spôsobom, že za takú sumu sme mohli mať profesionálny babysitting pomaly na celé dva týždne, čo bol preč. Čo ho však ho tešilo viac, že odteraz musím byť ticho, keď dostane pokutu on. Doteraz som mu totiž vždy dávala hubovú za každý pozdrav od policajtov. Ale takéto číslo ako mne sa mu ešte nepošťastilo a asi ani nepošťastí. Najlepšia bola jeho poznámka: "Drahá, môj ročný priemer je cca. 250 frankov za rok, tvoj 370 za 15 minút". A bola som odrovnaná.
Ten týždenný prísun pokút mal jedny jedinú výhodu - mohla som jednu zaplatiť v máji a druhá odíde teraz 1.júna. Au....
Začiatkom apríla nám odišiel tatinko na výlet. Najskôr strávil pár dní na Slovensku, odtiaľ odcestoval do susedného Poľska, aby sa o týždeň zas vrátil na rodnú hrudu. Počas tohto obdobia som bola sama s deťmi. Čo bolo celkom v pohode, až na to, že Lukášovi začal plavecký kurz. Ono sa to takto honosne volá, ale v podstate sa tam deti vo veku dva až štyri roky čvachtajú pod vedením trénerky a rodičov - u nás tatinka - vo vode. Lukáš tam chodí rád, tak som si povedala, že s ním pôjdem teda ja. Tým nám však vzniko nový problém - kam s Jonášom. Moji priatelia a známi mi už viac krát vraveli, že keď budem potrebovať postrážiť, nech sa ozvem. Tentokrát som si teda povedala, keď je ponuka, bude aj dopyt a dohodla som si na dve soboty stráženie Jonáša. Počasie nám vyšlo ako z rozprávky. Aj tú prvú a aj tú druhú. Jonáša som vždy odovzdala v Badene v kočíku - najskôr kamarátke Deniske a druhú sobotu Ivke s Marekom. Všetko bolo skvelé, ja som sa cítila dokonalo, pretože všetko klapalo ako malo.
Tento pocit mi prosím vydržal asi dva týždne. Jeden krásny piatok ma totiž v schránke čakal pozdrav od mestských policajtov z Badenu. To, čo obsahoval, ma takmer prekotilo. Bol to oranžový šek na 250 frankov (cca. 180 eur) za prekročenie rýchlosti. Čo sa vlastne stalo:
Ja som si tú druhú sobotu nevšimla, že keď som odbočila k parkovisku, kde som mala odovzdať Jonáša, som vošla do zóny s rýchlostným obmedzením 30km. No a išla som 47km/hod. Tak si prosím vypočítajte, o koľko som, ja trúba, tú rýchlosť prekročila. A to mi ešte odpočítali 5 km. Tak som si pekne doma zanadávala, a nebudem vám klamať, aj pekne poplakala nad vlastnou blbosťou. Sadla som ale pekne k počítaču a pokutu dala k stanovenému dátumu zaplatiť.
Ale to nebolo všetko. O týždeň, zase v piatok, ma čakal v schránke nový pozdrav od badenskej polície. Už som tušila, čo tam bude. A veru aj bolo. Ďalšia pokuta. Tento krát "len" na 120 frankov (cca. 87 eur). Čo bolo najhoršie, z toho istého dňa a z toho istého miesta, len o 15 minút neskôr. Išla som 41km/hod. Zas som si začala pekne nadávať, že som pekné jelito. Ja som si cestou na parkovisko nevšimla ani to, že ma odfotilo. Takže si to viete predstaviť. Dve pokuty v priebehu 15 minút.
Najväčšiu radosť z tohoto celého mal môj muž. Najskôr mi povedal svojím nonšalantým spôsobom, že za takú sumu sme mohli mať profesionálny babysitting pomaly na celé dva týždne, čo bol preč. Čo ho však ho tešilo viac, že odteraz musím byť ticho, keď dostane pokutu on. Doteraz som mu totiž vždy dávala hubovú za každý pozdrav od policajtov. Ale takéto číslo ako mne sa mu ešte nepošťastilo a asi ani nepošťastí. Najlepšia bola jeho poznámka: "Drahá, môj ročný priemer je cca. 250 frankov za rok, tvoj 370 za 15 minút". A bola som odrovnaná.
Ten týždenný prísun pokút mal jedny jedinú výhodu - mohla som jednu zaplatiť v máji a druhá odíde teraz 1.júna. Au....
sobota 29. mája 2010
Ako tatinko začal piť kávu
Tí, čo nás poznajú vedia, že môj manžel kávu vôbec nepije. Teda lepšie povedané, do nedávna vôbec nepil. Toto je príbeh o tom, ako sa k tej káve vlastne dostal.
Minulý máj nás prišli navštíviť zo Slovenska babka s dedkom Karolom (máme dvoch dedkov, tak ich musíme rozlišovať menami). No a v júli prišli zas. Obaja pijú kávu a to v hojnom počte. Na deň to vyšlo aj takých 5 káv na hlavu. Čo nám samozrejme nevadilo. Na vianoce som totiž od manžela dostala nový kávovar Nespresso na kapsle. Je malý, skladný a hlavne káva je rýchlo a podľa mňa aj dobre chutí. A čo je podstatné, vie ju obslúžiť aj dvojročný špunt. Hlavne, ak ho to babka s dedkom naučia. Mal z toho obrovskú radosť. Babka s dedkom len volali:"Lukáško, ideme variť kávu". Ešte ani nedopovedali a Lukáš už utekal. Dedko ho vyložil na pracovnú dosku a už sa varilo. Kapsla do otvoru, zatlačiť krytku a stlačiť gombík s veľkou šálkou. A takto to išlo stále dookola, každý deň, čo u nás boli.
