IKEA a požiarny poplach

Pred nedávnom som sa dohodla s kamarátkou, že pôjdeme na nákupy. Mala som totiž nejaké kupóny na zľavy, tak som ich chcela využiť. 20% je 20% a najlepšie bolo to, že som mala aj pre seba aj pre deti. Dohodli sme sa, že sa stretneme okolo obeda, samozrejme aj s deťmi. Ja som s deťmi prišla skôr, najedla sa tam, veď raz za čas si môžem predsa užiť deň bez varenia. Neskôr, keď dorazila kamarátka s dcérkou, sme sa potúlali v nákupnom centre. Zaodela som deti na zimu a dokonca aj seba. Keď môj manžel videl ten úbytok z konta, len si vzdychol. Ale o inom som chcela...
Kamarátka chcela ešte skočiť do Ikei, keďže hľadala postieľku pre svoju dcérku. Ja som ešte chcela omrknúť jesenné topánky pre mňa, tak sme sa dohodli, že prídem za ňou. Topánky som vyskúšala, zaplatila a rýchlo do auta. Už v obchode s topánkami som si všimla, že Lukáš sa už začína nudiť. Ale hovorila som si, že to ešte bude OK. No zanedlho som zistila, že tá nuda bola väčšia. V Ikei sme išli skratkou rovno do oddelenia detského nábytku a Lukáš, ktorý sa tam už celkom dobre vyzná, si to namieril priamo do hracieho kútika. Bola som rada, lebo som mohla hľadať kamarátku a prehodiť pár slov so známym, ktorého som tam náhodou stretla. No a divadlo začalo hneď, ako sme zavelili odchod, lebo postieľka už bola objednaná. "Ja nikam nejdem, ja sa chcem hlat!", znela odpoveď z detksého kútika. Chápala som svoje dieťa, ale malo smolu v tom, že samé tam ostať nemohlo. Tak sa nakoniec predsa len pobral s nami ku pokladniam. Všetko sme vyplatili a pobrali sme sa po postieľku. No a vtedy sa to stalo. Kamoška zistila, že "hups", blok o zaplatení ostal pri pokladni a bez neho postieľka nebude, hoci je zaplatená. Ja som ostala pri pulte, kde sa vybavuje vydanie tovaru, deti boli pri mne - Simonka v kočíku (kamoškina dcérka), Jonáš v autosedačke v nákupnom vozíku a Lukáš sa ponevieral popri mojich nohách. Akurát som vysvetľovala obsluhujúcej dáme, čo sa stalo... V tom zrazu znela na celú Ikeu požiarna siréna. Pozerám, čo sa deje, kto to spustil a divila som sa, že čo za dieťa sa to poneviera pri únikovom východe a otvára ho a zatvára. No vážení - moje. Ja som si ani nevšimla, že Lukáš sa v rámci nudy odponevieral od mojich nôh až k núdzovým dverám, hoci tam bola páska a otovril ich. Nevedel čo má robiť, tak ich zas zavrel, ale ono už ten poplach hučal a on tam stál celý nesvoj, že čo sa stalo. V momente som na neho zvolala, nech ide ku mne. V tom istom momente ma premohla hanba, že som si nevšimla, že mi ušiel preč. Tak som si ho vzala na bok a poprosila obsluhujúcu dámu, nech mu dá "hubovú polievku" ona. Jej kolega, ktorý na mňa pred tým právoplatne škaredo pozrel, išiel totiž poplach vypnúť. Keď sa vrátil zagánil aj na Lukáša. Pri ospravedlňovani mi však veľmi slušne povedal, že sa nič nestalo. Najhoršie bolo, že som sa na Lukáša ani poriadne nemohla hnevať, lebo tam stál ako kôpka nešťastia a v podstate až tak sám na vine nebol. Hoci priznám sa, sama som bola veľmi prekvapená, že mu prišlo niečo také na rozum, lebo ešte nikdy takúto vec nevyviedol. Ale vždy je niečo prvý krát. Takže do budúcna už budem pripravená a zoberiem motúzik :-)

Prázdniny na rodnej hrude II.

