Ako sa narodil Lukáš

Každý kto ma pozná od mala vie, že som veľký hypochonder. Skrátka mám strach z bolesti, injekcií a nemocníc vôbec. Keď som sa dozvedela, že som tehotná s Lukášom bola som na jednej strane veľmi rada, ale na druhej ma hneď chytal strach pri myšlienke na pôrod. Nakoniec som sa rozhodla pre predpôrodný kurz v nemocnici, v ktorej som sa chystala rodiť. Pre tých, čo nevedia, Lukáša som rodila v Univerzitnej nemocnici v Zürichu. Kurz bol skvelý a Kajo ho absolvoval spolu so mnou ako sa na správneho budúceho otecka patrí. Stále sme síce nemali ujasnené, čo bude pri celom pôrode, ale nakoniec sme spravili dohodu, že ostane tak dlho ako bude chcieť. Posledné týždne tehotenstva som si užívala a plánovala možné varianty pôrodu a odchodu do nemocnice. Ako budem volať Kajovi do práce, že nech trieli domov, že už rodíme.
Lenže človek mieni, pán Boh mení. Tak to bolo aj u mňa. Na plánovaný termín sa nič nedialo. A ani pár dní po termíne, takže ma moja pani doktorka presunula na ďalšiu kontrolu do nemocnice. V dohodnutý deň, už sedem dní po termíne, ma kompletne vyšetrili a urobili odhad dieťaťa na 3,8 kg. Ukľudnila som sa a dohodla si ďalšiu kontrolu v prípade, že sa dovtedy nič nestane. No a ono sa nestalo. Tak na ďalšej kontrole mi kázali na druhý deň zavolať a podľa obsadených sál mám prísť na vyvolanie. Nemocnica ale bola plná, takže si ma pozvali len na skontrolovanie srdca bábatka a množstva plodovej vody. Celá moja predstava o krásnom spontánnom pôrode sa začala otriasať v základoch a celkom sa strepala, keď mi v stredu 27.6.2007 volali z pôrodnice, že sa uvoľnila sála a mám prísť na vyvolávačku. Zaliali ma slzy a bolo mi jasné, že môjmu tehotenstvu je práve koniec. Ale čo už, aj tak to bábo v tom bruchu večne ostať nemohlo.
Po príchode do nemocnice ma znova vyšetrili a dali tabletku na vyvolanie. Kým monitorovali srdce bábatku a moje kontrakcie rovnajúce sa nule, išiel Kajo odviesť auto domov a vrátil sa električkou. Snáď nebudeme platiť také parkovné, ktovie, ako dlho tam predsa budeme. Po jeho návrate sme sa išli prejsť. Mne stále nič nebolo. Vrátili sme sa do nemocnice na večeru. Pôrodná asistentka skontrolovala stav a keďže som sa otvorila na skvelý 1,5 cm, tak mi nasadili infúzku a bolo po prechádzkach. Ale to mi nevadilo, len to že kontrakcie neboli žiadne, to hej. Ale len do tretej v noci, vtedy mi totiž praskla plodová voda a začali kontrakcie. Ale rovno z 0 na 100. Skrátka každé 2 minúty. Po dvoch hodinách som nevládala stáť na nohách a chcela som už len epidurál. Pôrodná asistentka do mňa húdla:"ale načo pani P., veď Vám to ide skvele." Našťastie sa vtedy ozval môj muž a povedal, že epidurál bude. A veru aj bol. Síce na dva krát, ale tá úľava, to bol raj. Pôrodná ma okamžite po uľavení nahnala spať. Kaja, napriek jeho protestom tiež. A aj mu posteľ doniesli - takú krásnu rozkladaciu a k tomu perinu a vankúš. No skrátka veget. Ešte pred tým