Ako išla mamka na vandrovku

Minulé dva týždne sme strávili na prázdninách. Boli sme v Haslibergu, kde sme mali prenajatý byt. Po dlhej dobe sa nám podarilo, ako sa hovorí, vypadnúť z domu všetkým štyrom. Po minulom roku, keď som takmer všetky prázdniny strávila s deťmi sama, to bol veľmi príjemný zážitok. Celý čas sme trávili spolu. Bolo to naozaj super. Chodili sme veľa po okolí a len ak bolo počasie skutočne šialené, tak sme ostali doma. To našťastie nebolo často.

V piatok pred odchodom sme sa rozhodli ostať doma. Dopoludnia boli deti na ihrisku, pomaly sme balili a chystali. Na obed sa rozhodli ísť s tatom do bazénu. Ja som nešla, ale keďže bolo veľmi pekne, rozhodla som sa ísť na menšiu túru. Mala som ísť cca. 1,5hod pešo a potom sa vrátiť naspäť poštovým autobusom. Pekne som si zbalila ruksak, vychystala manžela s deťmi do bazéna a vydala sa na cestu.

Mala som fajné tempo, cesta mi trvala len nieco vyše hodinky a tak som bola spokojná, že stihnem ešte ten skorší autobus a muž nebude s deťmi dlho sám. Prechádzka to bola veľmi pekná, okrem malého momentu, keď sa pri jednom dome za mnou pustil veľký štekajúci pes. Trocha som sa zľakla, ale pokračovala som ďalej a pes sa pekne vrátil naspäť tam, odkiaš vyšiel.

Lenže ako to už býva, človek mieni a Pán Boh mení. Alebo v tomto prípade môj milovaný manžel. Zabudol mi totiž povedať, že mi vybral z peňaženky peniaze. A to všetky. Samozrejme som to zistila až keď som bola skoro v cieli. Čo teraz? No nič, došla som na zástavku, že snáď tam bude niekde bankomat. No to nemožno čakať ani na švajčiarskych lazoch. Tak som cinkla mužovi, že čakám na zastávke, či mám ísť ešte ďalej (kam sme chceli ísť neskôr) alebo či pre mňa príde. Lenže sa mi vôbec neozýval a po pravde sa mi v tom teple na tej zastávke čakať nechcelo. Vybrala som sa teda na spiatočnú cestu. Rozhodla som sa ísť popri hlavnej ceste, aby sme sa náhodou neminuli. Po čase som však aj tak odbočila hore do kopca. No keby som vedela, že skončím pri dome s vyššie spomínaným psom, tak idem po tej ceste ďalej. Takto som si nadišla celkom slušný kus, pretože danému psovi som sa rozhodla vyhnúť širokým oblúkom. Mam rada moju kožu neporušenú a na výrok: Pes, ktorý šteká, nehryzie, už po vlastných skúsenostiach neverím.
Vrátila som sa teda na hlavnú cestu a celý ten kopec som si prosím o pár metrov musela vyliezť zas.
Dorazila som do miesta ubytovania spotená a uvarená. Manžel s deťmi boli ešte stále v bazéne. Preto sa mi nedostalo žiadnej odpovede. Na moju otázku, že za čo si mám kúpiť lístok na autobus, keď mám prázdnu peňaženku a že by bolo fajn, mi aspoň oznámiť, že peniaze v nej nemám skôr ako odídem, mi muž povedal: "ale veď som ti hovoril, že peniaze mám vo vrecku." No to áno, len zabudol povedať, že všetky.

Lukášov "špruch" 2

Náš Lukáš má tenké uši a zapamätá si zásadne to, čo by ani nemusel. Človek si pred ním musí dávať naozaj veľký pozor na to, čo povie. Takto som sa raz neovládla a keď hľadal istú vec (už si nepamätám, čo to presne bolo), som mu povedala, nech kuká okom a nie bruchom.

Týždeň-dva na to sme ho viezli do "Spielgruppe" výnimočne aj s manželom. Išli sme relatívne skoro, tak som povedala, že sa zastavíme kúpiť ešte chlieb. Po ceste je totiž malá pekáreň. Muž ju však nepozná a ani ju nezbadal, tak položil otázku, že kde. Ja mu vravím:"veď tuto, hneď pred nami je pekáreň." A ako som dopovedala, tak sa k nemu zo zadu nahol Lukáš a vraví:"tato, veď kukaj okami a nie bruchom." Manžel hneď tušil, odkiaľ fúka a len sa na mňa zazubil.

