Minulý rok sme s Lukášom trávili celé leto na kúpalisku. Tehotenstvo pomaly ubiehalo a ja som ho tak nejako nevnímala, nakoľko som sa cítila dobre. Ani brucho mi extra nerástlo a to, že som tehotná, som si prvý krát uvedomila až na konci leta, keď som sa už nezmestila do Kajových kraťasov. Druhý krát prišlo krátko na to. V septembri bolo pekné počasie a tak som s Lukášom trávila čas na detskom ihrisku pri našich domoch. Pre tých, ktorí nevedia, ihrisko sa nachádza síce blízko, ale k nášmu bytu je to skratkou asi sto schodov alebo okolo po ulici hore kopcom cca. 500m. Jeden krásny slnečný deň som sa opäť po obede vybrala s Lukášom na ihrisko. A prišlo to, čo zákonite každá tehotná žena pozná - tlak na mechúr. Tentokrát ale prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli. Na ihrisko sme totiž dorazili ani nie pred pol hodinou. Hovorila som si, že veď chvíľku počkám a tajne som dúfala, že dorazí niektorá zo susediek. No ale márne. Po ďalšej chvíli som si uvedomila, že ak nepôjdeme hore hneď, tak už hore nedorazím v suchých nohaviciach. Predstavte si teraz moju situáciu. Práve ste dorazili s dvojročným dieťaťom na ihrisko. Dieťa je nadšené, pretože má pieskovisko len pre seba a vy mu teraz oznámite, že idete naspäť domov. No nadšenie sa zmenilo na urputný boj. On domov nepôjde, on sa chce hrať. Nemohla som ho však nechať na ihrisku samého. Ako tak so mnou bojoval a plakal, balila som hračky a snažila sa mechúr presvedčiť, že má ešte kapacitu, tak nech neblbne. Ale on nie. Tak som pridala na tempe a chytila Lukáša za ruku a vybrala sa po tých našich schodoch domov. Plakal, kričal, jačal, nechcel skrátka ísť. Sadal si na zem a držal sa zábradlia. Ja som však bola neoblomná a ťahala som ho domov stoj čo stoj. Nakoniec som ho musela po tých schodoch vyniesť, tak sa bránil. Samozrejme aj s ruksakom a veľkou igelitkou s nákladným autom, bagrom a inými hračkami do piesku. Podotýkam, že to som už bola v nejakom tom tridsiatom týždni. S týmto cirkusom som dorazila ku dverám od garáže úplne na nervy. O Lukášových nervoch nehovoriac. Obaja sme boli upachtení. On od revu, ja od toho ako som ho kopajúceho a vrieskajúceho niesla. Myslím, že v to poobedie všetci susedia vedeli, že ideme domov. Nakoniec sme dorazili domov, alebo lepšie povedané čiastočne. Pretože vrieskajúceho Lukáša som len vytiahla z výťahu a nechala ho stáť pred ním a ja som utekala otvoriť dvere a rýchlo na wc, pretože už som to mala na krajíčku. Ledva som to stihla. Odvtedy som na ihrisko chodila len vtedy, ak som vedela, že tam nejaká susedka bude. Takýto cirkus som odmietla absolvovať znova.
PS: Dnes by som ho už pri výťahu takého jedovitého nechať nemohla. Už si ho totiž vie zavolať a dokonca aj obslúžiť, takže ktovie, kde by som naháňala...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára