Konečne sa po dlhšej dobe opäť dostávam k písaniu. Nedávno sa skončili Vianoce, Jonáš oslávil prvý rok a ja som si pri pečení vianočného pečiva spomenula na minulý rok v tom čase. Prišli sme akurát z pôrodnice. Čo to mi napiekla sestra a zvyšok sa rozhodol napiecť Kajo. Vraj zamestná Lukáša. Hovorila som si, fajn. Aspoň bude zábava. Veru bola.
Môj podarený manžel si v domnienke, že veď cesto máme, tak to nebude dlho trvať, zmyslel piecť okolo šiestej. Lukáš v tom čase chodil spávať okolo ôsmej. Manžel si nachystal dosku, valček, šamerlík pre Lukáša, skrátka všetko, čo potreboval. Zapol rúru, zavolal Lukáša a pustili sa do toho. Ja som sedela na gauči v obývačke a sledovala ich. Nevidela som všetko, len manželovu hornú polovicu tela a čiastočne Lukáša - s traktorom v ruke. Už to sa mi nevidelo. Prvý problém nastal hneď ako manžel zavelil, že si dajú zástery. Našťastie má manžel výborný presviedčací talent, takže po chvíli stáli obaja v mojich zaväzovacích zásterách. Druhý problém na seba nenechal čakať. Vykrajovanie. Znie to jednoducho, ale nie, keď vám po doske jazdí dieťa s traktorom a demoluje už vami krásne vykrojené koláčiky. Hneď potom prišla ďalšia prekážka. Lukáš chcel na plech ukladať všetko - aj odrezky. Tak mu manžel vysvetľoval, že to je odpad a z toho potom budú robiť znova cesto. Lukáš prikyvoval a pri druhej várke, ktorá bola vykrojená a mala ísť na plech zareagoval skôr než tatinko - zhrabol komplet celú dosku nabok s radostným výkrikom:"odpaaad". Najkrajší bol pohľad na môjho manžela. Hlavne výraz v jeho tvári hovoril za všetko. Už pár sekúnd pred Lukášovým činom naznačoval, že sa niečo deje, ale kým ten signál z očí došiel do mozgu a z mozgu do úst, tak bolo po koláčoch a na tvári sa objavil výraz zúfalstva, že dielo pána pekára je fuč. Kým sa dostala prvá várka do pece, prešlo dlho času. A vtedy sa ukázalo, že muži naozaj nevedia robiť dve veci naraz. Sledovať koláčiky v rúre a vykrajovať ďalšie sa ukázalo ako neprekonateľná prekážka. Koláčikom stačilo v rúre nejakých desať minút, ale za tú dobu ešte manžel nestihol vykrojiť vďaka Lukášovej sabotáži nové. No a samozrejme, že okrem prvého plechu na ostatné potom vždy zabudol a spomenul si až keď som sa z gauča opýtala, že či už vytiahol tie ostatné. Naše vianočné pečivo vyzeralo akoby sa vrátilo z dovolenky pri mori. Malo opálený vzhlad. Ale chuťovo bolo skvelé - kupované cesto sa nedá pokaziť ani pripečením. Čo však bolo omnoho dôležitejšie bolo, že už dávno som sa tak nenasmiala, ako keď tí dvaja piekli.
Tento rok som si to zopakovala s Lukášom ja a babka. Rok spravil veľa a tentokrát Lukáš nielenže nesabotoval, ale aj naozaj pekne pomáhal a páčilo sa mu to. Som zvedavá, ako dopadne budúci rok, keď do práce zapojíme aj Jonáša.