Ako som písala v prvom diely, vo štvrtok 8. júla sme vyrazili do Banskej Štiavnice. Boli sme tri autá a cestou sme sa ešte zastavili v Oponiciach. Odtiaľ totiž pochádza priateľka môjho otca, Marta. Tam sme vysadili jej mamičku, naobedovali sme a vyrazili ďalej. Okrem mňa s deťmi išiel teda ešte môj otec a Marta a jej starší syn s manželkou, deťmi a synovcom. Tešila som sa, že sa Lukáš bude mať s kým hrať. Aj sa mal. Cesta bola pekná, zase som si po dlhej dobe uvedomila, že ten môj rodný kraj má krásne miesta. Akurát, že Martin syn prepásol odbočku a tak si to troška nadišiel a my sme zatiaľ na neho čakali na motoreste pri ceste. Keď stále nechodil, sme mu vyslali po telefonáte, v ktorom nám oznámil, že je asi 15km mimo, sme mu vyslali naproti navádzacie vozidlo - môjho otca, ktorý mu išiel oproti. Našťastie na druhý pokus už odbočku trafil a dorazil, síce naštvaný, ale my sme mohli pokračovať. Cestou som ešte nakojila Jonáša a keď sme konečne dorazili do Štiavnice, bolo to super. Ale len kým sme nešli spať. Keď už som sa tešila do postele a chcela som ísť po deti do druhej izby, začal plakať Martin starší vnuk. Vracal. Dôvod asi uhádnete. Opäť úpal. Síce nie u mojich detí, ale do postele som sa vďaka tomu dostala o hodinu neskôr ako som chcela. No čo už.
Piatok sa začal tiež ideálne. Raňajy a potom nákup v miestnej Bille. Keď sme sa vrátili, začali chlapi kosiť a chystať gril. Zrazu, okolo obeda zmizol môj tata. No a neskôr prišla Marta, že mu je zle a trasie ho zimnica. Aby ste boli v obraze, môj otec je tlakár, takže ma hneď chytil strach, či nedostal infarkt. Ale tvrdil, že nie, len že je unavený. Večer nám to ale nedalo a Marta ho odviezla na pohotovosť. Diagnóza - úpal. Vravela som si, že to snáď už nie je pravda. Okrem toho, Martina nevesta vyjadrila podozrenie na ovčie kiahne u mojich detí. Oni totiž aj tak vyzerali, akoby ich mali. Ale dôvod bol omnoho prozaickejší. V Bratislave ich doštípali komáre a to teda parádne. Hlavne Lukáša. Ten vyzeral chúďatko fakt strašne. Našťastie som mala so sebou fenistilové kvapky, pretože natierať gélom u neho už nemalo zmysel. Vráťme sa však k otcovi. Jeho stav sa síce na ďalší deň zlepšil, už ani horúčku nemal, ale zato mal akoby doškriabanú nohu z kosenia. Ono by to nevadilo, keby to doškriabanie večer nenabralo na fialovej farbe a nemal nohu začervenanú až po triesla. Takže išiel náš tata na pohotovosť zas. Zhodou okolností ordinoval ten istý doktor ako prvý krát. Tentokrát však už diagnóza znela dosť nepekne - náč tata si uhnal ružu. Kto nevie o čo ide - je to zápalové ochorenie kože, berú sa na to dosť silné antibiotiká, vyzerá to dosť škaredo a hlavne to celkom slušne bolí. Chudák tata musel s takou nohou na ďalší deň cestovať do Oponíc, kde sme mali zostať do utorka.
Bolo to v čase, keď na Slovensku udreli silné horúčavy, takže sme sa na ďalší pobyt mimo Bratislavy skutočne tešili. Opäť som dúfala, že už máme za sebou aj tú pohotovosť, hoci nie ja som išla, ale aj tak. No vážení neuveríte, ale môj optimizmus mi vydržal len do pondelka a to len dopoludnia. Lukáš behal nahý a bosý po záhrade a zrovna, ako si išiel obuť "crocsy", tak stúpil na včelu. Nie je našťastie alergický, čo už vieme, keďže včela ho zatiaľ stihla trafiť každé leto od dovŕšenia jedného roku, ale aj tak mu noha napuchla takmer až po kolienko. A aj teplota mu stúpla a bol taký celý umraučaný a ubolený. Na druhý deň sa mu po ceste domov na nohe v mieste zábalu vytvorili ešte aj potničky, takže sme už ani zábal dávať nemohli. Okrem toho mal z tej opuchliny a následného komického našľapovania na nohu pľuzgier ako svet, ktorý mu samozrejme neskôr praskol a ten ošetriť, to bola história sama o sebe.
Pre potešenie všetkých, týmto sa naše trampoty ako tak skončili. To že v Bratislave bolo v bytoch cez 30 stupňov a vonku okolo 40 v tieni som už potom ako nejaký problém vôbec nebrala. A keď Jonáš u babky na seba stiahol obrus, na ktorom bola ťažká sklenená miska, ktorá padla neďaleko hlavy, a potom sa na neho zosypali ešte Lukášove polienka z nákladiaku, tak mi bolo už len do smiechu.
Ale aby som sa len nesťažovala, mali tieto prázdniny aj nejaké tie pozitíva. Podarilo sa mi navštíviť predstavenie Čarovnej flauty v jednom rakúskom kameňolome a Jonáš sa začal plaziť. Dedko pred ním tak dlho ťahal barlu, až sa za ňou pustil.

