Prvý januárový týždeň v roku 2011 som s deťmi strávila s mojím otcom, jeho priateľkou a jej synom na lyžovačke vo francúzskych Alpách. Ku koncu pobytu za nami docestoval aj môj manžel a strávil s nami víkend. Celý týždeň prebiehal úplne super. Pár nocí sme vďaka Jonášovým sopľom síce nespali, ale dni nám to aj tak vynahradili. Počasie nám vyšlo, snehu bolo akurát a tak sme si všetci zalyžovali. Vďaka môjmu otcovi a jeho priateľke aj ja, pretože sa po obede vždy postarali o deti a tak som mohla vyskúšať trate a nové lyže. Skutočne som si to užila.
Až do nedele rána. To sme mali odcestovať domov. Ráno manžel naložil batožinu do áut, ja som dala deťom raňajky a nakoniec sme sa najedli aj my dvaja. Odovzdali sme apartmán a boli sme pripravení vyraziť. Ako manžel štartoval svoje auto som sa začala chichúňať, že len aby naštartoval. Jeho auto bolo totiž diesel a vydávalo počas štartu podivné zvuky. Manžel odparkoval a šartovať som začala ja. Lenže moja Toyota si povedala:"hahaha, ja štartovať nebudem" a ani nenaštartovala. Manžel začal zúriť, náš časový plán sa rúcal ako domček s karát. Ja som sa snažila nakopnúť motor, ale ten stále nič. Manžel zúril čím ďalej, tým viac. Prišiel síce s návrhom, že ma skúsi prekáblovať, ale ani jeden z nás nevedel, ako sa v týchto autách človek dopracuje k batérii. Tak som nakoniec navrhla zavolať poisťovňu. Len ja trúba som si večer nedala nabiť mobil, veď načo. Pocestujeme predsa spolu a manžel telefón má. Do poisťovne som volala s dvoma paličkami na baterke. Našťastie telefonát s poisťovňu netrval dlho a pomoc bola sľúbená. Keďže sme však už odovzdali apartmán, rozhodli sme sa nájsť nejakú otvorenú reštauráciu. Vrátili sme sa teda k apartmánovému domu a zviezli sa deväť poschodí dole na promenádu. Reštauráciu sme našli, vynervovaní a nahnevaní sme posadili deti k stoli, objednali sme si čaj, kávu a Lukášovi kakao. Asi po trištvrte hodine ma napadlo, že sa pojdem prezuť. Ono v teniskách mi bola v snehu dosť zima. Cestou hore k autu, opäť cez apartmánový dom, tentokrát deväť poschodí víťahom hore, som si zmyslela zavolať znova poisťovňu a opýtať sa, ako to vyzerá s tou pomocou. Teta si ma chvíľu podržala na linke, aby mi potom oznámila, že za päť minút préde odťahovka. Paráda. Utekala som teda naspäť do reštaurácie, cestu už opisovať nebudem, povedala to manželovi a dohodla sa s ním, že objedná deťom nejakú cestovinu a potom sa uvidí ďalej. Ledva som došla do reštaurácie, už mi zvonil mobil a v ňom mi nejaký pán oznámil, samozrejme po francúzsky, že už je pri mojom aute. Tak rýchlo späť hore. Tam som čakala kým sa pán opravár snažil naštartovať moje auto. Nakoniec sa mu to asi po pol hodinke podarilo a spustil na mňa opäť. Tak som ho ešte v začiatku stopla a povedala mu, že "stop" a rýchlo som vytočila číslo poisťovne. Ozval sa príjemný mužský hlas, ktorý ale vôbec netušil o čom rozprávam, keďže pred tým som rozpravala s hlasom ženským. V krátkosti som mu vysvetlila o čo ide a on blahosklonne povedal, OK, tak vám to preložím. Super. Pán opravár mlel do môjho mobilu, potom mi ho dal naspäť, podal mi ruku, povedal "au revoir" a už ho nebolo. Mužský hlas v telefóne mi však pekne po poriadku vysvetlil, že musím teraz tridsať minút s autom jazdiť a dať pozor, aby mi neskapal motor, lebo sa to celé zopakuje. Okrem toho mám po návrate navštíviť servis a nechať si vymeniť sviečky. Fajn, ďalšie výdavky. No čo už. Lenže v tom sa vyskytol ďalší problém. Ako vyparkovať. Predo mnou desať centimetrov plot, za mnou desať centimetrov manželove auto. Po pravde som si netrúfla vyprakovávať za takýchto podmienok z toho miesta, takže som zavolala manželovi už z pípajúceho telefónu čo a ako. Týmto ale vznikol aj jemu problém - čo s deťmi? Nakoniec frfľajúc nechal Lukáša s čašníčkou v reštaurácii a s Jonášom na rukách vyšiel ku mne. Odparkoval, prehodil autosedačku a utekal dole za Lukášom. On vynervovaný, že ho nechal samého s cudzou osobou, ja vynervovaná, že auto je na nič, som sadla za volant. Bez jedla, bez stravy a s mobilom, ktorého baterka už pípala, som sa vydala na cestu. Ešte som sa rýchlo zastavila pred reštauráciou, kde čakal Lukáš. Cinkla som mužovi, či je dieťa OK - bolo. To ma trocha ukľudnilo a