Lenže dedko s babkou po dvoch týždňoch odišli. Ja som bola akurát tehotná s Jonášom a káva mi veľmi nerezala. Tatinkovi už vôbec nie. Ale čo sme mali robiť, ked Lukáš len chodil a pýtal sa, či môže niekomu uvariť kávu. Tak som začala piť kávu proti chuti, len na radosť dieťaťa. Z jednej som prešla na tri denne. Ale bezkofeínové. Čo sa však nestalo? Kávu začal z toho istého dôvodu piť aj tatinko. Síce sa to ani nedá nazvať poriadne kávou, to čo pije, ale podstatné je, že Lukáš odvtedy môže obsluhovať kávovar opäť častejšie ako len pár krát za deň. Aj tatinko totiž neostal pri jednej denne, ale dá si aj dve či tri. Momentálne sme na tom tak, že sa v kuchyni potkýnam o Lukášov šamerlík, ktorý má postavený pri kuchynskej linke s odôvodnením, že veď ho stále potrebuje.
Minulý máj nás prišli navštíviť zo Slovenska babka s dedkom Karolom (máme dvoch dedkov, tak ich musíme rozlišovať menami). No a v júli prišli zas. Obaja pijú kávu a to v hojnom počte. Na deň to vyšlo aj takých 5 káv na hlavu. Čo nám samozrejme nevadilo. Na vianoce som totiž od manžela dostala nový kávovar Nespresso na kapsle. Je malý, skladný a hlavne káva je rýchlo a podľa mňa aj dobre chutí. A čo je podstatné, vie ju obslúžiť aj dvojročný špunt. Hlavne, ak ho to babka s dedkom naučia. Mal z toho obrovskú radosť. Babka s dedkom len volali:"Lukáško, ideme variť kávu". Ešte ani nedopovedali a Lukáš už utekal. Dedko ho vyložil na pracovnú dosku a už sa varilo. Kapsla do otvoru, zatlačiť krytku a stlačiť gombík s veľkou šálkou. A takto to išlo stále dookola, každý deň, čo u nás boli.
Lenže dedko s babkou po dvoch týždňoch odišli. Ja som bola akurát tehotná s Jonášom a káva mi veľmi nerezala. Tatinkovi už vôbec nie. Ale čo sme mali robiť, ked Lukáš len chodil a pýtal sa, či môže niekomu uvariť kávu. Tak som začala piť kávu proti chuti, len na radosť dieťaťa. Z jednej som prešla na tri denne. Ale bezkofeínové. Čo sa však nestalo? Kávu začal z toho istého dôvodu piť aj tatinko. Síce sa to ani nedá nazvať poriadne kávou, to čo pije, ale podstatné je, že Lukáš odvtedy môže obsluhovať kávovar opäť častejšie ako len pár krát za deň. Aj tatinko totiž neostal pri jednej denne, ale dá si aj dve či tri. Momentálne sme na tom tak, že sa v kuchyni potkýnam o Lukášov šamerlík, ktorý má postavený pri kuchynskej linke s odôvodnením, že veď ho stále potrebuje.
utorok 4. mája 2010
Hysterka hysterická
Považujem sa za mladú, rozumne uvažujúcu ženu. Teda, môj manžel by asi povedal, že mladá som bola a moja sestra, že rozumne som nikdy neuvažovala. Ale o tom inokedy.
Keď som bola tehotná s Lukášom, tak som mala pocit, že ma moje rozumné uvažovanie miestami opúšťa. Najskôr mi zo začiatku bývalo veľmi zle. Takmer ako v knihách, akurát, že mi bývalo zle celý deň. Skrátka hrôza. Podľa toho som aj jedla. Moje chuťe sa menili takou závratnou rýchlosťou, že Kajo už nevedel, čo robiť. Raz som chcela grilované kura a keď ho doniesol, tak som zjedla jedno krídlo a zvyškom sa napchával on takmer štyri dni. Pretože ja som ho už na druhý deň nemohla ani cítíť. Podobné to bolo s domácimi klobáskami. Musel ich chodiť jesť tajne, lebo keď som ich zacítila, už bolo pohroma hotová. A keď si spomeniem, ako som sa napchávala vanilkovou zmrzlinou a zapíjala ju pivom, samozrejme nealkoholickým, ktoré mi Kajo utekal kúpiť na neďalekú pumpu, tak mi je zle ešte teraz. Podobne ako pri pomyslení na moju kombináciu jablkový kompót prekladaný kyslými uhorkami.
A to nehovorím o tom, aká som bola nešikovná. Tri rozbité taniere boli oproti tomu , ako som zobrala autom stenu v garáži, vedľa ktorej sme parkovali, úplne zanedbateľné.
