Ja a GPS

Pri našom poslednom výlete do Tessina som si vďaka opätovným nejasnostiam s GPS spomenula na túto starú príhodu.
Bolo to krátko po mojom príchode do Švajčiarska. Teda, ak sa dá pol roka pobytu považovať za krátke obdobie. V jeden krásny jesenný deň sme boli pozvaní s manželom na grilovačku u jeho kolegu Bruna. Bývali sme vtedy ešte v Glattbruggu a Bruno v Urdorfe. Obe obce sú od seba vzdialené asi 15 kilometrov. Krátko pred tým sme kúpili auto a kvôli manželovmu hokeju sme ho nechali vybaviť navigačným systémom. Síce tým jednoduchším variantom, ale stačil. Teda manželovi, mne ako som počas tohoto výletu zistila, nie.
Keďže manžel išiel ešte s jedným kolegom priamo z práce, mala som ja dôjsť za nimi naším autom. Muž mal síce obavy, ale povedala som mu:"čo blbneš, veď mám GPS". V určené popoludnie som si sadla za volant našej krásnej Toyoty Avensis (tú mám ešte stále a nedám na ňu dopustiť) a vyšla som na cestu.
Prvá prekérna situácia na seba nenechala dlho čakať. Na prvom diaľničnom zjazde som sa zle zaradila a pustila sa smerom na Zurich. Keďže bola mierna zápcha, o tom čase nič výnimočné ako som mohla za tú dobu, čo som tu, zistiť, nepodarilo sa mi už preradiť do správneho pruhu a musela som sa na prvom zjazde (cca.5 km zachádzka) otočoť. V druhom smere som už smer trafila a pustila sa správne. Podarilo sa mi úspešne dôjsť po tunel.
Za tunelom na mňa čakala pasca v podobe roztrojky a ja som sa opäť zaradila do toho "správneho" pruhu. Takže miesto smer Urdorf som sa pustila na Bern-Basel. Paráda. Nadišla som si ďalších 10 km. Ešteže sú týmto smerom zjazdy z diaľníc dosť husto za sebou. Takže som sa znova pekne otočila a vydala sa na Urdorf. Konečne som pred sebou uvidela vyslobodzujúcu tabuľu ohlasujúcu Urdorf. "Fajn, už som tu" povedala som si. Chyba, chyba, dievča. Len som si to myslela.
Náš navigačný systém si zjavne povedal, že mi tú cestu osladí, ale parádne. Keď už som sa blížila k cieľu - podľa GPS - zahlásilo mi toto úžasné zariadenie:"choďte rovno". Čo v mojom ponímaní znamenalo ísť ďalej po hlavnej, ktorá sa žiaľ zatáčala mierne doľava a rozhodne neviedla k môjmu cieľu, ale úplne von z obce. To som si samozrejme v momente hľadania toho oznamovaného cieľa nevšimla. Prešla som okolo železničnej stanice Urdorf (správna obec), vošla do lesíka a skrátka som akosi tabuľu s označením druhej obce (Schlieren) prepásla. To, že idem nesprávne som si uvedomila, až keď som skončila v slepej ulici, ktorá bola opravovaná a preto ukončená krásnou dopravnou značkou Zákaz vjazdu. Super, čo teraz? Nadávala som ako pohan, že čo je to za krám, tento náš navigačný, keď ani nevie, kam ideme. Jediné, čo ma napadlo, bolo zavolať mužovi. No to vám bol telefonát. "Kde prosím Ťa si?!" pýtal sa manžel. "Ja neviem..." vzlykala som do telefónu. "A ako Ťa mám teda teraz odnavigovať?!" "Ja neviem..." Fantázia mi v odpovediach jednoznačne začala zlyhávať. Nakoniec mi dal na druhom konci Bruna. Ten mal aspoň zmysluplné otázky, vďaka ktorým sme prišli na to, kde vlastne som a odnavigoval ma k nim domov.
Až tam sme prišli na to, čo sa vlastne stalo. V momente, keď mi GPS kázal ísť rovno, som mala ísť rovno a nie po hlavnej. Keby som to bola urobila, bolo by predo mnou asi o 20 metrov parkovisko, kde som mala zaparkovať.
A aká je pointa tohto celého? Odvtedy jazdím síce s GPS, už som si aj zvykla na niektoré, mne nelogické vyhlásenia, ale zásadne si pred cestou pozriem starú dobrú mapu. Tá ma totiž narozdiel od GPS ešte nikdy nesklamala.