keď som zišla serpentínami dole, tak som na chvíľku zatiahla na odstavné miesto, že zavolám mužovi, kde sa vlastne stretneme. S hrôzou v očiach som zistila, že vzhľadom na to, že po ceste nebol signál, baterka mobilu na dobro vypustila život. Čo teraz? Ako sa spojíme? Napadlo ma nájsť čerpačku a zavolať z automatu. No ľahko sa povie, ťažšie zrealizuje. Ono čerpačku som síce našla, ale po vzhliadnutí osadenstva na parkovisku, som sa neodvážila vystúpiť z auta a nechať ho s kľúčikmi v zapaľovaní bez dohľadu, alebo lepšie povedané, pod dohľadom niekoho z nich. Tak som išla ďalej. Ako som prišla na diaľnicu som sa potešila, pretože hneď za búdkami, kde sa vyťahujú lístky na platenie, som videla parkovisko a telefónnu búdku. Super, povedala som si a zatiahla som k nej. Telefón mal fungovať aj na kreditné karty. Normálne som sa potešila. Ale moja radosť trvala asi päť sekúnd, pokiaľ som zistila, že áno, telefón funguje aj na kreditky, ale moju neberie. Po viacerých pokusoch som to teda vzdala a pokračovala som v ceste. Lenže po čase sa ozval aj môj mechúr a moje brucho. Z jedného chcel obsah von, druhý zase niečo dnu. Rozhodnutie bolo jasné. Opäť čerpačka. Tentokrát som však mala viac šťastia. Našla som pumpu, ktorá mala aj motorest a moja nádej, že nájdem niekoho, kto mi bude rozumiet stúpala. Zaparkovala som na parkovisku, motor bežal, nakoľko som sa vo francúzsku neodvážila ho vypnúť. Ak by som nenaštartovala, tak bez mobilu som nahratá. Ako som sa pozerala po okolí, zbadala som dvoch zamestnancov pumpy. Teraz alebo nikdy, bolo moje motto v tej chvíli. Vystúpila som a po anglicky som sa im prihovorila. V tom momente moja nádej na úspech opäť začala klesať. Dotycné osoby totiž po anglicky ani zaťať. Kúsok ďalej však stála skupinka ľudí, ktorí rozprávali síce po francúzsky, ale po opýtaní som zistila, že aj po anglicky. Jedna pani z tej skupinky bola ochotná preložiť zamestnancom pumpy o čo mi vlastne ide. Skrátka išlo o to, žeby jeden ostal pri aute a strážil moje kľúče v zapnutom motore, aby auto kým si zatelefonujem, navštívim wc a kúpim niečo na jedenie nedostalo nohy. Mladý zamestnanec pumpy síce pozeral na mňa ako na mimozemšťana, ale nechal sa presvedčiť. Tak som rýchlo vbehla do obchodíku, našla toalety a telefón. Opäť na kreditky. Tak som skúsila, ale kreditka opäť nezabrala. Tak som cela zúfalá poprosila predavačku, ako to funguje. Tá mi z pokladne vydala lístok s nejakým špeciálnym číslom, ktoré som mala vyťukať a potom počúvať tetu v telefóne a vyťukať ďalšie číslo. Samozrejme všetko po francúzsky. No, teta bola veľmi ochotná a vyťukala mi to celé až pokiaľ som nemala zadať telefónne číslo môjho muža. To už som zvládla aj ja. Keď sa mi v telefóne ozval manžel, tak sa mi naozaj uľavilo. Dohodli sme sa, že sa stretneme až vo Švajčiarsku, na motoreste La Côte. Kúpila som si ešte sendvič a kolu, poďakovala som sa mladému mužovi, sadla do auta a ťahala ďalej. Po týchto peripetiách mi zvyšok cesty ubehol ako nič.Na La Côte som dorazila takmer s prázdnou nádržou, nervami na dranc a s rozhodnutím, že po prvé sa musím naučiť po francúzsky a po druhé, ak to auto po tankovaní nenaštartuje, tak ho predám. Manžel dorazil na La Côte asi tridsať minút po mne. Našiel ma v reštike pri káve. Bola som unavená a vyrevaná. Ono totiž keď som si k tej káve sadla, tak ten adrenalín zo mňa vyprchal a ja som začala slziť ako malé dieťa. Ak ma niekto pozoroval, tak si musel myslieť, že mi hrabe.
Inak auto môj psychický stav prežilo a mám ho dodnes a francúzsky som sa začala učiť. Síce až tento rok, ale začala.
