Pri našom poslednom výlete do Tessina som si vďaka opätovným nejasnostiam s GPS spomenula na túto starú príhodu.
Bolo to krátko po mojom príchode do Švajčiarska. Teda, ak sa dá pol roka pobytu považovať za krátke obdobie. V jeden krásny jesenný deň sme boli pozvaní s manželom na grilovačku u jeho kolegu Bruna. Bývali sme vtedy ešte v Glattbruggu a Bruno v Urdorfe. Obe obce sú od seba vzdialené asi 15 kilometrov. Krátko pred tým sme kúpili auto a kvôli manželovmu hokeju sme ho nechali vybaviť navigačným systémom. Síce tým jednoduchším variantom, ale stačil. Teda manželovi, mne ako som počas tohoto výletu zistila, nie.
Keďže manžel išiel ešte s jedným kolegom priamo z práce, mala som ja dôjsť za nimi naším autom. Muž mal síce obavy, ale povedala som mu:"čo blbneš, veď mám GPS". V určené popoludnie som si sadla za volant našej krásnej Toyoty Avensis (tú mám ešte stále a nedám na ňu dopustiť) a vyšla som na cestu.
Prvá prekérna situácia na seba nenechala dlho čakať. Na prvom diaľničnom zjazde som sa zle zaradila a pustila sa smerom na Zurich. Keďže bola mierna zápcha, o tom čase nič výnimočné ako som mohla za tú dobu, čo som tu, zistiť, nepodarilo sa mi už preradiť do správneho pruhu a musela som sa na prvom zjazde (cca.5 km zachádzka) otočoť. V druhom smere som už smer trafila a pustila sa správne. Podarilo sa mi úspešne dôjsť po tunel.
Za tunelom na mňa čakala pasca v podobe roztrojky a ja som sa opäť zaradila do toho "správneho" pruhu. Takže miesto smer Urdorf som sa pustila na Bern-Basel. Paráda. Nadišla som si ďalších 10 km. Ešteže sú týmto smerom zjazdy z diaľníc dosť husto za sebou. Takže som sa znova pekne otočila a vydala sa na Urdorf. Konečne som pred sebou uvidela vyslobodzujúcu tabuľu ohlasujúcu Urdorf. "Fajn, už som tu" povedala som si. Chyba, chyba, dievča. Len som si to myslela.
Náš navigačný systém si zjavne povedal, že mi tú cestu osladí, ale parádne. Keď už som sa blížila k cieľu - podľa GPS - zahlásilo mi toto úžasné zariadenie:"choďte rovno". Čo v mojom ponímaní znamenalo ísť ďalej po hlavnej, ktorá sa žiaľ zatáčala mierne doľava a rozhodne neviedla k môjmu cieľu, ale úplne von z obce. To som si samozrejme v momente hľadania toho oznamovaného cieľa nevšimla. Prešla som okolo železničnej stanice Urdorf (správna obec), vošla do lesíka a skrátka som akosi tabuľu s označením druhej obce (Schlieren) prepásla. To, že idem nesprávne som si uvedomila, až keď som skončila v slepej ulici, ktorá bola opravovaná a preto ukončená krásnou dopravnou značkou Zákaz vjazdu. Super, čo teraz? Nadávala som ako pohan, že čo je to za krám, tento náš navigačný, keď ani nevie, kam ideme. Jediné, čo ma napadlo, bolo zavolať mužovi. No to vám bol telefonát. "Kde prosím Ťa si?!" pýtal sa manžel. "Ja neviem..." vzlykala som do telefónu. "A ako Ťa mám teda teraz odnavigovať?!" "Ja neviem..." Fantázia mi v odpovediach jednoznačne začala zlyhávať. Nakoniec mi dal na druhom konci Bruna. Ten mal aspoň zmysluplné otázky, vďaka ktorým sme prišli na to, kde vlastne som a odnavigoval ma k nim domov.