V to ráno Lukáš ale fakt perlil. Pretože ako sme kúpili chlieb, som ešte mužovi hovorila, ako sme deň pred tým pochodili s Lukášom u zubárky a že dúfam, že deti podedia kvalitu mojich zubov. Na čo môj starší syn zdesene vykríkol:"ale mami, ja nechcem dievčenské zuby, ja chcem chlapčenské!"

Návrat z lyžovačky vo Francúzsku

Prvý januárový týždeň v roku 2011 som s deťmi strávila s mojím otcom, jeho priateľkou a jej synom na lyžovačke vo francúzskych Alpách. Ku koncu pobytu za nami docestoval aj môj manžel a strávil s nami víkend. Celý týždeň prebiehal úplne super. Pár nocí sme vďaka Jonášovým sopľom síce nespali, ale dni nám to aj tak vynahradili. Počasie nám vyšlo, snehu bolo akurát a tak sme si všetci zalyžovali. Vďaka môjmu otcovi a jeho priateľke aj ja, pretože sa po obede vždy postarali o deti a tak som mohla vyskúšať trate a nové lyže. Skutočne som si to užila.
Až do nedele rána. To sme mali odcestovať domov. Ráno manžel naložil batožinu do áut, ja som dala deťom raňajky a nakoniec sme sa najedli aj my dvaja. Odovzdali sme apartmán a boli sme pripravení vyraziť. Ako manžel štartoval svoje auto som sa začala chichúňať, že len aby naštartoval. Jeho auto bolo totiž diesel a vydávalo počas štartu podivné zvuky. Manžel odparkoval a šartovať som začala ja. Lenže moja Toyota si povedala:"hahaha, ja štartovať nebudem" a ani nenaštartovala. Manžel začal zúriť, náš časový plán sa rúcal ako domček s karát. Ja som sa snažila nakopnúť motor, ale ten stále nič. Manžel zúril čím ďalej, tým viac. Prišiel síce s návrhom, že ma skúsi prekáblovať, ale ani jeden z nás nevedel, ako sa v týchto autách človek dopracuje k batérii. Tak som nakoniec navrhla zavolať poisťovňu. Len ja trúba som si večer nedala nabiť mobil, veď načo. Pocestujeme predsa spolu a manžel telefón má. Do poisťovne som volala s dvoma paličkami na baterke. Našťastie telefonát s poisťovňu netrval dlho a pomoc bola sľúbená. Keďže sme však už odovzdali apartmán, rozhodli sme sa nájsť nejakú otvorenú reštauráciu. Vrátili sme sa teda k apartmánovému domu a zviezli sa deväť poschodí dole na promenádu. Reštauráciu sme našli, vynervovaní a nahnevaní sme posadili deti k stoli, objednali sme si čaj, kávu a Lukášovi kakao. Asi po trištvrte hodine ma napadlo, že sa pojdem prezuť. Ono v teniskách mi bola v snehu dosť zima. Cestou hore k autu, opäť cez apartmánový dom, tentokrát deväť poschodí víťahom hore, som si zmyslela zavolať znova poisťovňu a opýtať sa, ako to vyzerá s tou pomocou. Teta si ma chvíľu podržala na linke, aby mi potom oznámila, že za päť minút préde odťahovka. Paráda. Utekala som teda naspäť do reštaurácie, cestu už opisovať nebudem, povedala to manželovi a dohodla sa s ním, že objedná deťom nejakú cestovinu a potom sa uvidí ďalej. Ledva som došla do reštaurácie, už mi zvonil mobil a v ňom mi nejaký pán oznámil, samozrejme po francúzsky, že už je pri mojom aute. Tak rýchlo späť hore. Tam som čakala kým sa pán opravár snažil naštartovať moje auto. Nakoniec sa mu to asi po pol hodinke podarilo a spustil na mňa opäť. Tak som ho ešte v začiatku stopla a povedala mu, že "stop" a rýchlo som vytočila číslo poisťovne. Ozval sa príjemný mužský hlas, ktorý ale vôbec netušil o čom rozprávam, keďže pred tým som rozpravala s hlasom ženským. V krátkosti som mu vysvetlila o čo ide a on blahosklonne povedal, OK, tak vám to preložím. Super. Pán opravár mlel do môjho mobilu, potom mi ho dal naspäť, podal mi ruku, povedal "au revoir" a už ho nebolo. Mužský hlas v telefóne mi však pekne po poriadku vysvetlil, že musím teraz tridsať minút s autom jazdiť a dať pozor, aby mi neskapal motor, lebo sa to celé zopakuje. Okrem toho mám po návrate navštíviť servis a nechať si vymeniť sviečky. Fajn, ďalšie výdavky. No čo už. Lenže v tom sa vyskytol