S Lukášom na ihrisku

Minulý rok sme s Lukášom trávili celé leto na kúpalisku. Tehotenstvo pomaly ubiehalo a ja som ho tak nejako nevnímala, nakoľko som sa cítila dobre. Ani brucho mi extra nerástlo a to, že som tehotná, som si prvý krát uvedomila až na konci leta, keď som sa už nezmestila do Kajových kraťasov. Druhý krát prišlo krátko na to. V septembri bolo pekné počasie a tak som s Lukášom trávila čas na detskom ihrisku pri našich domoch. Pre tých, ktorí nevedia, ihrisko sa nachádza síce blízko, ale k nášmu bytu je to skratkou asi sto schodov alebo okolo po ulici hore kopcom cca. 500m. Jeden krásny slnečný deň som sa opäť po obede vybrala s Lukášom na ihrisko. A prišlo to, čo zákonite každá tehotná žena pozná - tlak na mechúr. Tentokrát ale prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli. Na ihrisko sme totiž dorazili ani nie pred pol hodinou. Hovorila som si, že veď chvíľku počkám a tajne som dúfala, že dorazí niektorá zo susediek. No ale márne. Po ďalšej chvíli som si uvedomila, že ak nepôjdeme hore hneď, tak už hore nedorazím v suchých nohaviciach. Predstavte si teraz moju situáciu. Práve ste dorazili s dvojročným dieťaťom na ihrisko. Dieťa je nadšené, pretože má pieskovisko len pre seba a vy mu teraz oznámite, že idete naspäť domov. No nadšenie sa zmenilo na urputný boj. On domov nepôjde, on sa chce hrať. Nemohla som ho však nechať na ihrisku samého. Ako tak so mnou bojoval a plakal, balila som hračky a snažila sa mechúr presvedčiť, že má ešte kapacitu, tak nech neblbne. Ale on nie. Tak som pridala na tempe a chytila Lukáša za ruku a vybrala sa po tých našich schodoch domov. Plakal, kričal, jačal, nechcel skrátka ísť. Sadal si na zem a držal sa zábradlia. Ja som však bola neoblomná a ťahala som ho domov stoj čo stoj. Nakoniec som ho musela po tých schodoch vyniesť, tak sa bránil. Samozrejme aj s ruksakom a veľkou igelitkou s nákladným autom, bagrom a inými hračkami do piesku. Podotýkam, že to som už bola v nejakom tom tridsiatom týždni. S týmto cirkusom som dorazila ku dverám od garáže úplne na nervy. O Lukášových nervoch nehovoriac. Obaja sme boli upachtení. On od revu, ja od toho ako som ho kopajúceho a vrieskajúceho niesla. Myslím, že v to poobedie všetci susedia vedeli, že ideme domov. Nakoniec sme dorazili domov, alebo lepšie povedané čiastočne. Pretože vrieskajúceho Lukáša som len vytiahla z výťahu a nechala ho stáť pred ním a ja som utekala otvoriť dvere a rýchlo na wc, pretože už som to mala na krajíčku. Ledva som to stihla. Odvtedy som na ihrisko chodila len vtedy, ak som vedela, že tam nejaká susedka bude. Takýto cirkus som odmietla absolvovať znova.
PS: Dnes by som ho už pri výťahu takého jedovitého nechať nemohla. Už si ho totiž vie zavolať a dokonca aj obslúžiť, takže ktovie, kde by som naháňala...

Lukášov "špruch"

Tento príbeh je veľmi krátky. V podstate to ani poriadny príbeh nie je, ale to nevadí.
Dnes sme boli pozvaní na grilovačku v jednom veľmi peknom parku. Kajov kamarát oslavoval narodeniny, tak sme si povedali, prečo nie. Veď malo byť a veru aj bolo krásne počasie. Zbalili sme kočík a Lukášovi sme vzali jeho odrážací bicykel a samozrejme prilbu. Mali ste ho vidiet ako si to šinul po parku. Jeho žltá prilba s motívom ementálu s myškou bola dobre viditeľná, tak sme ho nechali jazdiť aj počas grilovačky. Bolo veľmi dobre a aj sme sa poriadne najedli. Lukášovi chutilo tak, že zjedol poriadnu porciu grilovaných malých párkov so zeleninou a dokonca aj prídel chleba. Na večer sme sa potom pobrali ďalej, za ďalším programom. Lukáš už bol dosť unavený a aj tá jeho jazda na bicykli podľa toho vyzerala. Ale statočne šlapal do kopca k autu. Ako sa tak potácal na tom bicykli vravel mu Kajo:"opatrne, lebo čo sa stane? Spadneš a rozbiješ si...?" "Spadnem a rozbijem si vajo." odpovedal Lukáš spod prilby. No a Kajo už len dopovedal:"nos, som mal na mysli." Ale ono to bolo v podstate jedno...

Sobotné nákupy

Tento príbeh je úplne čerstvý. Udial sa totiž práve dnes. Kajo je momentálne v Poľsku na nejakom hokejovom turnaji a my si doma gazdujeme sami. Zatiaľ sa nám celkom dobre darí. A keďže je dnes sobota a Kajo sa s Lukášom prihlásili na ďalšie pokračovanie plaveckého kurzu, musela som sa do Badenu vybrať ja. Jonáša som zverila kamarátke Deniske. Po plávaní sme sa dohodli, že ju pozvem za odmenu na obed do Manoru a tak sme aj urobili. Dobre sme sa najedli, dali si kávu a koláč. Veď čo by to bolo za správny obed bez dezertu, no nie? Lukáš sa vybláznil na ihrisku, my sme popíjali kávičku a opaľovali sa na slniečku. Jonáš pozeral na ostatné deti a bolo nám veru fajn. Deniske sa domov nechcelo, tak som ju zlanárila na nákupy. Rozpadli sa mi totiž po dlhej dobe moje obľúbené topánky. Okrem toho potrebujem aj tenisky na leto, lebo v mojich trekingových mi je už riadne teplo. Tak sme sa vybrali po obchodoch. Hneď v prvej obuvi som natrafila na skvelé balerínky (pre terminológie neznalých - dámske nazúvacie topánky bez opätku). Nechala som si ich odložiť, veď nebudem predsa kupovať hneď prvé topánky, čo sa mi páčia.Pobrali sme sa do ďalšieho obchodu. A tam sa to stalo. Skúšali sme si s Deniskou topánky. Jonáš sa hral v kočíku so svojím sobíkom a Lukáš komentoval náš výber: "tieto sa mi páčia, maminka". Pritom držal v ruke pánske topánky o veľkosti asi malého člna. "Lukáško, to sú pánske topánky, vráť ich na miesto prosím ťa." Odniesol ich a za chvíľu doniesol ďalšie. Takisto pánske. A takto to išlo dookola. Až zrazu hľadám Denisku, lebo som našla topánky, ktoré sa mi páčili. Lukáša som stále videla. Ako sme s Deniskou preberali, či kúpiť alebo nekúiť, všimla som si, že nevidím Lukáša. Ani Deniska ho nevidela, tak som sa dosť preľakla a začala sme s Deniskou volať jeho meno. "Lukáš?! Kde si?!" V tom sa odniekadiaľ ozvalo tichým hláskom:"kakám." "Čo robíš? A kde si?" pýtala som sa ho. Spoza regála s pánskymi topánkami vykukla malá hlava a tichým hlasom odpovedala:"tu som a kakám." A veru kakal, a poriadne. Vôňa šíriaca sa okolo neho hovorila za všetko. Čo už. V tomto prípade len - vďaka za pampersky.