Jedného takéhoto tehotenského dňa som si zmyslela urobiť si pstruha na rasci a k tomu pečené zemiaky. Všetko išlo ako po masle. Pstruha som osolila, obalila v múke a posypala rascou. Zemiaky sa už hodnú chvíľku piekli v rúre a už im chýbalo len málo. Pstruha som dala na panvicu a piekla som ho. Len sa mi zdalo, že sa pečie nejako pomaly, tak som pridala silu. No a to som asi nemala, lebo ta potvora sa mi nejako začala pripekať. Nakoniec bol zvonka krásne čierny a zvnútra polosurový. Hovorím si kľúdne, to nič, budú zemiaky s kečupom. Zemiaky boli, ale s kečupom nie. Ako som ich vybrala, položila som ich vedľa drezu, kde však stála panvica napustená jarovou vodou a čo sa mi podarilo? Nejakým záhadným spôsobom, ako som ju chcela preložiť, som tú vodu naliala na moje zemiaky. A to ma dorazilo. Začala som normálne plakať ako malé dieťa. Ale to nebolo všetko. Ja som ešťe zdvihla telefón a zavolala Kajovi do práce. Revala som mu do telefónu, že čo mám robiť, že som si pripálila obed a nemám čo jesť. On v snahe mi pomôcť, mi dával kľudným tónom návrhy - sprav si cestoviny, alebo si choď vziať do pizzerie pizzu a neviem, čo ešte. Ale ja som len hučala, že chcem moju rybu. To už nevydržal a opýtal sa ma: "Zlatík a to sa mám teraz zobrať z práce, povedať kolegom, sorry chlapi, moja tehotná žena je hysterická kvôli nejakej rybe. Musím jej ísť navariť.?!" V tom momente som si sadla a uvedomila, že má pravdu a bolo po probléme. Povedala som mu už len:"OK, urobím si špagety."
Keď som bola tehotná s Lukášom, tak som mala pocit, že ma moje rozumné uvažovanie miestami opúšťa. Najskôr mi zo začiatku bývalo veľmi zle. Takmer ako v knihách, akurát, že mi bývalo zle celý deň. Skrátka hrôza. Podľa toho som aj jedla. Moje chuťe sa menili takou závratnou rýchlosťou, že Kajo už nevedel, čo robiť. Raz som chcela grilované kura a keď ho doniesol, tak som zjedla jedno krídlo a zvyškom sa napchával on takmer štyri dni. Pretože ja som ho už na druhý deň nemohla ani cítíť. Podobné to bolo s domácimi klobáskami. Musel ich chodiť jesť tajne, lebo keď som ich zacítila, už bolo pohroma hotová. A keď si spomeniem, ako som sa napchávala vanilkovou zmrzlinou a zapíjala ju pivom, samozrejme nealkoholickým, ktoré mi Kajo utekal kúpiť na neďalekú pumpu, tak mi je zle ešte teraz. Podobne ako pri pomyslení na moju kombináciu jablkový kompót prekladaný kyslými uhorkami.
A to nehovorím o tom, aká som bola nešikovná. Tri rozbité taniere boli oproti tomu , ako som zobrala autom stenu v garáži, vedľa ktorej sme parkovali, úplne zanedbateľné.
Jedného takéhoto tehotenského dňa som si zmyslela urobiť si pstruha na rasci a k tomu pečené zemiaky. Všetko išlo ako po masle. Pstruha som osolila, obalila v múke a posypala rascou. Zemiaky sa už hodnú chvíľku piekli v rúre a už im chýbalo len málo. Pstruha som dala na panvicu a piekla som ho. Len sa mi zdalo, že sa pečie nejako pomaly, tak som pridala silu. No a to som asi nemala, lebo ta potvora sa mi nejako začala pripekať. Nakoniec bol zvonka krásne čierny a zvnútra polosurový. Hovorím si kľúdne, to nič, budú zemiaky s kečupom. Zemiaky boli, ale s kečupom nie. Ako som ich vybrala, položila som ich vedľa drezu, kde však stála panvica napustená jarovou vodou a čo sa mi podarilo? Nejakým záhadným spôsobom, ako som ju chcela preložiť, som tú vodu naliala na moje zemiaky. A to ma dorazilo. Začala som normálne plakať ako malé dieťa. Ale to nebolo všetko. Ja som ešťe zdvihla telefón a zavolala Kajovi do práce. Revala som mu do telefónu, že čo mám robiť, že som si pripálila obed a nemám čo jesť. On v snahe mi pomôcť, mi dával kľudným tónom návrhy - sprav si cestoviny, alebo si choď vziať do pizzerie pizzu a neviem, čo ešte. Ale ja som len hučala, že chcem moju rybu. To už nevydržal a opýtal sa ma: "Zlatík a to sa mám teraz zobrať z práce, povedať kolegom, sorry chlapi, moja tehotná žena je hysterická kvôli nejakej rybe. Musím jej ísť navariť.?!" V tom momente som si sadla a uvedomila, že má pravdu a bolo po probléme. Povedala som mu už len:"OK, urobím si špagety."