ďalší problém. Ako vyparkovať. Predo mnou desať centimetrov plot, za mnou desať centimetrov manželove auto. Po pravde som si netrúfla vyprakovávať za takýchto podmienok z toho miesta, takže som zavolala manželovi už z pípajúceho telefónu čo a ako. Týmto ale vznikol aj jemu problém - čo s deťmi? Nakoniec frfľajúc nechal Lukáša s čašníčkou v reštaurácii a s Jonášom na rukách vyšiel ku mne. Odparkoval, prehodil autosedačku a utekal dole za Lukášom. On vynervovaný, že ho nechal samého s cudzou osobou, ja vynervovaná, že auto je na nič, som sadla za volant. Bez jedla, bez stravy a s mobilom, ktorého baterka už pípala, som sa vydala na cestu. Ešte som sa rýchlo zastavila pred reštauráciou, kde čakal Lukáš. Cinkla som mužovi, či je dieťa OK - bolo. To ma trocha ukľudnilo a keď som zišla serpentínami dole, tak som na chvíľku zatiahla na odstavné miesto, že zavolám mužovi, kde sa vlastne stretneme. S hrôzou v očiach som zistila, že vzhľadom na to, že po ceste nebol signál, baterka mobilu na dobro vypustila život. Čo teraz? Ako sa spojíme? Napadlo ma nájsť čerpačku a zavolať z automatu. No ľahko sa povie, ťažšie zrealizuje. Ono čerpačku som síce našla, ale po vzhliadnutí osadenstva na parkovisku, som sa neodvážila vystúpiť z auta a nechať ho s kľúčikmi v zapaľovaní bez dohľadu, alebo lepšie povedané, pod dohľadom niekoho z nich. Tak som išla ďalej. Ako som prišla na diaľnicu som sa potešila, pretože hneď za búdkami, kde sa vyťahujú lístky na platenie, som videla parkovisko a telefónnu búdku. Super, povedala som si a zatiahla som k nej. Telefón mal fungovať aj na kreditné karty. Normálne som sa potešila. Ale moja radosť trvala asi päť sekúnd, pokiaľ som zistila, že áno, telefón funguje aj na kreditky, ale moju neberie. Po viacerých pokusoch som to teda vzdala a pokračovala som v ceste. Lenže po čase sa ozval aj môj mechúr a moje brucho. Z jedného chcel obsah von, druhý zase niečo dnu. Rozhodnutie bolo jasné. Opäť čerpačka. Tentokrát som však mala viac šťastia. Našla som pumpu, ktorá mala aj motorest a moja nádej, že nájdem niekoho, kto mi bude rozumiet stúpala. Zaparkovala som na parkovisku, motor bežal, nakoľko som sa vo francúzsku neodvážila ho vypnúť. Ak by som nenaštartovala, tak bez mobilu som nahratá. Ako som sa pozerala po okolí, zbadala som dvoch zamestnancov pumpy. Teraz alebo nikdy, bolo moje motto v tej chvíli. Vystúpila som a po anglicky som sa im prihovorila. V tom momente moja nádej na úspech opäť začala klesať. Dotycné osoby totiž po anglicky ani zaťať. Kúsok ďalej však stála skupinka ľudí, ktorí rozprávali síce po francúzsky, ale po opýtaní som zistila, že aj po anglicky. Jedna pani z tej skupinky bola ochotná preložiť zamestnancom pumpy o čo mi vlastne ide. Skrátka išlo o to, žeby jeden ostal pri aute a strážil moje kľúče v zapnutom motore, aby auto kým si zatelefonujem, navštívim wc a kúpim niečo na jedenie nedostalo nohy. Mladý zamestnanec pumpy síce pozeral na mňa ako na mimozemšťana, ale nechal sa presvedčiť. Tak som rýchlo vbehla do obchodíku, našla toalety a telefón. Opäť na kreditky. Tak som skúsila, ale kreditka opäť nezabrala. Tak som cela zúfalá poprosila predavačku, ako to funguje. Tá mi z pokladne vydala lístok s nejakým špeciálnym číslom, ktoré som mala vyťukať a potom počúvať tetu v telefóne a vyťukať ďalšie číslo. Samozrejme všetko po francúzsky. No, teta bola veľmi ochotná a vyťukala mi to celé až pokiaľ som nemala zadať telefónne číslo môjho muža. To už som zvládla aj ja. Keď sa mi v telefóne ozval manžel, tak sa mi naozaj uľavilo. Dohodli sme sa, že sa stretneme až vo Švajčiarsku, na motoreste La Côte. Kúpila som si ešte sendvič a kolu, poďakovala som sa mladému mužovi, sadla do auta a ťahala ďalej. Po týchto peripetiách mi zvyšok cesty ubehol ako nič.