Prázdniny na rodnej hrude I.

Tento rok sme sa rozhodli stráviť prázdniny na rodnej hrude. V nedeľu, 27. júna, sme ráno sadli do auta a o hodinku neskôr, ako sme si naplánovali, sme vyrazili. Cesta bola priam ukážková. Mali sme len dve prestávky. Najskôr krátku na Jonášovu desiatu, potom dlhú, 2,5 hodinovú, na obed a vyhranie sa. Deti prespali väčšinu cesty, takže sme do Bratislavy dorazili o siedmej večer, čo bolo skutočne skvelé. Vraveli sme si, to najhoršie máme za sebou. No prerátali sme sa.
Na druhý deň sme oslávili u babky s dedkom Lukášove tretie narodeniny. Babka upiekla nádhernú tortu, všetci sme si na nej pochutili a bolo nám fajn. Večer sme uložili deti a tešili sme sa na ďalšie dni, ktoré nás čakali.
V utorok to prišlo. Deň začal výborne. Bolo pekné počasie, teplo, tak som sa rozhodla, že uskutočním môj plán s vysávaním auta. Pustili sme s Lukášom do toho, Jonáš sedel v autosedačke vedľa auta. Pekne v tieni, s klobúčikom na hlave na nás pozeral a hral sa. Po obede sme sa vybrali k mojej sestre, ktorá mala vtedy doma týždňové bábatko. Keď som u nej vyťahovala Jonáša z autosedačky, zdal sa mi nejaký horúci a keďže som sa bála o novorodenca, šupla som mu do zadočku teplomer. Ten hneď vyletel na 39,1. Tak som sa pekne aj rozlúčila, Lukáša nechala tam a vrátila sa domov. Na druhý deň mal Jonáš stále kúril ako ústrednú kúrenie v zime, ale žiadne iné príznaky nemal. Začala som tušiť, čo sa deje. "Dreitagefieber" ako sa to volá u nás, alebo Šiesta detská choroba po slovensky. Hovorila som si, no to snáď nie. Keď mal teplotu ešte aj vo štvrtok, tak som pre istotu cinkla do Švajčiarska nášmu doktorovi a ten mi povedal, že priebeh poukazuje na moju diagnózu, a mám počkať do pondelka, a ak by teplota nezmizla alebo sa pridali iné potiaže mám skočiť k doktorovi. Najhoršie však bolo, že vonku bolo okolo 38 stupňov v tieni a čípky akosi nechceli v tom teple fungovať dlhšie ako 4 hodny. Našťastie Jonáš bol v pohode, papal a pil, akurát bol taký unavenejší. Na úplné potvrdenie mojej diagnózy Jonášovi teplota v piatok večer začala z ničoho nič klesať a v sobotu sa osypal. Takže fajn. "Máme to za sebou" povedali sme si zas a zase sme sa sekli. V nedeľu v noci totiž začal Lukáš. Okolo polnoci zvracal prvý krát a potom ešte pár krát. Pravdepodobne úpal. V pondelok sme mali ísť ku kamarátom do Trenčína, ale sme to museli zmeniť. Prišli oni k nám. Bolo to super, až na to, že Lukáš si dal šabľový tanec aj v pondelok na obed. Práve vtedy, keď sa varil obed a mali sme ísť obedovať. Z