pondelok 3. mája 2010
Kabátový príbeh 2
S mojím kabátom sú len starosti. Minulý rok v januári sa mi s ním podaril ďalší psí kúsok. Bola krásna, relatívne teplá sobota. Mohlo byť okolo 10 stupňov. Tak sme si s Kajom povedali, že sa pôjdeme pozrieť do Zurichu. Kajo sa pustil obliekať seba a Lukáša, ja som zase mala na starosti stravu, deku a kočík. Všetko sme nachystali, pobalili do auta a hurá do mesta. Na čo sme samozrejme v našom nadšení zabudli, bola pravidelná zápcha na ceste do mesta. Po hodinovom boji s dopravou sme odparkovali auto v podzemnej garáži. Postupne sme vyťahovali veci z auta. Najskôr kočík. Potom prišiel na rad Lukáš. Obliekli sme ho a dali do kočíka. Skrátka žiaden stres. Ten prišiel 5 minút na to. Keď sme sa obliekali my. Dala som si fliesovú bundu a na ňu mal prísť kabát. Ale toho nikde. V mojom baliacom nadšení som zbalila Kajovu vetrovku, ale moj teplý kabát som nechala doma na vešiaku. Oznámila som to Kajovi."Čo chceš teraz robiť?" opýtal sa. "No snáď nepôjdem cez tú zápchu domov po kabát.Dám si cez plecia šál, veď je teplo. Bude to stačiť." A veru aj stačilo. Ale len kým sme vyšli z parkovacieho domu. Tam som zistila, že veru je síce pekne slnečno, ale tých 10 stupňov je predsa len málo. Hovorím teda Kajovi:"budem musieť vbehnúť do nejakého obchodu a kúpiť si niečo." "No mohla si aj povedať, že chceš nový kabát. Nemusela si ten svoj nechávať doma." Kajo na to."Nepotrebujem kabát, kúpim si len nejaký sveter." Lenže to som ešte netušila, že to bude relatívne ťažké. Bolo totiž už po výpredajoch a v obchodoch mali už len jarné, tenké veci a všetky strihané tak, že som v tom vyzerala ako jaternica. Nakoniec, po dlhom hľadaní, som si v H&M kúpila jednoduchý čierny sveter na gombíky. A nosím ho stále. Akurát si pri pohľade naň vždy spomeniem, ako som k nemu prišla.
sobota 24. apríla 2010
S Lukášom na ihrisku
Minulý rok sme s Lukášom trávili celé leto na kúpalisku. Tehotenstvo pomaly ubiehalo a ja som ho tak nejako nevnímala, nakoľko som sa cítila dobre. Ani brucho mi extra nerástlo a to, že som tehotná, som si prvý krát uvedomila až na konci leta, keď som sa už nezmestila do Kajových kraťasov. Druhý krát prišlo krátko na to. V septembri bolo pekné počasie a tak som s Lukášom trávila čas na detskom ihrisku pri našich domoch. Pre tých, ktorí nevedia, ihrisko sa nachádza síce blízko, ale k nášmu bytu je to skratkou asi sto schodov alebo okolo po ulici hore kopcom cca. 500m. Jeden krásny slnečný deň som sa opäť po obede vybrala s Lukášom na ihrisko. A prišlo to, čo zákonite každá tehotná žena pozná - tlak na mechúr. Tentokrát ale prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli. Na ihrisko sme totiž dorazili ani nie pred pol hodinou. Hovorila som si, že veď chvíľku počkám a tajne som dúfala, že dorazí niektorá zo susediek. No ale márne. Po ďalšej chvíli som si uvedomila, že ak nepôjdeme hore hneď, tak už hore nedorazím v suchých nohaviciach. Predstavte si teraz moju situáciu. Práve ste dorazili s dvojročným dieťaťom na ihrisko. Dieťa je nadšené, pretože má pieskovisko len pre seba a vy mu teraz oznámite, že idete naspäť domov. No nadšenie sa zmenilo na urputný boj. On domov nepôjde, on sa chce hrať. Nemohla som ho však nechať na ihrisku samého. Ako tak so mnou bojoval a plakal, balila som hračky a snažila sa mechúr presvedčiť, že má ešte kapacitu, tak nech neblbne. Ale on nie. Tak som pridala na tempe a chytila Lukáša za ruku a vybrala sa po tých našich schodoch domov. Plakal, kričal, jačal, nechcel skrátka ísť. Sadal si na zem a držal sa zábradlia. Ja som však bola neoblomná a ťahala som ho domov stoj čo stoj. Nakoniec som ho musela po tých schodoch vyniesť, tak sa bránil. Samozrejme aj s ruksakom a veľkou igelitkou s nákladným autom, bagrom a inými hračkami do piesku. Podotýkam, že to som už bola v nejakom tom tridsiatom týždni. S týmto cirkusom som dorazila ku dverám od garáže úplne na nervy. O Lukášových nervoch nehovoriac. Obaja sme boli upachtení. On od revu, ja od toho ako som ho kopajúceho a vrieskajúceho niesla. Myslím, že v to poobedie všetci susedia vedeli, že ideme domov. Nakoniec sme dorazili domov, alebo lepšie povedané čiastočne. Pretože vrieskajúceho Lukáša som len vytiahla z výťahu a nechala ho stáť pred ním a ja som utekala otvoriť dvere a rýchlo na wc, pretože už som to mala na krajíčku. Ledva som to stihla. Odvtedy som na ihrisko chodila len vtedy, ak som vedela, že tam nejaká susedka bude. Takýto cirkus som odmietla absolvovať znova.
PS: Dnes by som ho už pri výťahu takého jedovitého nechať nemohla. Už si ho totiž vie zavolať a dokonca aj obslúžiť, takže ktovie, kde by som naháňala...
