Ako som písala v prvom diely, vo štvrtok 8. júla sme vyrazili do Banskej Štiavnice. Boli sme tri autá a cestou sme sa ešte zastavili v Oponiciach. Odtiaľ totiž pochádza priateľka môjho otca, Marta. Tam sme vysadili jej mamičku, naobedovali sme a vyrazili ďalej. Okrem mňa s deťmi išiel teda ešte môj otec a Marta a jej starší syn s manželkou, deťmi a synovcom. Tešila som sa, že sa Lukáš bude mať s kým hrať. Aj sa mal. Cesta bola pekná, zase som si po dlhej dobe uvedomila, že ten môj rodný kraj má krásne miesta. Akurát, že Martin syn prepásol odbočku a tak si to troška nadišiel a my sme zatiaľ na neho čakali na motoreste pri ceste. Keď stále nechodil, sme mu vyslali po telefonáte, v ktorom nám oznámil, že je asi 15km mimo, sme mu vyslali naproti navádzacie vozidlo - môjho otca, ktorý mu išiel oproti. Našťastie na druhý pokus už odbočku trafil a dorazil, síce naštvaný, ale my sme mohli pokračovať. Cestou som ešte nakojila Jonáša a keď sme konečne dorazili do Štiavnice, bolo to super. Ale len kým sme nešli spať. Keď už som sa tešila do postele a chcela som ísť po deti do druhej izby, začal plakať Martin starší vnuk. Vracal. Dôvod asi uhádnete. Opäť úpal. Síce nie u mojich detí, ale do postele som sa vďaka tomu dostala o hodinu neskôr ako som chcela. No čo už.
Piatok sa začal tiež ideálne. Raňajy a potom nákup v miestnej Bille. Keď sme sa vrátili, začali chlapi kosiť a chystať gril. Zrazu, okolo obeda zmizol môj tata. No a neskôr prišla Marta, že mu je zle a trasie ho zimnica. Aby ste boli v obraze, môj otec je tlakár, takže ma hneď chytil strach, či nedostal infarkt. Ale tvrdil, že nie, len že je unavený. Večer nám to ale nedalo a Marta ho odviezla na pohotovosť. Diagnóza - úpal. Vravela som si, že to snáď už nie je pravda. Okrem toho, Martina nevesta vyjadrila podozrenie na ovčie kiahne u mojich detí. Oni totiž aj tak vyzerali, akoby ich mali. Ale dôvod bol omnoho prozaickejší. V Bratislave ich doštípali komáre a to teda parádne. Hlavne Lukáša. Ten vyzeral chúďatko fakt strašne. Našťastie som mala so sebou fenistilové kvapky, pretože natierať gélom u neho už nemalo zmysel. Vráťme sa však k otcovi. Jeho stav sa síce na ďalší deň zlepšil, už ani horúčku nemal, ale zato mal akoby doškriabanú nohu z kosenia. Ono by to nevadilo, keby to doškriabanie večer nenabralo na fialovej farbe a nemal nohu začervenanú až po triesla. Takže išiel náš tata na pohotovosť zas. Zhodou okolností ordinoval ten istý doktor ako prvý krát. Tentokrát však už diagnóza znela dosť nepekne - náč tata si uhnal ružu. Kto nevie o čo ide - je to zápalové ochorenie kože, berú sa na to dosť silné antibiotiká, vyzerá to dosť škaredo a hlavne to celkom slušne bolí. Chudák tata musel s takou nohou na ďalší deň cestovať do Oponíc, kde sme mali zostať do utorka.
Bolo to v čase, keď na Slovensku udreli silné horúčavy, takže sme sa na ďalší pobyt mimo Bratislavy skutočne tešili. Opäť som dúfala, že už máme za sebou aj tú pohotovosť, hoci nie ja som išla, ale aj tak. No vážení neuveríte, ale môj optimizmus mi vydržal len do pondelka a to len dopoludnia. Lukáš behal nahý a bosý po záhrade a zrovna, ako si išiel obuť "crocsy", tak stúpil na včelu. Nie je našťastie alergický, čo už vieme, keďže včela ho zatiaľ stihla trafiť každé leto od dovŕšenia jedného roku, ale aj tak mu noha napuchla takmer až po kolienko. A aj teplota mu stúpla a bol taký celý umraučaný a ubolený. Na druhý deň sa mu po ceste domov na nohe v mieste zábalu vytvorili ešte aj potničky, takže sme už ani zábal dávať nemohli. Okrem toho mal z tej opuchliny a následného komického našľapovania na nohu pľuzgier ako svet, ktorý mu samozrejme neskôr praskol a ten ošetriť, to bola história sama o sebe.
