Jonášov kúpeľ

Jonáš má ako väčšina detí v jeho veku veľmi rád vodu. Je umenie dostať ho po umytí rúk od umývadla a ešte väčšie dostať ho večer zo sprchy. Táto príhoda je o jednom kúpeli, ktorý sa však nekonal večer, a už vôbec nie v umývadle.
Jonáško sa asi dva týždne dozadu rozhodol okúpať v záchode. Čoby nebola až taká katastrofa, keby v ňom nebol nalepený WC-Ente Fresh Disc. Keď som Jonáša našla, mal ruky až po lakte v záchodovej vode, robil penu z toho disku a natieral sa touto úžasne voňajúcou zmesou. Ono v tom záchode to príjemne vonia, ale v tomto prípade mi až zle došlo, keď som ho vzala na ruky. A to hneď z dvoch dôvodov. Prvý bol ten, že v tejto koncentrácii táto príjemna vôňa bola veľmi intenzívna a druhý dôvod bol, že som netušila, či z tej vône aj okoštoval a ak áno, tak aké množstvo. Takže som ho z prvého dôvodu rýchlo poumývala, utrela a prezliekla. Z druhého dôvodu som zavolala toxickú pohotovosť. Skvelý to vynález. Je to linka, kde vám rýchlo poradia, ak vaše dieťa vymyslí nejakú úžasnú vec podobnú tej Jonášovej. Pri Lukášovi som tam volala, keď sa napchával krémom na tvár, ktorý si tatinko nechal na nočnom stole. Tentokrát mi hlas v telefóne po vysvetlení situácie oznámil, že nič sa mu nestane. Teda odhliadnuc od toho, že ak to fakt jedol, tak mu bude dobre zle a bude zvracať a mať hnačku. Okrem toho ma poslal do lekárne kúpiť liek proti peneniu v bruchu, pretože by Jonáš pri zvracaní mohol túto penu vdýchnuť a tá by mohla spôsobiť zápal pľúc. Nelenila som, vzala obe deti a išla do lekárne. Tam to celé pokračovalo. Lekárničke som povedala, čo potrebujem a tá mi to ochotne priniesla. Okrem toho mi začala dávať aj rady, čo mám zo stravy vynechať - ten liek sa totiž dáva aj bábatkám, ktoré majú problém s bruškom. Ja trúba som jej však povedala, že ja nemám bábo, ale dieťa, ktoré asi zjedlo niečo, čo nemalo. No a ona, že čo to bolo. Mne to stále nedošlo a som slušne vychovaná, tak som jej odpovedala. A už to išlo. Lekárnička zbelela a posielala ma rovno na pohotovosť. Ja som nechápala prečo, keď som pred tým volala toxické centrum a tí mi nič nepovedali. Tak som sa jej pýtala, že čo sa vlastne deje. Nakoniec vysvitlo, že si myslela, že to bol tekutý čistič WC-Ente. Vystresovala ma však svojou reakciou natoľko, že som sa triasla ešte keď už boli deti v posteli.
Toto všetko som však musela ešte zavolať aj manželovi, pre prípad, žeby prišiel domov a nás nikde. Bol totiž práve na krátkej návšteve na rodnej hrude. No nadšený z toho celého nebol.
Dopadlo to však dobre. Jonášovi nič nebolo. Pravdepodobne bol natoľko chytrý, že ak to aj olízal tak zistil, že je to dobrý humus a radšej sa v tom len poumýval. Akurát mňa tento jeho kúpeľ stál zopár nových šedivých vlasov.
A aby toho nebolo málo, tak tuším dva dni dozadu, hodil do odtoku v umývadle zubnú kefku. Tú sme vytiahli a manžel navrhol, že to dieťa asi na nejakú dobu zavrieme v izbe do postieľky. Pre jeho bezpečnosť a naše zdravé nervy.

Ako Kajo s Lukášom piekli vianočné koláčiky

Konečne sa po dlhšej dobe opäť dostávam k písaniu. Nedávno sa skončili Vianoce, Jonáš oslávil prvý rok a ja som si pri pečení vianočného pečiva spomenula na minulý rok v tom čase. Prišli sme akurát z pôrodnice. Čo to mi napiekla sestra a zvyšok sa rozhodol napiecť Kajo. Vraj zamestná Lukáša. Hovorila som si, fajn. Aspoň bude zábava. Veru bola.
Môj podarený manžel si v domnienke, že veď cesto máme, tak to nebude dlho trvať, zmyslel piecť okolo šiestej. Lukáš v tom čase chodil spávať okolo ôsmej. Manžel si nachystal dosku, valček, šamerlík pre Lukáša, skrátka všetko, čo potreboval. Zapol rúru, zavolal Lukáša a pustili sa do toho. Ja som sedela na gauči v obývačke a sledovala ich. Nevidela som všetko, len manželovu hornú polovicu tela a čiastočne Lukáša - s traktorom v ruke. Už to sa mi nevidelo. Prvý problém nastal hneď ako manžel zavelil, že si dajú zástery. Našťastie má manžel výborný presviedčací talent, takže po chvíli stáli obaja v mojich zaväzovacích zásterách. Druhý problém na seba nenechal čakať. Vykrajovanie. Znie to jednoducho, ale nie, keď vám po doske jazdí dieťa s traktorom a demoluje už vami krásne vykrojené koláčiky. Hneď potom prišla ďalšia prekážka. Lukáš chcel na plech ukladať všetko - aj odrezky. Tak mu manžel vysvetľoval, že to je odpad a z toho potom budú robiť znova cesto. Lukáš prikyvoval a pri druhej várke, ktorá bola vykrojená a mala ísť na plech zareagoval skôr než tatinko - zhrabol komplet celú dosku nabok s radostným výkrikom:"odpaaad". Najkrajší bol pohľad na môjho manžela. Hlavne výraz v jeho tvári hovoril za všetko. Už pár sekúnd pred Lukášovým činom naznačoval, že sa niečo deje, ale kým ten signál z očí došiel do mozgu a z mozgu do úst, tak bolo po koláčoch a na tvári sa objavil výraz zúfalstva, že dielo pána pekára je fuč. Kým sa dostala prvá várka do pece, prešlo dlho času. A vtedy sa ukázalo, že muži naozaj nevedia robiť dve veci naraz. Sledovať koláčiky v rúre a vykrajovať ďalšie sa ukázalo ako neprekonateľná prekážka. Koláčikom stačilo v rúre nejakých desať minút, ale za tú dobu ešte manžel nestihol vykrojiť vďaka Lukášovej sabotáži nové. No a samozrejme, že okrem prvého plechu na ostatné potom vždy zabudol a spomenul si až keď som sa z gauča opýtala, že či už vytiahol tie ostatné. Naše vianočné pečivo vyzeralo akoby sa vrátilo z dovolenky pri mori. Malo opálený vzhlad. Ale chuťovo bolo skvelé - kupované cesto sa nedá pokaziť ani pripečením. Čo však bolo omnoho dôležitejšie bolo, že už dávno som sa tak nenasmiala, ako keď tí dvaja piekli.
Tento rok som si to zopakovala s Lukášom ja a babka. Rok spravil veľa a tentokrát Lukáš nielenže nesabotoval, ale aj naozaj pekne pomáhal a páčilo sa mu to. Som zvedavá, ako dopadne budúci rok, keď do práce zapojíme aj Jonáša.