PS: Dnes by som ho už pri výťahu takého jedovitého nechať nemohla. Už si ho totiž vie zavolať a dokonca aj obslúžiť, takže ktovie, kde by som naháňala...
Lukášov "špruch"
Tento príbeh je veľmi krátky. V podstate to ani poriadny príbeh nie je, ale to nevadí.
Dnes sme boli pozvaní na grilovačku v jednom veľmi peknom parku. Kajov kamarát oslavoval narodeniny, tak sme si povedali, prečo nie. Veď malo byť a veru aj bolo krásne počasie. Zbalili sme kočík a Lukášovi sme vzali jeho odrážací bicykel a samozrejme prilbu. Mali ste ho vidiet ako si to šinul po parku. Jeho žltá prilba s motívom ementálu s myškou bola dobre viditeľná, tak sme ho nechali jazdiť aj počas grilovačky. Bolo veľmi dobre a aj sme sa poriadne najedli. Lukášovi chutilo tak, že zjedol poriadnu porciu grilovaných malých párkov so zeleninou a dokonca aj prídel chleba. Na večer sme sa potom pobrali ďalej, za ďalším programom. Lukáš už bol dosť unavený a aj tá jeho jazda na bicykli podľa toho vyzerala. Ale statočne šlapal do kopca k autu. Ako sa tak potácal na tom bicykli vravel mu Kajo:"opatrne, lebo čo sa stane? Spadneš a rozbiješ si...?" "Spadnem a rozbijem si vajo." odpovedal Lukáš spod prilby. No a Kajo už len dopovedal:"nos, som mal na mysli." Ale ono to bolo v podstate jedno...
Dnes sme boli pozvaní na grilovačku v jednom veľmi peknom parku. Kajov kamarát oslavoval narodeniny, tak sme si povedali, prečo nie. Veď malo byť a veru aj bolo krásne počasie. Zbalili sme kočík a Lukášovi sme vzali jeho odrážací bicykel a samozrejme prilbu. Mali ste ho vidiet ako si to šinul po parku. Jeho žltá prilba s motívom ementálu s myškou bola dobre viditeľná, tak sme ho nechali jazdiť aj počas grilovačky. Bolo veľmi dobre a aj sme sa poriadne najedli. Lukášovi chutilo tak, že zjedol poriadnu porciu grilovaných malých párkov so zeleninou a dokonca aj prídel chleba. Na večer sme sa potom pobrali ďalej, za ďalším programom. Lukáš už bol dosť unavený a aj tá jeho jazda na bicykli podľa toho vyzerala. Ale statočne šlapal do kopca k autu. Ako sa tak potácal na tom bicykli vravel mu Kajo:"opatrne, lebo čo sa stane? Spadneš a rozbiješ si...?" "Spadnem a rozbijem si vajo." odpovedal Lukáš spod prilby. No a Kajo už len dopovedal:"nos, som mal na mysli." Ale ono to bolo v podstate jedno...
sobota 10. apríla 2010
Sobotné nákupy
Tento príbeh je úplne čerstvý. Udial sa totiž práve dnes. Kajo je momentálne v Poľsku na nejakom hokejovom turnaji a my si doma gazdujeme sami. Zatiaľ sa nám celkom dobre darí. A keďže je dnes sobota a Kajo sa s Lukášom prihlásili na ďalšie pokračovanie plaveckého kurzu, musela som sa do Badenu vybrať ja. Jonáša som zverila kamarátke Deniske. Po plávaní sme sa dohodli, že ju pozvem za odmenu na obed do Manoru a tak sme aj urobili. Dobre sme sa najedli, dali si kávu a koláč. Veď čo by to bolo za správny obed bez dezertu, no nie? Lukáš sa vybláznil na ihrisku, my sme popíjali kávičku a opaľovali sa na slniečku. Jonáš pozeral na ostatné deti a bolo nám veru fajn. Deniske sa domov nechcelo, tak som ju zlanárila na nákupy. Rozpadli sa mi totiž po dlhej dobe moje obľúbené topánky. Okrem toho potrebujem aj tenisky na leto, lebo v mojich trekingových mi je už riadne teplo. Tak sme sa vybrali po obchodoch. Hneď v prvej obuvi som natrafila na skvelé balerínky (pre terminológie neznalých - dámske nazúvacie topánky bez opätku). Nechala som si ich odložiť, veď nebudem predsa kupovať hneď prvé topánky, čo sa mi páčia.Pobrali sme sa do ďalšieho obchodu. A tam sa to stalo. Skúšali sme si s Deniskou topánky. Jonáš sa hral v kočíku so svojím sobíkom a Lukáš komentoval náš výber: "tieto sa mi páčia, maminka". Pritom držal v ruke pánske topánky o veľkosti asi malého člna. "Lukáško, to sú pánske topánky, vráť ich na miesto prosím ťa." Odniesol ich a za chvíľu doniesol ďalšie. Takisto pánske. A takto to išlo dookola. Až zrazu hľadám Denisku, lebo som našla topánky, ktoré sa mi páčili. Lukáša som stále videla. Ako sme s Deniskou preberali, či kúpiť alebo nekúiť, všimla som si, že nevidím Lukáša. Ani Deniska ho nevidela, tak som sa dosť preľakla a začala sme s Deniskou volať jeho meno. "Lukáš?! Kde si?!" V tom sa odniekadiaľ ozvalo tichým hláskom:"kakám." "Čo robíš? A kde si?" pýtala som sa ho. Spoza regála s pánskymi topánkami vykukla malá hlava a tichým hlasom odpovedala:"tu som a kakám." A veru kakal, a poriadne. Vôňa šíriaca sa okolo neho hovorila za všetko. Čo už. V tomto prípade len - vďaka za pampersky.