tohto dôvodu sme obed o niečo odložili. Najlepšie ale bolo, že to celé schytal tatinko, ktorý veselo v polosede kŕmil Jonáša. Nevedela som najskôr, či mám plakať alebo sa smiať, keď som to zabadala. Môj manžel totiž sedel na zemi držiac nohy pri sebe ako mladá panna. Obaja skončili komplet oblečení pod sprchou. A najlepší bol Lukáš, ktorý po tomto výkone prišiel a povedal:"Mami, daj mi plosím ťa dojesť tú lyžu s mlkvou". Tá istá pred tým totiž skončila na tom tatinkovi. Dali sme mu ju, ale aj so živočíšnym uhlím a z toho mal ešte väčšiu srandu, pretože mal potom ústa ako kominár. Našťastie ďalší tanec už nebol.
V utorok sme odviezli tatinka na letisko, všetko bolo fajn. Až do stredy rána. To živočíšne uhlie totiž u Lukáša spôsobilo hnačku, ale akú. Skrátka nestihol ani povedať, že mu treba na záchod len prišiel, že mu hovienko tečie po stehienku. No paráda. Ešteže som mala plienky ešte z doby, keď ich potreboval. Hneď sme ich použili. Ale našťastie k večeru sa to všetko začalo zlepšovať, teda až do doby, keď sme sa išli doma kúpať. Položila som ich oboch na posteľ, že idem vypnúť vodu a len čo som sa otočila, počula som "žuch". Presne tak, Jonáš bol na zemi a ja na nervy. Prvý krát v živote som bola odhodlaná ísť na pohotovosť. Veľmi totiž začal plakať. Zavolala som rýchlu rotu - otca s Martou, nachystala Lukáša do postele a utekala povedať babke, že ideme na pohotovosť. Babka, ktorá má inokeda slabšie nervy, ostala na moje počudovanie veľmi kľudná a ešte k tomu kkonštatovala, že načo ho chcem ťahať na pohotovsť, keď mu nič nie je. Iba čo ho vystresujem a bude plakať. Krátko na to dorazila aj rýchla rota a povedala mi to isté. Vtedz som si uvedomila, že sa začínam približovať k hysterickej matke a bolo po panike. Skrátka sme ostali doma, ja som pozorovala Jonáša, či nezačne byť divný, zvracať a iné, ale nič sa nedialo a tak sme na ďalší deň podľa plánu vyrazili na chatu do Banskej Štiavnice. No a tam naša hororová story pokračovala ďalej. Ale o tom nabudúce.

V aute

Včera som sa deťmi išla na návštevu ku kamarátke pozrieť pri nich blízku konskú farmu. Cestou sme prechádzali okolo umývačky áut. Lukáš si spomenul ako tam boli s tatinkom umývať auto a potom ho museli povysávať. Vravím: "veru, aj naše musíme povysávať. Ale urobíme to u prababky." "A má vysávač?" opýtal sa Lukáš. "Samozrejme, že má. Spravíme to ešte kým tam bude s nami tatinko." No a môj trojročný syn to celé zaklincoval: "a ja vám budem pomáhať, lebo čo by ste si vy bezo mňa počali." Tak, a mala som to.

