Ako išla mamka na vandrovku

Minulé dva týždne sme strávili na prázdninách. Boli sme v Haslibergu, kde sme mali prenajatý byt. Po dlhej dobe sa nám podarilo, ako sa hovorí, vypadnúť z domu všetkým štyrom. Po minulom roku, keď som takmer všetky prázdniny strávila s deťmi sama, to bol veľmi príjemný zážitok. Celý čas sme trávili spolu. Bolo to naozaj super. Chodili sme veľa po okolí a len ak bolo počasie skutočne šialené, tak sme ostali doma. To našťastie nebolo často.

V piatok pred odchodom sme sa rozhodli ostať doma. Dopoludnia boli deti na ihrisku, pomaly sme balili a chystali. Na obed sa rozhodli ísť s tatom do bazénu. Ja som nešla, ale keďže bolo veľmi pekne, rozhodla som sa ísť na menšiu túru. Mala som ísť cca. 1,5hod pešo a potom sa vrátiť naspäť poštovým autobusom. Pekne som si zbalila ruksak, vychystala manžela s deťmi do bazéna a vydala sa na cestu.

Mala som fajné tempo, cesta mi trvala len nieco vyše hodinky a tak som bola spokojná, že stihnem ešte ten skorší autobus a muž nebude s deťmi dlho sám. Prechádzka to bola veľmi pekná, okrem malého momentu, keď sa pri jednom dome za mnou pustil veľký štekajúci pes. Trocha som sa zľakla, ale pokračovala som ďalej a pes sa pekne vrátil naspäť tam, odkiaš vyšiel.

Lenže ako to už býva, človek mieni a Pán Boh mení. Alebo v tomto prípade môj milovaný manžel. Zabudol mi totiž povedať, že mi vybral z peňaženky peniaze. A to všetky. Samozrejme som to zistila až keď som bola skoro v cieli. Čo teraz? No nič, došla som na zástavku, že snáď tam bude niekde bankomat. No to nemožno čakať ani na švajčiarskych lazoch. Tak som cinkla mužovi, že čakám na zastávke, či mám ísť ešte ďalej (kam sme chceli ísť neskôr) alebo či pre mňa príde. Lenže sa mi vôbec neozýval a po pravde sa mi v tom teple na tej zastávke čakať nechcelo. Vybrala som sa teda na spiatočnú cestu. Rozhodla som sa ísť popri hlavnej ceste, aby sme sa náhodou neminuli. Po čase som však aj tak odbočila hore do kopca. No keby som vedela, že skončím pri dome s vyššie spomínaným psom, tak idem po tej ceste ďalej. Takto som si nadišla celkom slušný kus, pretože danému psovi som sa rozhodla vyhnúť širokým oblúkom. Mam rada moju kožu neporušenú a na výrok: Pes, ktorý šteká, nehryzie, už po vlastných skúsenostiach neverím.
Vrátila som sa teda na hlavnú cestu a celý ten kopec som si prosím o pár metrov musela vyliezť zas.
Dorazila som do miesta ubytovania spotená a uvarená. Manžel s deťmi boli ešte stále v bazéne. Preto sa mi nedostalo žiadnej odpovede. Na moju otázku, že za čo si mám kúpiť lístok na autobus, keď mám prázdnu peňaženku a že by bolo fajn, mi aspoň oznámiť, že peniaze v nej nemám skôr ako odídem, mi muž povedal: "ale veď som ti hovoril, že peniaze mám vo vrecku." No to áno, len zabudol povedať, že všetky.