Na La Côte som dorazila takmer s prázdnou nádržou, nervami na dranc a s rozhodnutím, že po prvé sa musím naučiť po francúzsky a po druhé, ak to auto po tankovaní nenaštartuje, tak ho predám. Manžel dorazil na La Côte asi tridsať minút po mne. Našiel ma v reštike pri káve. Bola som unavená a vyrevaná. Ono totiž keď som si k tej káve sadla, tak ten adrenalín zo mňa vyprchal a ja som začala slziť ako malé dieťa. Ak ma niekto pozoroval, tak si musel myslieť, že mi hrabe.

Inak auto môj psychický stav prežilo a mám ho dodnes a francúzsky som sa začala učiť. Síce až tento rok, ale začala.

Jonášov kúpeľ

Jonáš má ako väčšina detí v jeho veku veľmi rád vodu. Je umenie dostať ho po umytí rúk od umývadla a ešte väčšie dostať ho večer zo sprchy. Táto príhoda je o jednom kúpeli, ktorý sa však nekonal večer, a už vôbec nie v umývadle.
Jonáško sa asi dva týždne dozadu rozhodol okúpať v záchode. Čoby nebola až taká katastrofa, keby v ňom nebol nalepený WC-Ente Fresh Disc. Keď som Jonáša našla, mal ruky až po lakte v záchodovej vode, robil penu z toho disku a natieral sa touto úžasne voňajúcou zmesou. Ono v tom záchode to príjemne vonia, ale v tomto prípade mi až zle došlo, keď som ho vzala na ruky. A to hneď z dvoch dôvodov. Prvý bol ten, že v tejto koncentrácii táto príjemna vôňa bola veľmi intenzívna a druhý dôvod bol, že som netušila, či z tej vône aj okoštoval a ak áno, tak aké množstvo. Takže som ho z prvého dôvodu rýchlo poumývala, utrela a prezliekla. Z druhého dôvodu som zavolala toxickú pohotovosť. Skvelý to vynález. Je to linka, kde vám rýchlo poradia, ak vaše dieťa vymyslí nejakú úžasnú vec podobnú tej Jonášovej. Pri Lukášovi som tam volala, keď sa napchával krémom na tvár, ktorý si tatinko nechal na nočnom stole. Tentokrát mi hlas v telefóne po vysvetlení situácie oznámil, že nič sa mu nestane. Teda odhliadnuc od toho, že ak to fakt jedol, tak mu bude dobre zle a bude zvracať a mať hnačku. Okrem toho ma poslal do lekárne kúpiť liek proti peneniu v bruchu, pretože by Jonáš pri zvracaní mohol túto penu vdýchnuť a tá by mohla spôsobiť zápal pľúc. Nelenila som, vzala obe deti a išla do lekárne. Tam to celé pokračovalo. Lekárničke som povedala, čo potrebujem a tá mi to ochotne priniesla. Okrem toho mi začala dávať aj rady, čo mám zo stravy vynechať - ten liek sa totiž dáva aj bábatkám, ktoré majú problém s bruškom. Ja trúba som jej však povedala, že ja nemám bábo, ale dieťa, ktoré asi zjedlo niečo, čo nemalo. No a ona, že čo to bolo. Mne to stále nedošlo a som slušne vychovaná, tak som jej odpovedala. A už to išlo. Lekárnička zbelela a posielala ma rovno na pohotovosť. Ja som nechápala prečo, keď som pred tým volala toxické centrum a tí mi nič nepovedali. Tak som sa jej pýtala, že čo sa vlastne deje. Nakoniec vysvitlo, že si myslela, že to bol tekutý čistič WC-Ente. Vystresovala ma však svojou reakciou natoľko, že som sa triasla ešte keď už boli deti v posteli.
Toto všetko som však musela ešte zavolať aj manželovi, pre prípad, žeby prišiel domov a nás nikde. Bol totiž práve na krátkej návšteve na rodnej hrude. No nadšený z toho celého nebol.
Dopadlo to však dobre. Jonášovi nič nebolo. Pravdepodobne bol natoľko chytrý, že ak to aj olízal tak zistil, že je to dobrý humus a radšej sa v tom len poumýval. Akurát mňa tento jeho kúpeľ stál zopár nových šedivých vlasov.
A aby toho nebolo málo, tak tuším dva dni dozadu, hodil do odtoku v umývadle zubnú kefku. Tú sme vytiahli a manžel navrhol, že to dieťa asi na nejakú dobu zavrieme v izbe do postieľky. Pre jeho bezpečnosť a naše zdravé nervy.