Pre potešenie všetkých, týmto sa naše trampoty ako tak skončili. To že v Bratislave bolo v bytoch cez 30 stupňov a vonku okolo 40 v tieni som už potom ako nejaký problém vôbec nebrala. A keď Jonáš u babky na seba stiahol obrus, na ktorom bola ťažká sklenená miska, ktorá padla neďaleko hlavy, a potom sa na neho zosypali ešte Lukášove polienka z nákladiaku, tak mi bolo už len do smiechu.
Ale aby som sa len nesťažovala, mali tieto prázdniny aj nejaké tie pozitíva. Podarilo sa mi navštíviť predstavenie Čarovnej flauty v jednom rakúskom kameňolome a Jonáš sa začal plaziť. Dedko pred ním tak dlho ťahal barlu, až sa za ňou pustil.
piatok 6. augusta 2010
Prázdniny na rodnej hrude I.
Tento rok sme sa rozhodli stráviť prázdniny na rodnej hrude. V nedeľu, 27. júna, sme ráno sadli do auta a o hodinku neskôr, ako sme si naplánovali, sme vyrazili. Cesta bola priam ukážková. Mali sme len dve prestávky. Najskôr krátku na Jonášovu desiatu, potom dlhú, 2,5 hodinovú, na obed a vyhranie sa. Deti prespali väčšinu cesty, takže sme do Bratislavy dorazili o siedmej večer, čo bolo skutočne skvelé. Vraveli sme si, to najhoršie máme za sebou. No prerátali sme sa.
Na druhý deň sme oslávili u babky s dedkom Lukášove tretie narodeniny. Babka upiekla nádhernú tortu, všetci sme si na nej pochutili a bolo nám fajn. Večer sme uložili deti a tešili sme sa na ďalšie dni, ktoré nás čakali.
V utorok to prišlo. Deň začal výborne. Bolo pekné počasie, teplo, tak som sa rozhodla, že uskutočním môj plán s vysávaním auta. Pustili sme s Lukášom do toho, Jonáš sedel v autosedačke vedľa auta. Pekne v tieni, s klobúčikom na hlave na nás pozeral a hral sa. Po obede sme sa vybrali k mojej sestre, ktorá mala vtedy doma týždňové bábatko. Keď som u nej vyťahovala Jonáša z autosedačky, zdal sa mi nejaký horúci a keďže som sa bála o novorodenca, šupla som mu do zadočku teplomer. Ten hneď vyletel na 39,1. Tak som sa pekne aj rozlúčila, Lukáša nechala tam a vrátila sa domov. Na druhý deň mal Jonáš stále kúril ako ústrednú kúrenie v zime, ale žiadne iné príznaky nemal. Začala som tušiť, čo sa deje. "Dreitagefieber" ako sa to volá u nás, alebo Šiesta detská choroba po slovensky. Hovorila som si, no to snáď nie. Keď mal teplotu ešte aj vo štvrtok, tak som pre istotu cinkla do Švajčiarska nášmu doktorovi a ten mi povedal, že priebeh poukazuje na moju diagnózu, a mám počkať do pondelka, a ak by teplota nezmizla alebo sa pridali iné potiaže mám skočiť k doktorovi. Najhoršie však bolo, že vonku bolo okolo 38 stupňov v tieni a čípky akosi nechceli v tom teple fungovať dlhšie ako 4 hodny. Našťastie Jonáš bol v pohode, papal a pil, akurát bol taký unavenejší. Na úplné potvrdenie mojej diagnózy Jonášovi teplota