sobota 27. marca 2010
Ako sme kupovali žehliacu dosku
Koncom októbra, ako sme čakali Jonáša prišla na výpomoc babka. (Ak to číta, tak už pravdepodobne vie, o čom bude tento príbeh.) Bolo to super. Babka je veľmi aktívna a musím priznať, že bola vynikajúci pomocník, hlavne čo sa Lukáša týkalo, nakoľko na rozdiel odo mňa mala energiu na to, aby ho venčila a behala s ním po vonku každý deň. Ja som totiž bola už vysoko tehotná a tým pádom som mala problémy sama so sebou a chodenie a behanie nepatrilo v tom čase medzi moje najobľúbenejšie činnosti. Okrem toho mala ešte ďalšie veľké plus, rada žehlí. A tu sa začína náš príbeh.
V istý piatok mi volala kamarátka, či nevybehnem na pizzu do Zurichu, že prídu aj ostatné baby. No a keďže babka povedala, že bude strážit, že nech idem, tak som išla. Chcela aj ožehliť, tak som jej všetko nachystala a odišla som. Vrátila som sa relatívne neskoro, babka už bola v pyžame, tak som sa poďakovala (teda dúfam, že áno) a išli sme obe spať. Na druhý deň sme sa s Kajom rozhodli, že zbehnem do JUMBA (niečo ako Hornbach alebo jemu podobné obchody) kúpiť nejaké drobnosti a novú žehliacu dosku. Moja stará bola totiž úzka na moju naparovaciu žehličku (už dávno som si kúpila naparovaciu stanicu a tá je skrátka široká). Ako sme behali pomedzi regále, diskutovali a rozmýšľali, čoby sa nám ešte zišlo, vošla som do oddelenia, kde mali aj žehliace dosky. Našla som tú správnu a pobrala sa s ňou k nášmu vozíku. Kajo tam stál a niečo pozeral. Ja celá nadšná, s tou opachou pod pazuchou a bruchom vpredu, som sa doterigala k vozíku, naložila dosku naň a pohla sa smerom k ďalšiemu regálu, keď sa Kajo, akoby nič, ozval: "Neviem, či tú novú dosku budeme potrebovať, žehlička je totiž rozbitá." Ja mysliac, že si robí žarty, pretože to povedal štýlom: drahá-ešte-treba-kúpiť-chlieb, hovorím: "no to iste. Si dnes nejaký vtipný."A on: "no vážne. Mame včera spadla. Ja:" no to snáď nie!?" On: "veru áno, len sa ti to bála povedať. " "Prečo?" bola moja odpoveď. Viete si asi predstaviť, ako som asi začala vyzerať. Tlak mi stúpal do výšin, slzy mi začali tiecť po lícach a myslela som, že ma asi porazí. Pripomínam, že som bola tehotná. Hoci, tí čo ma poznajú budú tvrdiť, žeby som revala aj tak a asi budú mať aj pravdu. No ale snáď nebudem robiť divadlo na verejnosti, nie? Tak som ho tam nechala a s plačom som odpochodovala do iného oddelenia rozdýchať to. Celý čas pritom nadávajúc, prečo mi to nepovedali už ráno. No vysvetlenie prišlo za chvíľku, keď som sa vrátila. Babka sa totiž bála, že keď mi to povie, budem sa hnevať (čo samozrejme mala pravdu) a keďže som tak vysoko tehotná, tak by som mohla aj porodiť. Takže sa priznala Kajovi a ten, čakajúc na vhodný moment, si povedal, že pravdepodobne bude najlepšie povedať mi to, keď sa dopachtím s tou doskou. A tak aj urobil. Keď sme prišli domov, tak už som bola aj vychladnutá a dokázala som aj reálne uvažovať, čoho po pravde v stave, v ktorom som bola v obchode, nie som. Takže sme aj našli rozumné riešenie. Kajo dobrovoľne odniesol žehličku do opravy s tým, že keď sa nebude dať opraviť, kúpi novú. Ale našťastie opraviť sa dala, funguje a ak nikomu z nás nespadne, tak bude fungovať aj ďalej.
štvrtok 25. marca 2010
Pančušková dilema
Ako vždy v posledné 2 roky sa aj túto jar predo mnou vynorila otázka: dať Lukášovi von pančušky? Poznáte to? Prídete von na ihrisko, tam sú deti a všetky okrem vášho ich majú. Čo s tým? No nič. Určite nepobežím domov dať Lukášovi pančušky. Nie som predsa šiši. Veď čo sa už môže stať - v najhoršom prechladne a bude trocha kašľať. No čo už, nebude to prvý krát.