Ako Kajo s Lukášom piekli vianočné koláčiky

Konečne sa po dlhšej dobe opäť dostávam k písaniu. Nedávno sa skončili Vianoce, Jonáš oslávil prvý rok a ja som si pri pečení vianočného pečiva spomenula na minulý rok v tom čase. Prišli sme akurát z pôrodnice. Čo to mi napiekla sestra a zvyšok sa rozhodol napiecť Kajo. Vraj zamestná Lukáša. Hovorila som si, fajn. Aspoň bude zábava. Veru bola.
Môj podarený manžel si v domnienke, že veď cesto máme, tak to nebude dlho trvať, zmyslel piecť okolo šiestej. Lukáš v tom čase chodil spávať okolo ôsmej. Manžel si nachystal dosku, valček, šamerlík pre Lukáša, skrátka všetko, čo potreboval. Zapol rúru, zavolal Lukáša a pustili sa do toho. Ja som sedela na gauči v obývačke a sledovala ich. Nevidela som všetko, len manželovu hornú polovicu tela a čiastočne Lukáša - s traktorom v ruke. Už to sa mi nevidelo. Prvý problém nastal hneď ako manžel zavelil, že si dajú zástery. Našťastie má manžel výborný presviedčací talent, takže po chvíli stáli obaja v mojich zaväzovacích zásterách. Druhý problém na seba nenechal čakať. Vykrajovanie. Znie to jednoducho, ale nie, keď vám po doske jazdí dieťa s traktorom a demoluje už vami krásne vykrojené koláčiky. Hneď potom prišla ďalšia prekážka. Lukáš chcel na plech ukladať všetko - aj odrezky. Tak mu manžel vysvetľoval, že to je odpad a z toho potom budú robiť znova cesto. Lukáš prikyvoval a pri druhej várke, ktorá bola vykrojená a mala ísť na plech zareagoval skôr než tatinko - zhrabol komplet celú dosku nabok s radostným výkrikom:"odpaaad". Najkrajší bol pohľad na môjho manžela. Hlavne výraz v jeho tvári hovoril za všetko. Už pár sekúnd pred Lukášovým činom naznačoval, že sa niečo deje, ale kým ten signál z očí došiel do mozgu a z mozgu do úst, tak bolo po koláčoch a na tvári sa objavil výraz zúfalstva, že dielo pána pekára je fuč. Kým sa dostala prvá várka do pece, prešlo dlho času. A vtedy sa ukázalo, že muži naozaj nevedia robiť dve veci naraz. Sledovať koláčiky v rúre a vykrajovať ďalšie sa ukázalo ako neprekonateľná prekážka. Koláčikom stačilo v rúre nejakých desať minút, ale za tú dobu ešte manžel nestihol vykrojiť vďaka Lukášovej sabotáži nové. No a samozrejme, že okrem prvého plechu na ostatné potom vždy zabudol a spomenul si až keď som sa z gauča opýtala, že či už vytiahol tie ostatné. Naše vianočné pečivo vyzeralo akoby sa vrátilo z dovolenky pri mori. Malo opálený vzhlad. Ale chuťovo bolo skvelé - kupované cesto sa nedá pokaziť ani pripečením. Čo však bolo omnoho dôležitejšie bolo, že už dávno som sa tak nenasmiala, ako keď tí dvaja piekli.
Tento rok som si to zopakovala s Lukášom ja a babka. Rok spravil veľa a tentokrát Lukáš nielenže nesabotoval, ale aj naozaj pekne pomáhal a páčilo sa mu to. Som zvedavá, ako dopadne budúci rok, keď do práce zapojíme aj Jonáša.