Až tam sme prišli na to, čo sa vlastne stalo. V momente, keď mi GPS kázal ísť rovno, som mala ísť rovno a nie po hlavnej. Keby som to bola urobila, bolo by predo mnou asi o 20 metrov parkovisko, kde som mala zaparkovať.
A aká je pointa tohto celého? Odvtedy jazdím síce s GPS, už som si aj zvykla na niektoré, mne nelogické vyhlásenia, ale zásadne si pred cestou pozriem starú dobrú mapu. Tá ma totiž narozdiel od GPS ešte nikdy nesklamala.
piatok 10. septembra 2010
IKEA a požiarny poplach
Pred nedávnom som sa dohodla s kamarátkou, že pôjdeme na nákupy. Mala som totiž nejaké kupóny na zľavy, tak som ich chcela využiť. 20% je 20% a najlepšie bolo to, že som mala aj pre seba aj pre deti. Dohodli sme sa, že sa stretneme okolo obeda, samozrejme aj s deťmi. Ja som s deťmi prišla skôr, najedla sa tam, veď raz za čas si môžem predsa užiť deň bez varenia. Neskôr, keď dorazila kamarátka s dcérkou, sme sa potúlali v nákupnom centre. Zaodela som deti na zimu a dokonca aj seba. Keď môj manžel videl ten úbytok z konta, len si vzdychol. Ale o inom som chcela...
Kamarátka chcela ešte skočiť do Ikei, keďže hľadala postieľku pre svoju dcérku. Ja som ešte chcela omrknúť jesenné topánky pre mňa, tak sme sa dohodli, že prídem za ňou. Topánky som vyskúšala, zaplatila a rýchlo do auta. Už v obchode s topánkami som si všimla, že Lukáš sa už začína nudiť. Ale hovorila som si, že to ešte bude OK. No zanedlho som zistila, že tá nuda bola väčšia. V Ikei sme išli skratkou rovno do oddelenia detského nábytku a Lukáš, ktorý sa tam už celkom dobre vyzná, si to namieril priamo do hracieho kútika. Bola som rada, lebo som mohla hľadať kamarátku a prehodiť pár slov so známym, ktorého som tam náhodou stretla. No a divadlo začalo hneď, ako sme zavelili odchod, lebo postieľka už bola objednaná. "Ja nikam nejdem, ja sa chcem hlat!", znela odpoveď z detksého kútika. Chápala som svoje dieťa, ale malo smolu v tom, že samé tam ostať nemohlo. Tak sa nakoniec predsa len pobral s nami ku pokladniam. Všetko sme vyplatili a pobrali sme sa po postieľku. No a vtedy sa to stalo. Kamoška zistila, že "hups", blok o zaplatení ostal pri pokladni a bez neho postieľka nebude, hoci je zaplatená. Ja som ostala pri pulte, kde sa vybavuje vydanie tovaru, deti boli pri mne - Simonka v kočíku (kamoškina dcérka), Jonáš v autosedačke v nákupnom vozíku a Lukáš sa ponevieral popri mojich nohách. Akurát som vysvetľovala obsluhujúcej dáme, čo sa stalo... V tom zrazu znela na celú Ikeu požiarna siréna. Pozerám, čo sa deje, kto to spustil a divila som sa, že čo za dieťa sa to poneviera pri únikovom východe a otvára ho a zatvára. No vážení - moje. Ja som si ani nevšimla, že Lukáš sa v rámci nudy odponevieral od mojich nôh až k núdzovým dverám, hoci tam bola páska a otovril ich. Nevedel čo má robiť, tak ich zas zavrel, ale ono už ten poplach hučal a on tam stál celý nesvoj, že čo sa stalo. V momente som na neho zvolala, nech ide ku mne. V tom istom momente ma premohla hanba, že som si nevšimla, že mi ušiel preč. Tak som si ho vzala na bok a poprosila obsluhujúcu dámu, nech mu dá "hubovú polievku" ona. Jej kolega, ktorý na mňa pred tým právoplatne