Lukáš a WC

Poslednú sobotu sme boli pozvaní na zoznamovaciu grilovačku ku kamarátom, ktorí bývajú cca. 15 km od nás. Zámerom bolo spoznať nových ľudí z rodnej hrudy žijúcich vo Švajčiarsku. Aj sme spoznali. Ale o tom tento príbeh nebude, ale o tom, čo sa nám tam stalo. A tiež, čo mi môj podarený syn vyviedol dnes doma.
Skrátka už asi tri mesiace nenosíme doma plienky a posledný mesiac už ani von. Lukáš sa síce ešte vždy pred odchodom uistí, či tam, kam ideme, bude záchod, ale na plienku už ani nepomyslí. A to aj túto sobotu. Ako som spomínala, na návšteve sme spoznali viacero nových ľudí, medzi nimi aj Viki. Bola veľmi milá, spoločenská a aj ochotná povenovať sa deťom. Aj nášmu Lukášovi. Keď Lukáš prvý krát zakričal, že mu treba cikať, tak Viki ho vzala na WC. Všetko prebehlo super, až na to, že dala Lukáša cikať po stojačky. Musela ho ale držať. Hovorila som jej, že doma len po sediačky. No a to som nemala. Lepšie povedané, mala som uviesť aj presný návod. Viki išla s Lukášom na WC aj druhý krát, ale tentokrát s nimi išiel aj tatinko. Chcel vidieť, ako to Viki toho Lukáša dala cikať prvý krát. Ale čo čert nechcel, Lukáš cikal tentokrát po sediačky. Lenže mu teta Viki, nakoľko maminka zabudla povedať, nedala dole nohavice, ale nechala na členkoch. Tí, ktorí máte lepšiu fantáziu, si určite viete predstaviť ako to dopadlo. Presne tak, ako si myslíte. Lukáš ocikal Viki, ale tak, že musela ísť za Luckou hostiteľkou a požiadat o nohavice. Najhoršie ale bolo, že Lukáš sám bol z toho nešťastný.
Akoby to ale nestačilo, tak dnes ma dorazil úplne. Ono to cikanie po stojačky sa mu totiž veľmi zapáčilo. Jonáš nám po obede pekne spal, ja som niečo ešte dorábala v kuchyni, keď som začula žblnkot. Kričím:"Lukáš, kde si?!" "Tu maminka, vzadu, cikám." Utekám tam, a čo nevidím? Môj o týždeň trojročný syn cikal po stojačky do nočníka. Samozrejme, že aj mimo. No krása. Takže čerstvo opraný koberček poputoval do práčky a Lukášovi som vysvetlila, že kým nekúpime nižsi šamrlík, tak cikať po stojačky doma nemôže. Momentálne nás teda čaká výlet do IKEI a úplne hore na lístku mi svieti: menší šamrlík.