Zbohom dedko Karol

Keď som sa prvý krát dozvedela, aké má dedko - vtedy ešte len otec môjho manžela - zdravotné problémy, bola som prekvapená. Taký dovtedy zdravý, športujúci človek a toto? Prečo, bola moja prvá otázka. Krátko na to som bola s touto otázkou konfrontovaná znova - tentokrát sa týkala mojej mamy. Bojovali v jednom roku - 2005 - rovnaký boj. Dedko Karol z neho vtedy vyšiel ako víťaz, moja mama žiaľ ako porazená. "Prečo" opýtala som sa opäť. Odpoveď nemám dodnes, ale dnes je to aj tak jedno. Pretože dedko Karol prehral svoj boj v sobotu 20. novembra.
Aký bol? Ťažko povedať, keďže som ho poznala iba necelých 16 rokov. Zo začiatku som sa ho dokonca tak trochu bála, hoci ani neviem prečo. Po svadbe mi však začal byť veľmi sympatický. Mala som možnosť zistiť, že bol veľmi vtipný a vedel trafiť ten správny komentár k veci či situácii. Mal rád svoj kľud a bol neuveriteľný pedant. Nerád používal nové veci - jeho skriňa je toho dôkazom. Mal rád počítače a rád ich zbieral, čím babke dokázal zdvihnúť tlak. Jeho zbierka domáceho náradia by zatienila nejedného profesionála, ale dôležité bolo, že vedel každé náradie aj použiť. Jeho syn žiaľ (alebo našťastie?) túto vášeň nepodedil. Okrem toho miloval tenis a hokej - ťažko pre mňa povedať, ktorý šport mal radšej. Miloval svoju rodinu, aj keď svoju náklonnosť prejavoval niekedy zvláštne, ale ako povedal raz môj manžel:"to aby sme nespyšneli".
Mne však v pamäti zostane ako úžasný dedko mojich detí. Nikdy nezabudnem na čas, ktorý s babkou strávili u nás minulý rok. Ako rikšoval Lukáša po terase na lehátku a učil ho smiešne básničky a výroky, z ktorých sa nám s babkou prevracali oči. Alebo ako sa na terase vozil na mojim bicykli - lebo skôr ako sa pustil na jazdu po okoli, ho predsa bolo treba vyskúšať. Tiež nezabudnem na náš spoločný výlet do Klotenu na jeden zo zápasom MS. Ešte dnes vidím radosť a hrdosť v jeho očiach, keď sa Jonáš naučil vďaka jeho barle plaziť. Viem, že chcel deti naučiť korčuľovať a hrať tenis. Čo sa Lukáša týka, vyzerá byť zatiaľ športový talent po maminke, a ak to tak aj zostane, myslím, že ani dedkov talent by nemal šancu. Už teraz sa však u Lukáša ukazuje dedkov zmysel pre poriadok a obľuba samoty.
Už teraz nám veľmi chýba. Ale ako hovorí Lukáš, jedného dňa, keď poletíme za babkou a druhým dedkom do "Blatislavy", ho možno uvidíme na tom jeho obláčiku ako nám kýva a potom mu zakývame.
Zbohom dedko Karol...

PS: naša najobľúbenejšia básnička, ktorú naučil Lukáša. Možno trocha morbídna, ale aj tak pasuje:
Pacient leží v sanitke,
život visí na nitke.
Sanitka sa prevrhla
a nitka sa pretrhla.