v piatok večer začala z ničoho nič klesať a v sobotu sa osypal. Takže fajn. "Máme to za sebou" povedali sme si zas a zase sme sa sekli. V nedeľu v noci totiž začal Lukáš. Okolo polnoci zvracal prvý krát a potom ešte pár krát. Pravdepodobne úpal. V pondelok sme mali ísť ku kamarátom do Trenčína, ale sme to museli zmeniť. Prišli oni k nám. Bolo to super, až na to, že Lukáš si dal šabľový tanec aj v pondelok na obed. Práve vtedy, keď sa varil obed a mali sme ísť obedovať. Z tohto dôvodu sme obed o niečo odložili. Najlepšie ale bolo, že to celé schytal tatinko, ktorý veselo v polosede kŕmil Jonáša. Nevedela som najskôr, či mám plakať alebo sa smiať, keď som to zabadala. Môj manžel totiž sedel na zemi držiac nohy pri sebe ako mladá panna. Obaja skončili komplet oblečení pod sprchou. A najlepší bol Lukáš, ktorý po tomto výkone prišiel a povedal:"Mami, daj mi plosím ťa dojesť tú lyžu s mlkvou". Tá istá pred tým totiž skončila na tom tatinkovi. Dali sme mu ju, ale aj so živočíšnym uhlím a z toho mal ešte väčšiu srandu, pretože mal potom ústa ako kominár. Našťastie ďalší tanec už nebol.
V utorok sme odviezli tatinka na letisko, všetko bolo fajn. Až do stredy rána. To živočíšne uhlie totiž u Lukáša spôsobilo hnačku, ale akú. Skrátka nestihol ani povedať, že mu treba na záchod len prišiel, že mu hovienko tečie po stehienku. No paráda. Ešteže som mala plienky ešte z doby, keď ich potreboval. Hneď sme ich použili. Ale našťastie k večeru sa to všetko začalo zlepšovať, teda až do doby, keď sme sa išli doma kúpať. Položila som ich oboch na posteľ, že idem vypnúť vodu a len čo som sa otočila, počula som "žuch". Presne tak, Jonáš bol na zemi a ja na nervy. Prvý krát v živote som bola odhodlaná ísť na pohotovosť. Veľmi totiž začal plakať. Zavolala som rýchlu rotu - otca s Martou, nachystala Lukáša do postele a utekala povedať babke, že ideme na pohotovosť. Babka, ktorá má inokeda slabšie nervy, ostala na moje počudovanie veľmi kľudná a ešte k tomu kkonštatovala, že načo ho chcem ťahať na pohotovsť, keď mu nič nie je. Iba čo ho vystresujem a bude plakať. Krátko na to dorazila aj rýchla rota a povedala mi to isté. Vtedz som si uvedomila, že sa začínam približovať k hysterickej matke a bolo po panike. Skrátka sme ostali doma, ja som pozorovala Jonáša, či nezačne byť divný, zvracať a iné, ale nič sa nedialo a tak sme na ďalší deň podľa plánu vyrazili na chatu do Banskej Štiavnice. No a tam naša hororová story pokračovala ďalej. Ale o tom nabudúce.
Na druhý deň sme oslávili u babky s dedkom Lukášove tretie narodeniny. Babka upiekla nádhernú tortu, všetci sme si na nej pochutili a bolo nám fajn. Večer sme uložili deti a tešili sme sa na ďalšie dni, ktoré nás čakali.