Lukáš v base

Minulý rok v lete môj dobrý manžel si odletel na nejaký hokejový seminár do Fínska a aby som tu ako tehotná nebola sama, pozval babku s dedkom Karolom. Boli tu asi tri týždne.
Počas tohto obdobia sa babka venovala Lukášovi a ja domácnosti, nákupom a iným hlúpostiam. Ale bolo nám všetkým fajn. Lukáš si starých rodičov - aj keď pri pohľade na nich je toto oslovenie totálne mimo - užíval. Hlavne hranie sa s babkou a rikšovanie s dedkom. Dedko ho vozil po terase na lehátku.
Všetko bolo super, až na to, že asi mesiac pred tým ako prišli, sa u Lukáša začalo takzvané obdobie vzdoru. Už pred tým to občas skúšal, ale tentokrát to začalo naplno. Jendoducho, keď bol o niečom presvedčený, že to musí byť tak ako si predstavuje, tak sa musel aj sám presvedčiť, že naozaj to tak nie je. Mohol mu človek hovoriť, čo len chcel. Bol taký neveriaci Tomáš.
Jedného dňa sme sa s babkou rozhodli zbehnúť do Badenu na nákupy a Lukáš mal ísť s nami. Chceli sme nechať dedka oddýchnuť si, len Lukáš sa zrovna vtedy rozhodol, že bude mať svoj deň. Takže keď som mu priniesla nohavice na oblečenie a sandále, rozhodol sa, že on tieto nohavice nechce a chce iné. Samozrejme čas tlačil, pretože sme sa kvôli parkovaniu a zápcham rozhodli ísť autobusom. Vymýšľal a jačal, že on nikam nejde, že zostane s dedkom. Dedko privolil, tak sme ich teda nechali tak. Odišli sme a strávili s babkou pekné popoludnie v meste. Keď sme sa vrátili, pýtala som sa oboch ako bolo. Lukáš mi celý uveličený povedal, že bol v base. Tak som zisťovala, čo sa stalo:
Po našom odchode si mladý pán svoje rozhodnutie ostať s dedkom rozmyslel a chcel ísť za nami. My sme však už boli za horami za dolami. Tak spustil nový cirkus. Lenže to sa prerátal. Dedko si po hlave skákať nedal a keď už s Lukášom nebolo reči, tak ho šupol do "basy". Skrátka ho dal do postieľk a doniesol mu vodu, pretože aj väzni majú nárok piť. Povedal mu, že je vedľa pri počítači a keď sa ukľudní, môže za ním prísť. Lukáš ešte chvíľu jačal, ale potom si to všetko rozmyslel a išiel za dedkom, že už sa ukľudnil a či sa nebudú hrať tenis.
Odvtedy sme dedkovu "basu " využili ešte niekoľkokrát a v podstate ju používame ešte dnes, len v trochu pozmenenej variante, nakoľko už nemáme postieľku, takže ako basa slúži izba. Nejakým záhadným spôsobom však Lukáš už tak nadšene nehlási, keď v nej musí byť, ale zas tam ani nebýva tak často.