samozrejme dal všetky naše veci na poriadok a zaspal. Ráno si ho chodili pôrodné asistetnky pri zmene smeny ukazovať, pretože to ešte nezažili, aby niekto upratal počas pôrodu svoje veci. Ráno okolo deviatej som zrazu začala opäť niečo cítiť. Povedala som to ja mojej novej pôrodnej sestre a ona celá natešná vravela, že to je super, tak to chceme. Tieto kontkracie a tlaky silneli a silneli. Nakoniec som už žiaden epidurál necítila. Keď už som pomaly s Kajom, ktorý medzičasom tiež vstal, predýchvala kontrakciu za kontrakciou, opýtala som sa pôrodnej sestry, že koľko asi trvá vytlačenie hlavičky. Snažila sa vykrútiť, tak jej vravím: "povedzte mi nejaké optimistické číslo, nemusí to byť ani pravda, len nech mám niečo, na čo sa môžem upnúť." Na to mi zavalašila: "no tak takých 30 minút." Fajn, povedala som si. Lenže o chvíľu sa tie kontrakcie a tlaky zosilnili. Tentokrát ma napadlo, čo tak zosilniť epidurál. Ono to šlo, ale s rizikom, že nebudem môct tlačit a bude treba strihať a použiť vakuuvý zvon alebo kliešte a to som teda nechcela. Akurát, že som začala celkom slušne jačať. Pôrodná chcela zavolať anesteziológa, že nech mi to zosilní, ale ja som odmietla. O pol hodinu jej to zase nedalo a už išla volať tomu anesteziológovi, že nech príde. Povedala som jej, že ja žiadne zosilnenie nechcem a nech si ma skrátka nevšíma. Tak sa len usmiala a povedala, ako chcete. A odišla niekam von. Ale nie na dlho, za chvíľu bola späť, tentokrát chcela skontrolovať, ako ďaleko sme. No už sme boli dosť ďaleko, už bolo treba tlačiť. Lenže s čím som prišla tentokrát? So skvelým nápadom "poďme domov Kajo". A on mi na to: "a tú hlavičku, čo vidím mám vo výťahu zatláčať dnu alebo ako si to predstavuješ?" Nezostávalo mi nič iné teda, len tlačiť. Vy, čo už deti máte si poviete, no jasné, a čo si chcela iné robiť? Tlačila som a kričala, na čo môj skvelý muž, držiac ma za ruku a nohu, na mňa vyletel: "nejač! Zavri oči, ústa a tlač!" No skúste po takom povele niečo iné. A nielen to, ono to fakt pomohlo. Síce, keď už bola hlavička skoro vonku, ma napadlo ešte vysloviť volovinu:"ja už na to kašlem a nerodím!", ale vzápätí som bola nútená si to rozmyslieť a skríknuť:"ale nie, ja rodím!" a malý bol vonku. Vážení, to bola úľava. A keď vám poviem, že ten náš malý medveď mal 4400g a 53cm, tak mi to ani nebudete veriť. Kajo bol taký uveličený, že si ani nevšimol, keď sa ho pýtali, či chce prestrihnúť pupočnú šnúru,
Nanešťastie sa to po pol hodine vďaka prirastenej placente celé skomplikovalo, ale to je iný príbeh. Najlepšie to vystihla pani doktorka pri prepúšťaní: "Frau P., so eine vorbildliche Geburt und nachher so ein Scheiss." (Pani P., taký ukážkový pôrod a nakoniec také h.... .) No čo už.
Ešte som zabudla spomenúť, že kým ja som rodila, tak z Bratislavy dorazila moja sestra, ktorá celá pôrod presedela v nemocničnej kaviarni a prečítala celú knihu, ktorú si na svoj dvojtýždenný výpomocný pobyt doniesla.

