IKEA a požiarny poplach

Pred nedávnom som sa dohodla s kamarátkou, že pôjdeme na nákupy. Mala som totiž nejaké kupóny na zľavy, tak som ich chcela využiť. 20% je 20% a najlepšie bolo to, že som mala aj pre seba aj pre deti. Dohodli sme sa, že sa stretneme okolo obeda, samozrejme aj s deťmi. Ja som s deťmi prišla skôr, najedla sa tam, veď raz za čas si môžem predsa užiť deň bez varenia. Neskôr, keď dorazila kamarátka s dcérkou, sme sa potúlali v nákupnom centre. Zaodela som deti na zimu a dokonca aj seba. Keď môj manžel videl ten úbytok z konta, len si vzdychol. Ale o inom som chcela...
Kamarátka chcela ešte skočiť do Ikei, keďže hľadala postieľku pre svoju dcérku. Ja som ešte chcela omrknúť jesenné topánky pre mňa, tak sme sa dohodli, že prídem za ňou. Topánky som vyskúšala, zaplatila a rýchlo do auta. Už v obchode s topánkami som si všimla, že Lukáš sa už začína nudiť. Ale hovorila som si, že to ešte bude OK. No zanedlho som zistila, že tá nuda bola väčšia. V Ikei sme išli skratkou rovno do oddelenia detského nábytku a Lukáš, ktorý sa tam už celkom dobre vyzná, si to namieril priamo do hracieho kútika. Bola som rada, lebo som mohla hľadať kamarátku a prehodiť pár slov so známym, ktorého som tam náhodou stretla. No a divadlo začalo hneď, ako sme zavelili odchod, lebo postieľka už bola objednaná. "Ja nikam nejdem, ja sa chcem hlat!", znela odpoveď z detksého kútika. Chápala som svoje dieťa, ale malo smolu v tom, že samé tam ostať nemohlo. Tak sa nakoniec predsa len pobral s nami ku pokladniam. Všetko sme vyplatili a pobrali sme sa po postieľku. No a vtedy sa to stalo. Kamoška zistila, že "hups", blok o zaplatení ostal pri pokladni a bez neho postieľka nebude, hoci je zaplatená. Ja som ostala pri pulte, kde sa vybavuje vydanie tovaru, deti boli pri mne - Simonka v kočíku (kamoškina dcérka), Jonáš v autosedačke v nákupnom vozíku a Lukáš sa ponevieral popri mojich nohách. Akurát som vysvetľovala obsluhujúcej dáme, čo sa stalo... V tom zrazu znela na celú Ikeu požiarna siréna. Pozerám, čo sa deje, kto to spustil a divila som sa, že čo za dieťa sa to poneviera pri únikovom východe a otvára ho a zatvára. No vážení - moje. Ja som si ani nevšimla, že Lukáš sa v rámci nudy odponevieral od mojich nôh až k núdzovým dverám, hoci tam bola páska a otovril ich. Nevedel čo má robiť, tak ich zas zavrel, ale ono už ten poplach hučal a on tam stál celý nesvoj, že čo sa stalo. V momente som na neho zvolala, nech ide ku mne. V tom istom momente ma premohla hanba, že som si nevšimla, že mi ušiel preč. Tak som si ho vzala na bok a poprosila obsluhujúcu dámu, nech mu dá "hubovú polievku" ona. Jej kolega, ktorý na mňa pred tým právoplatne škaredo pozrel, išiel totiž poplach vypnúť. Keď sa vrátil zagánil aj na Lukáša. Pri ospravedlňovani mi však veľmi slušne povedal, že sa nič nestalo. Najhoršie bolo, že som sa na Lukáša ani poriadne nemohla hnevať, lebo tam stál ako kôpka nešťastia a v podstate až tak sám na vine nebol. Hoci priznám sa, sama som bola veľmi prekvapená, že mu prišlo niečo také na rozum, lebo ešte nikdy takúto vec nevyviedol. Ale vždy je niečo prvý krát. Takže do budúcna už budem pripravená a zoberiem motúzik :-)