Problém je totiž ten, že náš pán doktor povedal pri prvej návšteve u neho (vtedy samozrejme len s Lukášom), že deti mám obliekať tak ako seba. To znamená, že keď ja nemám v lete ponožky, ani oni nepotrebujú, keď ja mám len tričko s krátkým rukávom, tak aj im stačí. Lenže podľa čoho sa mám orientovať, keď ja nosím pančuchy, len keď je pod nulou a aj to, aspoň -5 stupňov? Skrátka som si povedala, že pokiaľ neklesne teplota pod plus 5 stupňov, Lukáš pančuchy nepotrebuje. V kočíku mal vždy deku, takže zima mu byť nemohla, a teraz keď už lieta, tak mu zima ani byť nemôže, veď sa hýbe. A takto fungujeme už 2 roky. Ale keď prídeme na jar (alebo na jeseň) na ihrisko, začína táto dilema vždy od začiatku...A to nehovorím o probléme s čiapkou...
Najhoršie na tom je, že táto dilema spôsobuje vynorenie sa ďalšej otázky a to: čo potom obliecť dieťaťu, keď je mínus 5, keď má pančušky (čiapku) už pri plus 10?
Problém je totiž ten, že náš pán doktor povedal pri prvej návšteve u neho (vtedy samozrejme len s Lukášom), že deti mám obliekať tak ako seba. To znamená, že keď ja nemám v lete ponožky, ani oni nepotrebujú, keď ja mám len tričko s krátkým rukávom, tak aj im stačí. Lenže podľa čoho sa mám orientovať, keď ja nosím pančuchy, len keď je pod nulou a aj to, aspoň -5 stupňov? Skrátka som si povedala, že pokiaľ neklesne teplota pod plus 5 stupňov, Lukáš pančuchy nepotrebuje. V kočíku mal vždy deku, takže zima mu byť nemohla, a teraz keď už lieta, tak mu zima ani byť nemôže, veď sa hýbe. A takto fungujeme už 2 roky. Ale keď prídeme na jar (alebo na jeseň) na ihrisko, začína táto dilema vždy od začiatku...A to nehovorím o probléme s čiapkou...
Najhoršie na tom je, že táto dilema spôsobuje vynorenie sa ďalšej otázky a to: čo potom obliecť dieťaťu, keď je mínus 5, keď má pančušky (čiapku) už pri plus 10?
Kabátový príbeh 1
Po narodení Lukáša som v zime zistila, že môj starý kabát na prsiach nezapnem. Tak som si kúpila nový, čierny s kapucou. Nosila som ho celú zimu a keďže bola studená jar, tak aj počas nej. Koncom marca, Lukáš mal vtedy deväť mesiacov, nás Kajo zobral do Biascy (cca.250km od nášho vtedajšieho bytu) na turnaj švajčiarskych rozhodcov. Turnaj sa konal v sobotu a v nedeľu. Odchádzali sme však už v piatok po obede a pretože bolo zima, kabát išiel s nami. Čo čert nechcel, v sobotu sa oteplilo na dobrých 15 stupňov. A kto by behal v takom teple v kabáte? Chudák kabát skončil prevesený na kočíku. Tak v podstate strávil celý víkend. Až na nedeľné záverečne posedenie s ostatnými rozhodcami v reštaurácii. Môj manžel má totiž tendenciu vždy a za každých okolností dávať veci na poriadok. A presne to urobil aj v tú nedeľu po príchode do reštaurácie, kde som ja už dávno čakala, samozrejme aj s obloženým kočíkom. V rámci svojej upratovacej mánie odviezol kočík z dosahu (veď Lukáš sedel pri stole vo vysokej stoličke a jedol svoj obed z Nestlé-pohára) a s ním aj môj kabát, ktorý pekne zavesil na vešiak. Čo by bolo všetko super, len ma akosi o tomto svojom počine zabudol informovať. Po skončení obeda som v domnienke, že všetko mám v kočíku (keďže na kočíku som nič nevidela) zbalila veci a naložila do auta. Keďže bolo teplo, tak ma ani nenapadlo, že ten kabát tam nie je a odišli sme domov.
Asi o týždeň, keď sa zase ochladilo, som si zmyslela obliecť kabát. Važení, aké bolo moje zúfalé hľadanie si asi viete predstaviť. Prekutrala som celý byt, ale kabáta nikde. Tak som premýšľala, kde som ho mala naposledy. Pýtala som sa aj Kaja, ze či si nepamätá, kde som ho mala. A on na to: "mala si ho v Biasce." "Ale bol v kočíku a ten je doma," ja na to. "Nie, zavesil som ho predsa na vešiak, tam kam patrí". "A to si mi nemohol povedať ešte tam?!" Bola som samozrejme na nervy. Nový kabát a ja ho nechám vďaka upratovacej mánii môjho manžela 250km od domu.Ale aby ste sa nebáli, kabát mám. Karol zavolal svojmu kolegovi rozhodcovi, ktorý turnaj organizoval a býva neďaleko, a ten sa tam do tej reštaurácie po tom týždni skočil pozrieť a našiel môj kabát pekne zavesený na vešiaku. A na ďalší týždeň nám prišiel veľký ľahký balík.