Veľmi starý príbeh o tom, ako sme môjho otca skoro v Insbrucku nechali

Tento príbeh sa odohral už veľmi dávno. Podnet naň mi dal vlastne môj otec a o ňom tento príbeh aj je. Napadlo ho to, keď si prečítal o tom, ako som skoro Jonáša v obchode zabudla.
Krátko po revolúcii, mohlo to byť asi v roku 1991, sme išli na veľký rodinný výlet za hranice. Konkrétne do Rakúska. Stará mama tam totiž počas vojny žila a chcela sa tam ísť opäť pozrieť. Tak sa zorganizovala asi týždenná cesta naprieč Rakúskom. Išli sme dve autá. My - mama, oco, sestra a ja a krstná mama s deťmi, mužom a starká. Všetko bolo super. Každú noc sme spali niekde inde. Už si nepamätám presne kde, len viem, že pár krát sme spali v nejakom penzióne, potom na starom sedliackom dvore a podobne. Možno ten výlet netrval ani týždeň. Každopádne tento príbeh sa odohral počas tohto výletu.
Jeden upršaný, ale relatívne teplý deň, sme sa vybrali do Insbrucku. Mama šoférovala, otec navigoval a my samozrejme vzadu. Krstná išla za nami. Na jednej križovatke, kde sme odbočovali, sme sa rozdelili. My sme totiž stihli prejsť na zelenú, ale krstná nie. Náš tato sa teda rozhodol vystúpiť a ukázať jej, kde sme odbočili. Vystúpui len tak, ako bol. V kraťasoch a tričku. Síce znova začalo popŕchať, ale veď šiel len navigovať, takže mu to až tak nevadilo. Ale len chíľu. Mama totiž zatiaľ v spätnom zrkadle sledovala, či už idú a keď zbadala žltú daciu, tak sa pohla. Začala hľadať miesto na zaparkovanie. My sme ani nestihli zareagovat, že nám chýba tato. Najkrajšie bolo, že mama stále akoby pribrzďovala a keď nás tato už-už dobiehal, tak sa zase pohla. Ona vôbec nezaregistrovala, že oco vedľa nej nesedí. Na túto skutočnosť došla až vtedy, keď sa ho niečo opýtala a on neodpovedal. Vtedy sa zdesená otočila na nás, že kde je otec. No vystúpil na tej križovatke, bola naša odpoveď. Okamžite našla miesto pred nejakým hotelom, a len čo sme zastali, dobehol zmoknutý, nahnevaný (mierne povedané) otec. On si myslel, že si mama s tým brzdením a pridávaním z neho robí srandu, ale ona sa len prispôsobovala premávke pred sebou a sledovaniu auta krstnej za sebou. To, že nám chýbal člen posádky, vôbec netušila.
Našťastie otec mal dobrú kondičku, pretože vzdržal bežať za nami celkom dlho. Ale ten dážď mu na nálade teda nepridal. Po nastúpení do auta bolo v aute trocha dusno, ale do večera bolo všetko OK a už sme sa na tom maminom psiom kúsku len smiali a vieme sa na ňom pobaviť do dnes.
A ak ste pred tým už čítali môj príbeh o Jonášovi a obchode, musí vám byť po tejto príhode jasné, odkiaľ tá moja zábudlivosť pochádza.

Drahý babysitting

Tak som sa po dlhej dobe opäť dostala k písaniu. A bolo už veru na čase, lebo tento príbeh stojí za to.
Začiatkom apríla nám odišiel tatinko na výlet. Najskôr strávil pár dní na Slovensku, odtiaľ odcestoval do susedného Poľska, aby sa o týždeň zas vrátil na rodnú hrudu. Počas tohto obdobia som bola sama s deťmi. Čo bolo celkom v pohode, až na to, že Lukášovi začal plavecký kurz. Ono sa to takto honosne volá, ale v podstate sa tam deti vo veku dva až štyri roky čvachtajú pod vedením trénerky a rodičov - u nás tatinka - vo vode. Lukáš tam chodí rád, tak som si povedala, že s ním pôjdem teda ja. Tým nám však vzniko nový problém - kam s Jonášom. Moji priatelia a známi mi už viac krát vraveli, že keď budem potrebovať postrážiť, nech sa ozvem. Tentokrát som si teda povedala, keď je ponuka, bude aj dopyt a dohodla som si na dve soboty stráženie Jonáša. Počasie nám vyšlo ako z rozprávky. Aj tú prvú a aj tú druhú. Jonáša som vždy odovzdala v Badene v kočíku - najskôr kamarátke Deniske a druhú sobotu Ivke s Marekom. Všetko bolo skvelé, ja som sa cítila dokonalo, pretože všetko klapalo ako malo.
Tento pocit mi prosím vydržal asi dva týždne. Jeden krásny piatok ma totiž v schránke čakal pozdrav od mestských policajtov z Badenu. To, čo obsahoval, ma takmer prekotilo. Bol to oranžový šek na 250 frankov (cca. 180 eur) za prekročenie rýchlosti. Čo sa vlastne stalo:
Ja som si tú druhú sobotu nevšimla, že keď som odbočila k parkovisku, kde som mala odovzdať Jonáša, som vošla do zóny s rýchlostným obmedzením 30km. No a išla som 47km/hod. Tak si prosím vypočítajte, o koľko som, ja trúba, tú rýchlosť prekročila. A to mi ešte odpočítali 5 km. Tak som si pekne doma zanadávala, a nebudem vám klamať, aj pekne poplakala nad vlastnou blbosťou. Sadla som ale pekne k počítaču a pokutu dala k stanovenému dátumu zaplatiť.
Ale to nebolo všetko. O týždeň, zase v piatok, ma čakal v schránke nový pozdrav od badenskej polície. Už som tušila, čo tam bude. A veru aj bolo. Ďalšia pokuta. Tento krát "len" na 120 frankov (cca. 87 eur). Čo bolo najhoršie, z toho istého dňa a z toho istého miesta, len o 15 minút neskôr. Išla som 41km/hod. Zas som si začala pekne nadávať, že som pekné jelito. Ja som si cestou na parkovisko nevšimla ani to, že ma odfotilo. Takže si to viete predstaviť. Dve pokuty v priebehu 15 minút.
Najväčšiu radosť z tohoto celého mal môj muž. Najskôr mi povedal svojím nonšalantým spôsobom, že za takú sumu sme mohli mať profesionálny babysitting pomaly na celé dva týždne, čo bol preč. Čo ho však ho tešilo viac, že odteraz musím byť ticho, keď dostane pokutu on. Doteraz som mu totiž vždy dávala hubovú za každý pozdrav od policajtov. Ale takéto číslo ako mne sa mu ešte nepošťastilo a asi ani nepošťastí. Najlepšia bola jeho poznámka: "Drahá, môj ročný priemer je cca. 250 frankov za rok, tvoj 370 za 15 minút". A bola som odrovnaná.
Ten týždenný prísun pokút mal jedny jedinú výhodu - mohla som jednu zaplatiť v máji a druhá odíde teraz 1.júna. Au....