Jonášov príchod

V apríly minulého roku som zistila, že som tehotná. Na moje prekvapenie. Nieže by som nevedela, ako sa dá otehotnieť, len som si myslela, že to neklapne tak rýchlo a ono klaplo. Tak sme sa aj potešili, ale hneď sme si aj uvedomili, že to bude zimné dieťa. Z toho bol trocha na nervy môj muž. Sami v cudzine, v novembri sa finišuje u nich v práci, hokejová sezóna v plnom prúde, skrátka z tohto pohľadu ten najnevhodnejší termín, aký môže byť. Niektoré veci sa však naplánovať nedajú a ani tentokrát som v tom predsa nebola sama.
Po zážitkoch z prvého pôrodu sme sa opäť rozhodli pre nemocnicu v našej blízkosti. Tentokrát sme žiaden kurz neabsolvovali, veď načo, už sme predsa raz rodili. Jedine sme išli na prehliadku pôrodného a popôrodného oddelenia, aby sme vedeli, kde je príjem a ako to u nich funguje. Väčšina ma totiž presviedčala, že druhé deti zvyknú prísť skôr a rýchlejšie. Pravdu mali v tom "rýchlejšie", ale skôr to teda nebolo. Jonášovi sa tak ako Lukášovi na svet vôbec nechcelo. Na rozdiel od prvého pôrodu má táto skutočnosť ale nejak veľmi nerozhádzala. Keď sa na tretí deň po termíne nič nedialo, poslal nás pán doktor na kontrolu do nemocnice, kde nás objednali o dva dni. Skontrolovali všetko a urobili odhad bábatka na 3800g. Hovorím si, no to snáď nie, zase medveď. Prebrali sme teda s doktorkou a pôrodnou asistentkou, ako budeme postupovať ďalej. Keďže moja sestra už bola na výpomoc u nás a odhad bábatka bol opäť relatívne veľký, rozhodli sme nečakať tak dlho ako pri Lukášovi a nechať pôrod vyvolať.
Na šiesty deň sme teda podľa dohody volali do nemocnice, kde mi povedali, že môžme prísť. Ako som však balila, tak mi volali z nemocnice naspät, že im to je ľúto, ale mám ostať doma, lebo majú veľa pôrodov a mám zavolať na druhý deň ráno.
V sobotu, 5.12.2009, som teda ráno volala do nemocnice, kde mi povedali, že nech prídem, že majú kľud. Zobudila som teda muža a sestru a hneď po raňajkách sme odišli do pôrodnice. Tam začali rovnako ako pri Lukášovi. Najskôr kompletné vyšetrenie a potom tabletka a prevoz na predpôrodné oddelenie, kde nám pridelili izbu. Bola som tam sama, pretože Kajo išiel odviesť auto domov, najesť sa a dohoda bola, že ak sa neozvem skôr príde hneď po obede. Tak aj bolo. Prišiel, zbehli sme na prechádzku a kávičku a naspäť do izby, pretože bolo dosť zima. Prišla pôrodna asistentka, skontrolovala CTG a keďže sa stále nič nedialo, tak aj odišla. Ja som sa opäť začala nudiť a tak sme sa vybrali znova na prechádzku a kávičku. Keďže sa už aj zotmelo a na izbe nás čakala večera pobrali sme sa späť. Po jedle som zavolala sestre ako sa im s Lukášom vodí a že u nás všetko po starom, dva v jednom. Mohlo byť asi 18 hodín. Z nudy sme s Kajom začali riešiť hlavolamy. Zrazu som však začala z hlboka dýchať. Z ničoho nič sa spustili kontrakcie, ale aké. Každé 2-3 minúty. Vravela som Kajovi, nech volá pôrodnú sestru, ale on mi na to: "je skoro sedem, vydrž do siedmej, potom ju zavoláme". Našťastie aj ju napadlo pozrieť, čo máme nové a keď ma videla, hneď ma zapla na CTG a dala sa vyšetrovať. Ako mi oznámila, že je to dobré a už som na 3cm, praskla plodová voda. Okamžite volala dole na pôrodné a už sme aj išli.
Bolesti boli ako hrom. Jediné, čo som chcela, bol môj, pri prvom pôrode osvečený epidurál. Pri príchode na pôrodnú sálu som oň pekne aj požiadala. Pôrodná asistentka sa mi snažila ozrejmiť možnosti boja proti bolestiam, na čo som je odrvkla, že ja s ňou o tom nediskutujem a jediné, čo chcem je ten epidurál. Keď tak na to pozerám z odstupom času, tak ja byť tou pôrodnou asistentkou, asi by som sa niekam kopla. Ale ona to zobrala v pohode a epidurál som dostala. Bolo asi osem večer. Fungoval však nejako divne. Len na jednej polovici tela a to na ľavej, tú pravú som stále cítila. Nevadilo, kontrakcie tak trocha ustúpili, ja som si uľavila, keď sa tie tlaky začali zosilňovať. Vravím jej:"musím na WC", ona: "počkajte, pozriem sa. Ale veď vy ste už úplne otvorená, keď poviem, tak budete tlačiť, dobre?" "To nie je možné, veď je to len krátko!" bola moja odpoveď. Ono aj bolo len okolo švtrť na desať. Keďže však povedala tlačiť, tak som tlačila ako kázala, veď snáď vie, čo robí. A veru vedela. Tri krát som zatlačila a Jonáš bol na svete. Ani som tomu veriť nechcela, len som sa pýtala, či už je vonku a či je v poriadku. Bol a ja tiež. A odhad pôrodnej váhy bol takmer presný. Jonáš vážil 3750g a meral 52cm. Oproti Lukášovi taký malý špunt.
Takže všetko bolo OK, až na to, že príbeh s mojou nepodarenou placentou sa zopakoval a keďže som si pri tlačení ten epidurál nejako "vylepšila", tak mi ju museli vybrat v plnej narkóze. No, čo už, hlavne, že je to za nami. Každopádne som si ale tentokrát povedala, že ďalšie bábatko nám v najbližšej dobe nehrozí, pretože na ďalšie operácie tohto štýlu nemám náladu. Ak sa však doma začnem nudiť, keď tí dvaja nezbedníci budú v šklôlke a škole, môžme sa s mojím mužom na túto tému začať rozprávať. Ale len rozprávať. Ostatné sa uvidí :-)