Ja a GPS

Pri našom poslednom výlete do Tessina som si vďaka opätovným nejasnostiam s GPS spomenula na túto starú príhodu.
Bolo to krátko po mojom príchode do Švajčiarska. Teda, ak sa dá pol roka pobytu považovať za krátke obdobie. V jeden krásny jesenný deň sme boli pozvaní s manželom na grilovačku u jeho kolegu Bruna. Bývali sme vtedy ešte v Glattbruggu a Bruno v Urdorfe. Obe obce sú od seba vzdialené asi 15 kilometrov. Krátko pred tým sme kúpili auto a kvôli manželovmu hokeju sme ho nechali vybaviť navigačným systémom. Síce tým jednoduchším variantom, ale stačil. Teda manželovi, mne ako som počas tohoto výletu zistila, nie.
Keďže manžel išiel ešte s jedným kolegom priamo z práce, mala som ja dôjsť za nimi naším autom. Muž mal síce obavy, ale povedala som mu:"čo blbneš, veď mám GPS". V určené popoludnie som si sadla za volant našej krásnej Toyoty Avensis (tú mám ešte stále a nedám na ňu dopustiť) a vyšla som na cestu.
Prvá prekérna situácia na seba nenechala dlho čakať. Na prvom diaľničnom zjazde som sa zle zaradila a pustila sa smerom na Zurich. Keďže bola mierna zápcha, o tom čase nič výnimočné ako som mohla za tú dobu, čo som tu, zistiť, nepodarilo sa mi už preradiť do správneho pruhu a musela som sa na prvom zjazde (cca.5 km zachádzka) otočoť. V druhom smere som už smer trafila a pustila sa správne. Podarilo sa mi úspešne dôjsť po tunel.
Za tunelom na mňa čakala pasca v podobe roztrojky a ja som sa opäť zaradila do toho "správneho" pruhu. Takže miesto smer Urdorf som sa pustila na Bern-Basel. Paráda. Nadišla som si ďalších 10 km. Ešteže sú týmto smerom zjazdy z diaľníc dosť husto za sebou. Takže som sa znova pekne otočila a vydala sa na Urdorf. Konečne som pred sebou uvidela vyslobodzujúcu tabuľu ohlasujúcu Urdorf. "Fajn, už som tu" povedala som si. Chyba, chyba, dievča. Len som si to myslela.
Náš navigačný systém si zjavne povedal, že mi tú cestu osladí, ale parádne. Keď už som sa blížila k cieľu - podľa GPS - zahlásilo mi toto úžasné zariadenie:"choďte rovno". Čo v mojom ponímaní znamenalo ísť ďalej po hlavnej, ktorá sa žiaľ zatáčala mierne doľava a rozhodne neviedla k môjmu cieľu, ale úplne von z obce. To som si samozrejme v momente hľadania toho oznamovaného cieľa nevšimla. Prešla som okolo železničnej stanice Urdorf (správna obec), vošla do lesíka a skrátka som akosi tabuľu s označením druhej obce (Schlieren) prepásla. To, že idem nesprávne som si uvedomila, až keď som skončila v slepej ulici, ktorá bola opravovaná a preto ukončená krásnou dopravnou značkou Zákaz vjazdu. Super, čo teraz? Nadávala som ako pohan, že čo je to za krám, tento náš navigačný, keď ani nevie, kam ideme. Jediné, čo ma napadlo, bolo zavolať mužovi. No to vám bol telefonát. "Kde prosím Ťa si?!" pýtal sa manžel. "Ja neviem..." vzlykala som do telefónu. "A ako Ťa mám teda teraz odnavigovať?!" "Ja neviem..." Fantázia mi v odpovediach jednoznačne začala zlyhávať. Nakoniec mi dal na druhom konci Bruna. Ten mal aspoň zmysluplné otázky, vďaka ktorým sme prišli na to, kde vlastne som a odnavigoval ma k nim domov.
Až tam sme prišli na to, čo sa vlastne stalo. V momente, keď mi GPS kázal ísť rovno, som mala ísť rovno a nie po hlavnej. Keby som to bola urobila, bolo by predo mnou asi o 20 metrov parkovisko, kde som mala zaparkovať.
A aká je pointa tohto celého? Odvtedy jazdím síce s GPS, už som si aj zvykla na niektoré, mne nelogické vyhlásenia, ale zásadne si pred cestou pozriem starú dobrú mapu. Tá ma totiž narozdiel od GPS ešte nikdy nesklamala.