škaredo pozrel, išiel totiž poplach vypnúť. Keď sa vrátil zagánil aj na Lukáša. Pri ospravedlňovani mi však veľmi slušne povedal, že sa nič nestalo. Najhoršie bolo, že som sa na Lukáša ani poriadne nemohla hnevať, lebo tam stál ako kôpka nešťastia a v podstate až tak sám na vine nebol. Hoci priznám sa, sama som bola veľmi prekvapená, že mu prišlo niečo také na rozum, lebo ešte nikdy takúto vec nevyviedol. Ale vždy je niečo prvý krát. Takže do budúcna už budem pripravená a zoberiem motúzik :-)
Kamarátka chcela ešte skočiť do Ikei, keďže hľadala postieľku pre svoju dcérku. Ja som ešte chcela omrknúť jesenné topánky pre mňa, tak sme sa dohodli, že prídem za ňou. Topánky som vyskúšala, zaplatila a rýchlo do auta. Už v obchode s topánkami som si všimla, že Lukáš sa už začína nudiť. Ale hovorila som si, že to ešte bude OK. No zanedlho som zistila, že tá nuda bola väčšia. V Ikei sme išli skratkou rovno do oddelenia detského nábytku a Lukáš, ktorý sa tam už celkom dobre vyzná, si to namieril priamo do hracieho kútika. Bola som rada, lebo som mohla hľadať kamarátku a prehodiť pár slov so známym, ktorého som tam náhodou stretla. No a divadlo začalo hneď, ako sme zavelili odchod, lebo postieľka už bola objednaná. "Ja nikam nejdem, ja sa chcem hlat!", znela odpoveď z detksého kútika. Chápala som svoje dieťa, ale malo smolu v tom, že samé tam ostať nemohlo. Tak sa nakoniec predsa len pobral s nami ku pokladniam. Všetko sme vyplatili a pobrali sme sa po postieľku. No a vtedy sa to stalo. Kamoška zistila, že "hups", blok o zaplatení ostal pri pokladni a bez neho postieľka nebude, hoci je zaplatená. Ja som ostala pri pulte, kde sa vybavuje vydanie tovaru, deti boli pri mne - Simonka v kočíku (kamoškina dcérka), Jonáš v autosedačke v nákupnom vozíku a Lukáš sa ponevieral popri mojich nohách. Akurát som vysvetľovala obsluhujúcej dáme, čo sa stalo... V tom zrazu znela na celú Ikeu požiarna siréna. Pozerám, čo sa deje, kto to spustil a divila som sa, že čo za dieťa sa to poneviera pri únikovom východe a otvára ho a zatvára. No vážení - moje. Ja som si ani nevšimla, že Lukáš sa v rámci nudy odponevieral od mojich nôh až k núdzovým dverám, hoci tam bola páska a otovril ich. Nevedel čo má robiť, tak ich zas zavrel, ale ono už ten poplach hučal a on tam stál celý nesvoj, že čo sa stalo. V momente som na neho zvolala, nech ide ku mne. V tom istom momente ma premohla hanba, že som si nevšimla, že mi ušiel preč. Tak som si ho vzala na bok a poprosila obsluhujúcu dámu, nech mu dá "hubovú polievku" ona. Jej kolega, ktorý na mňa pred tým právoplatne škaredo pozrel, išiel totiž poplach vypnúť. Keď sa vrátil zagánil aj na Lukáša. Pri ospravedlňovani mi však veľmi slušne povedal, že sa nič nestalo. Najhoršie bolo, že som sa na Lukáša ani poriadne nemohla hnevať, lebo tam stál ako kôpka nešťastia a v podstate až tak sám na vine nebol. Hoci priznám sa, sama som bola veľmi prekvapená, že mu prišlo niečo také na rozum, lebo ešte nikdy takúto vec nevyviedol. Ale vždy je niečo prvý krát. Takže do budúcna už budem pripravená a zoberiem motúzik :-)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)