V utorok to prišlo. Deň začal výborne. Bolo pekné počasie, teplo, tak som sa rozhodla, že uskutočním môj plán s vysávaním auta. Pustili sme s Lukášom do toho, Jonáš sedel v autosedačke vedľa auta. Pekne v tieni, s klobúčikom na hlave na nás pozeral a hral sa. Po obede sme sa vybrali k mojej sestre, ktorá mala vtedy doma týždňové bábatko. Keď som u nej vyťahovala Jonáša z autosedačky, zdal sa mi nejaký horúci a keďže som sa bála o novorodenca, šupla som mu do zadočku teplomer. Ten hneď vyletel na 39,1. Tak som sa pekne aj rozlúčila, Lukáša nechala tam a vrátila sa domov. Na druhý deň mal Jonáš stále kúril ako ústrednú kúrenie v zime, ale žiadne iné príznaky nemal. Začala som tušiť, čo sa deje. "Dreitagefieber" ako sa to volá u nás, alebo Šiesta detská choroba po slovensky. Hovorila som si, no to snáď nie. Keď mal teplotu ešte aj vo štvrtok, tak som pre istotu cinkla do Švajčiarska nášmu doktorovi a ten mi povedal, že priebeh poukazuje na moju diagnózu, a mám počkať do pondelka, a ak by teplota nezmizla alebo sa pridali iné potiaže mám skočiť k doktorovi. Najhoršie však bolo, že vonku bolo okolo 38 stupňov v tieni a čípky akosi nechceli v tom teple fungovať dlhšie ako 4 hodny. Našťastie Jonáš bol v pohode, papal a pil, akurát bol taký unavenejší. Na úplné potvrdenie mojej diagnózy Jonášovi teplota v piatok večer začala z ničoho nič klesať a v sobotu sa osypal. Takže fajn. "Máme to za sebou" povedali sme si zas a zase sme sa sekli. V nedeľu v noci totiž začal Lukáš. Okolo polnoci zvracal prvý krát a potom ešte pár krát. Pravdepodobne úpal. V pondelok sme mali ísť ku kamarátom do Trenčína, ale sme to museli zmeniť. Prišli oni k nám. Bolo to super, až na to, že Lukáš si dal šabľový tanec aj v pondelok na obed. Práve vtedy, keď sa varil obed a mali sme ísť obedovať. Z tohto dôvodu sme obed o niečo odložili. Najlepšie ale bolo, že to celé schytal tatinko, ktorý veselo v polosede kŕmil Jonáša. Nevedela som najskôr, či mám plakať alebo sa smiať, keď som to zabadala. Môj manžel totiž sedel na zemi držiac nohy pri sebe ako mladá panna. Obaja skončili komplet oblečení pod sprchou. A najlepší bol Lukáš, ktorý po tomto výkone prišiel a povedal:"Mami, daj mi plosím ťa dojesť tú lyžu s mlkvou". Tá istá pred tým totiž skončila na tom tatinkovi. Dali sme mu ju, ale aj so živočíšnym uhlím a z toho mal ešte väčšiu srandu, pretože mal potom ústa ako kominár. Našťastie ďalší tanec už nebol.
V utorok sme odviezli tatinka na letisko, všetko bolo fajn. Až do stredy rána. To živočíšne uhlie totiž u Lukáša spôsobilo hnačku, ale akú. Skrátka nestihol ani povedať, že mu treba na záchod len prišiel, že mu hovienko tečie po stehienku. No paráda. Ešteže som mala plienky ešte z doby, keď ich potreboval. Hneď sme ich použili. Ale našťastie k večeru sa to všetko začalo zlepšovať, teda až do doby, keď sme sa išli doma kúpať. Položila som ich oboch na posteľ, že idem vypnúť vodu a len čo som sa otočila, počula som "žuch". Presne tak, Jonáš bol na zemi a ja na nervy. Prvý krát v živote som bola odhodlaná ísť na pohotovosť. Veľmi totiž začal plakať. Zavolala som rýchlu rotu - otca s Martou, nachystala Lukáša do postele a utekala povedať babke, že ideme na pohotovosť. Babka, ktorá má inokeda slabšie nervy, ostala na moje počudovanie veľmi kľudná a ešte k tomu kkonštatovala, že načo ho chcem ťahať na pohotovsť, keď mu nič nie je. Iba čo ho vystresujem a bude plakať. Krátko na to dorazila aj rýchla rota a povedala mi to isté. Vtedz som si uvedomila, že sa začínam približovať k hysterickej matke a bolo po panike. Skrátka sme ostali doma, ja som pozorovala Jonáša, či nezačne byť divný, zvracať a iné, ale nič sa nedialo a tak sme na ďalší deň podľa plánu vyrazili na chatu do Banskej Štiavnice. No a tam naša hororová story pokračovala ďalej. Ale o tom nabudúce.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)