Holič
Minulý týždeň som si všimla, že Lukáš má opäť dlhé vlasy a treba začať uvažovať o návšteve holiča. Nepatrím totiž k tým nadaným matkám, ktoré vezmú nožnice do ruky, spravia s nimi šmyk-šmyk a dieťa je ostrihané. Okrem toho má Lukáš husté a rovné vlasy, takže jedno zastrihnutie mimo a je po účese. Tak som sa včera odhodlala a cestou do poradne som ho objednala na dnes na 10,00 k holičovi. Ráno všetko prebehlo hladko. Lukáš sa naraňajkoval a kým som kojila Jonáša, tak mi ho Kajo aj obliekol. Jonáša som dala do kočíka, Lukáš sa ho držal a išli sme. Bolo trištvrte na desať, takže som dokonca ani nebola v časovom sklze (čo je normálne zázrak, nakoľko v poslednej dobe sa mi veľmi zriedka podarí odísť z domu v naplánovanom čase. 15 minútový sklz sa u mňa stáva pomaly pravidelnosťou.). Prišli sme k holičovi presne na desiatu, akurát som musela nájsť bezbariérový vstup. Kočík s Jonášom som nechala pri pokladni (aby som ho nedajbože zase niekde nezabudla) a sadla som si s Lukášom na stoličku. Lukáš pekne sedel, točil hlavou doprava a doľava podľa potreby - sľúbené smarties spravili svoje. Hoci 45 minút u holiča pre dieťa nie je ani so smarties pred očami hračka. Nakoniec však predsa len bolo hotovo. Tak sme išli ku pokladni zaplatiť. A čo sa zase mame podarilo? No predsa zabudnúť si peňaženku v druhej taške, ktorá si kľudne hovela na stoličke doma. Našťastie boli veľmi milí a dovolili mi odísť s tým, že však prídem zaplatiť neskôr. No lenže mne sa samozrejme po obede znova k holičovi len kvôli plateniu ísť nechcelo. Nielenže som nešikovná, ale aj pohodlná. Pomyslela som si , že možno budem mať šťastie a Kajo bude ešte doma alebo akurát na ceste. A na čo vlastne mám mobil? No predsa na nepretržité volanie manželovi, že som zase niečo zabudla. Takže som mu volala spred holiča a donekonečna vytáčala jeho číslo a počuvala jeho odkazovú schránku. Napriek tomu som sa nevzdávala, veď nádej umiera posledná. Oplatilo sa. Zrazu som totiž videla môjho inteligentného manžela parkovať pred holičom. Inteligentný preto, lebo si domyslel, keď videl stále blikať telefón, že sa niečo stalo. Preto sa rozhodol ísť do práce okľukou a spýtať sa svojej podarenej manželky - teda mňa, že čo zase horí. No predsa náš otvorený 23frankový účet (prosím neprepočítavať, aby ste náhodou po prepočítaní nedostali infarkt) u holiča. S úsmevom sa teda pobral k bankomatu, kde zistil, že peniaze nemôže vzhľadom na prekročený mesačný limit vybrať. Tak mi dal kartu, nech to skúsim zaplatiť cez "chip". Našťastie to išlo a ja som mala o starosť menej.
Pri odchode z domu som totž zabudla, že včera večer som bola na kurze španielčiny a peňaženku som si preložila z prebaľovacej tašky do tašky so španielčinou a tá sa akosi bez pomoci z tej španielčinovej do tej prebaľovacej nedostane.
streda 24. marca 2010
Ako sme skoro Jonáša v obchode zabudli
Dnes ráno som sa rozhodla, že začnem písať moje zážitky s deťmi. Niektoré totiž podľa mňa stoja za to.
Tak napríklad, stalo sa vám už niekomu, že ste takmer zabudli svoje dieťa v obchode? Mne prosím áno. V pondelok. Zistila som, že nás Lukáš potrebuje nové topánky a kedže máme neďaleko obuv, tak som si povedala, že pred tým než pôjdeme na ihrisko, skočím ešte tam. Pobalila som deti, hračky a kočík, naložila nás do auta a vyrazili sme. Vošli sme do obchodu, Jonáša v autosedačke som položila medzi regále, Lukáša poslala na šmykľavku a začala pozerat ponuku. Vybrala som niekoľko párov, Lukáš vyskúšal (aj na šmykľavke) a tak sme sa pobrali ku pokladni. V pravej ruke autosedačka, v ľavej Lukáš. Topánky vzala k pokladni predavačka. Postavila som sedačku k pokladni a zaplatila. No a vtedy sa to stalo. Zbalila som topánky do jednej ruky, Lukáša do druhej a pohli sme sa von. Až vo dverách som si uvedomila, že mám síce obe ruky plné, tak ako pri vchádzaní do obchodu, akurát, že v tej pravej, mám o dobrých 7kg menej. Tak som sa rýchlo vrátila ku pokladni, vzala autosedačku s Jonášom a v tom sa ma predavačka spýtala:"zabudli ste si bábo?" "No, skoro áno" znela moja odpoveď a to, ako som sa pri tom cítila, si asi viete predstaviť .
A niečo podobné sa mi stalo s Jonášom aj minulý týždeň u nás na ihrisku. Nikam som síce neodišla a nenechala ho tam, ale až po 1,5 hodine venovania sa Lukášovi, ktorý lietal po ihrisku, liezol na preliezky a šmýkal sa, som si uvedomila, že ten v strede ihriska stojaci kočík (aby som si ho všimla) je tiež môj.
Jednoducho náš Jonáš je take pohodové dieťa, že niekedy ani neviem, že ho mám.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)