Keď som sa prvý krát dozvedela, aké má dedko - vtedy ešte len otec môjho manžela - zdravotné problémy, bola som prekvapená. Taký dovtedy zdravý, športujúci človek a toto? Prečo, bola moja prvá otázka. Krátko na to som bola s touto otázkou konfrontovaná znova - tentokrát sa týkala mojej mamy. Bojovali v jednom roku - 2005 - rovnaký boj. Dedko Karol z neho vtedy vyšiel ako víťaz, moja mama žiaľ ako porazená. "Prečo" opýtala som sa opäť. Odpoveď nemám dodnes, ale dnes je to aj tak jedno. Pretože dedko Karol prehral svoj boj v sobotu 20. novembra.
Aký bol? Ťažko povedať, keďže som ho poznala iba necelých 16 rokov. Zo začiatku som sa ho dokonca tak trochu bála, hoci ani neviem prečo. Po svadbe mi však začal byť veľmi sympatický. Mala som možnosť zistiť, že bol veľmi vtipný a vedel trafiť ten správny komentár k veci či situácii. Mal rád svoj kľud a bol neuveriteľný pedant. Nerád používal nové veci - jeho skriňa je toho dôkazom. Mal rád počítače a rád ich zbieral, čím babke dokázal zdvihnúť tlak. Jeho zbierka domáceho náradia by zatienila nejedného profesionála, ale dôležité bolo, že vedel každé náradie aj použiť. Jeho syn žiaľ (alebo našťastie?) túto vášeň nepodedil. Okrem toho miloval tenis a hokej - ťažko pre mňa povedať, ktorý šport mal radšej. Miloval svoju rodinu, aj keď svoju náklonnosť prejavoval niekedy zvláštne, ale ako povedal raz môj manžel:"to aby sme nespyšneli".
Mne však v pamäti zostane ako úžasný dedko mojich detí. Nikdy nezabudnem na čas, ktorý s babkou strávili u nás minulý rok. Ako rikšoval Lukáša po terase na lehátku a učil ho smiešne básničky a výroky, z ktorých sa nám s babkou prevracali oči. Alebo ako sa na terase vozil na mojim bicykli - lebo skôr ako sa pustil na jazdu po okoli, ho predsa bolo treba vyskúšať. Tiež nezabudnem na náš spoločný výlet do Klotenu na jeden zo zápasom MS. Ešte dnes vidím radosť a hrdosť v jeho očiach, keď sa Jonáš naučil vďaka jeho barle plaziť. Viem, že chcel deti naučiť korčuľovať a hrať tenis. Čo sa Lukáša týka, vyzerá byť zatiaľ športový talent po maminke, a ak to tak aj zostane, myslím, že ani dedkov talent by nemal šancu. Už teraz sa však u Lukáša ukazuje dedkov zmysel pre poriadok a obľuba samoty.
Už teraz nám veľmi chýba. Ale ako hovorí Lukáš, jedného dňa, keď poletíme za babkou a druhým dedkom do "Blatislavy", ho možno uvidíme na tom jeho obláčiku ako nám kýva a potom mu zakývame.
Zbohom dedko Karol...
PS: naša najobľúbenejšia básnička, ktorú naučil Lukáša. Možno trocha morbídna, ale aj tak pasuje:
Pacient leží v sanitke,
život visí na nitke.
Sanitka sa prevrhla
a nitka sa pretrhla.