Ako tatinko začal piť kávu

Tí, čo nás poznajú vedia, že môj manžel kávu vôbec nepije. Teda lepšie povedané, do nedávna vôbec nepil. Toto je príbeh o tom, ako sa k tej káve vlastne dostal.
Minulý máj nás prišli navštíviť zo Slovenska babka s dedkom Karolom (máme dvoch dedkov, tak ich musíme rozlišovať menami). No a v júli prišli zas. Obaja pijú kávu a to v hojnom počte. Na deň to vyšlo aj takých 5 káv na hlavu. Čo nám samozrejme nevadilo. Na vianoce som totiž od manžela dostala nový kávovar Nespresso na kapsle. Je malý, skladný a hlavne káva je rýchlo a podľa mňa aj dobre chutí. A čo je podstatné, vie ju obslúžiť aj dvojročný špunt. Hlavne, ak ho to babka s dedkom naučia. Mal z toho obrovskú radosť. Babka s dedkom len volali:"Lukáško, ideme variť kávu". Ešte ani nedopovedali a Lukáš už utekal. Dedko ho vyložil na pracovnú dosku a už sa varilo. Kapsla do otvoru, zatlačiť krytku a stlačiť gombík s veľkou šálkou. A takto to išlo stále dookola, každý deň, čo u nás boli.
Lenže dedko s babkou po dvoch týždňoch odišli. Ja som bola akurát tehotná s Jonášom a káva mi veľmi nerezala. Tatinkovi už vôbec nie. Ale čo sme mali robiť, ked Lukáš len chodil a pýtal sa, či môže niekomu uvariť kávu. Tak som začala piť kávu proti chuti, len na radosť dieťaťa. Z jednej som prešla na tri denne. Ale bezkofeínové. Čo sa však nestalo? Kávu začal z toho istého dôvodu piť aj tatinko. Síce sa to ani nedá nazvať poriadne kávou, to čo pije, ale podstatné je, že Lukáš odvtedy môže obsluhovať kávovar opäť častejšie ako len pár krát za deň. Aj tatinko totiž neostal pri jednej denne, ale dá si aj dve či tri. Momentálne sme na tom tak, že sa v kuchyni potkýnam o Lukášov šamerlík, ktorý má postavený pri kuchynskej linke s odôvodnením, že veď ho stále potrebuje.

Hysterka hysterická

Považujem sa za mladú, rozumne uvažujúcu ženu. Teda, môj manžel by asi povedal, že mladá som bola a moja sestra, že rozumne som nikdy neuvažovala. Ale o tom inokedy.
Keď som bola tehotná s Lukášom, tak som mala pocit, že ma moje rozumné uvažovanie miestami opúšťa. Najskôr mi zo začiatku bývalo veľmi zle. Takmer ako v knihách, akurát, že mi bývalo zle celý deň. Skrátka hrôza. Podľa toho som aj jedla. Moje chuťe sa menili takou závratnou rýchlosťou, že Kajo už nevedel, čo robiť. Raz som chcela grilované kura a keď ho doniesol, tak som zjedla jedno krídlo a zvyškom sa napchával on takmer štyri dni. Pretože ja som ho už na druhý deň nemohla ani cítíť. Podobné to bolo s domácimi klobáskami. Musel ich chodiť jesť tajne, lebo keď som ich zacítila, už bolo pohroma hotová. A keď si spomeniem, ako som sa napchávala vanilkovou zmrzlinou a zapíjala ju pivom, samozrejme nealkoholickým, ktoré mi Kajo utekal kúpiť na neďalekú pumpu, tak mi je zle ešte teraz. Podobne ako pri pomyslení na moju kombináciu jablkový kompót prekladaný kyslými uhorkami.
A to nehovorím o tom, aká som bola nešikovná. Tri rozbité taniere boli oproti tomu , ako som zobrala autom stenu v garáži, vedľa ktorej sme parkovali, úplne zanedbateľné.
Jedného takéhoto tehotenského dňa som si zmyslela urobiť si pstruha na rasci a k tomu pečené zemiaky. Všetko išlo ako po masle. Pstruha som osolila, obalila v múke a posypala rascou. Zemiaky sa už hodnú chvíľku piekli v rúre a už im chýbalo len málo. Pstruha som dala na panvicu a piekla som ho. Len sa mi zdalo, že sa pečie nejako pomaly, tak som pridala silu. No a to som asi nemala, lebo ta potvora sa mi nejako začala pripekať. Nakoniec bol zvonka krásne čierny a zvnútra polosurový. Hovorím si kľúdne, to nič, budú zemiaky s kečupom. Zemiaky boli, ale s kečupom nie. Ako som ich vybrala, položila som ich vedľa drezu, kde však stála panvica napustená jarovou vodou a čo sa mi podarilo? Nejakým záhadným spôsobom, ako som ju chcela preložiť, som tú vodu naliala na moje zemiaky. A to ma dorazilo. Začala som normálne plakať ako malé dieťa. Ale to nebolo všetko. Ja som ešťe zdvihla telefón a zavolala Kajovi do práce. Revala som mu do telefónu, že čo mám robiť, že som si pripálila obed a nemám čo jesť. On v snahe mi pomôcť, mi dával kľudným tónom návrhy - sprav si cestoviny, alebo si choď vziať do pizzerie pizzu a neviem, čo ešte. Ale ja som len hučala, že chcem moju rybu. To už nevydržal a opýtal sa ma: "Zlatík a to sa mám teraz zobrať z práce, povedať kolegom, sorry chlapi, moja tehotná žena je hysterická kvôli nejakej rybe. Musím jej ísť navariť.?!" V tom momente som si sadla a uvedomila, že má pravdu a bolo po probléme. Povedala som mu už len:"OK, urobím si špagety."

Kabátový príbeh 2

S mojím kabátom sú len starosti. Minulý rok v januári sa mi s ním podaril ďalší psí kúsok. Bola krásna, relatívne teplá sobota. Mohlo byť okolo 10 stupňov. Tak sme si s Kajom povedali, že sa pôjdeme pozrieť do Zurichu. Kajo sa pustil obliekať seba a Lukáša, ja som zase mala na starosti stravu, deku a kočík. Všetko sme nachystali, pobalili do auta a hurá do mesta. Na čo sme samozrejme v našom nadšení zabudli, bola pravidelná zápcha na ceste do mesta. Po hodinovom boji s dopravou sme odparkovali auto v podzemnej garáži. Postupne sme vyťahovali veci z auta. Najskôr kočík. Potom prišiel na rad Lukáš. Obliekli sme ho a dali do kočíka. Skrátka žiaden stres. Ten prišiel 5 minút na to. Keď sme sa obliekali my. Dala som si fliesovú bundu a na ňu mal prísť kabát. Ale toho nikde. V mojom baliacom nadšení som zbalila Kajovu vetrovku, ale moj teplý kabát som nechala doma na vešiaku. Oznámila som to Kajovi."Čo chceš teraz robiť?" opýtal sa. "No snáď nepôjdem cez tú zápchu domov po kabát.Dám si cez plecia šál, veď je teplo. Bude to stačiť." A veru aj stačilo. Ale len kým sme vyšli z parkovacieho domu. Tam som zistila, že veru je síce pekne slnečno, ale tých 10 stupňov je predsa len málo. Hovorím teda Kajovi:"budem musieť vbehnúť do nejakého obchodu a kúpiť si niečo." "No mohla si aj povedať, že chceš nový kabát. Nemusela si ten svoj nechávať doma." Kajo na to."Nepotrebujem kabát, kúpim si len nejaký sveter." Lenže to som ešte netušila, že to bude relatívne ťažké. Bolo totiž už po výpredajoch a v obchodoch mali už len jarné, tenké veci a všetky strihané tak, že som v tom vyzerala ako jaternica. Nakoniec, po dlhom hľadaní, som si v H&M kúpila jednoduchý čierny sveter na gombíky. A nosím ho stále. Akurát si pri pohľade naň vždy spomeniem, ako som k nemu prišla.