Prázdniny na rodnej hrude I.

Tento rok sme sa rozhodli stráviť prázdniny na rodnej hrude. V nedeľu, 27. júna, sme ráno sadli do auta a o hodinku neskôr, ako sme si naplánovali, sme vyrazili. Cesta bola priam ukážková. Mali sme len dve prestávky. Najskôr krátku na Jonášovu desiatu, potom dlhú, 2,5 hodinovú, na obed a vyhranie sa. Deti prespali väčšinu cesty, takže sme do Bratislavy dorazili o siedmej večer, čo bolo skutočne skvelé. Vraveli sme si, to najhoršie máme za sebou. No prerátali sme sa.
Na druhý deň sme oslávili u babky s dedkom Lukášove tretie narodeniny. Babka upiekla nádhernú tortu, všetci sme si na nej pochutili a bolo nám fajn. Večer sme uložili deti a tešili sme sa na ďalšie dni, ktoré nás čakali.
V utorok to prišlo. Deň začal výborne. Bolo pekné počasie, teplo, tak som sa rozhodla, že uskutočním môj plán s vysávaním auta. Pustili sme s Lukášom do toho, Jonáš sedel v autosedačke vedľa auta. Pekne v tieni, s klobúčikom na hlave na nás pozeral a hral sa. Po obede sme sa vybrali k mojej sestre, ktorá mala vtedy doma týždňové bábatko. Keď som u nej vyťahovala Jonáša z autosedačky, zdal sa mi nejaký horúci a keďže som sa bála o novorodenca, šupla som mu do zadočku teplomer. Ten hneď vyletel na 39,1. Tak som sa pekne aj rozlúčila, Lukáša nechala tam a vrátila sa domov. Na druhý deň mal Jonáš stále kúril ako ústrednú kúrenie v zime, ale žiadne iné príznaky nemal. Začala som tušiť, čo sa deje. "Dreitagefieber" ako sa to volá u nás, alebo Šiesta detská choroba po slovensky. Hovorila som si, no to snáď nie. Keď mal teplotu ešte aj vo štvrtok, tak som pre istotu cinkla do Švajčiarska nášmu doktorovi a ten mi povedal, že priebeh poukazuje na moju diagnózu, a mám počkať do pondelka, a ak by teplota nezmizla alebo sa pridali iné potiaže mám skočiť k doktorovi. Najhoršie však bolo, že vonku bolo okolo 38 stupňov v tieni a čípky akosi nechceli v tom teple fungovať dlhšie ako 4 hodny. Našťastie Jonáš bol v pohode, papal a pil, akurát bol taký unavenejší. Na úplné potvrdenie mojej diagnózy Jonášovi teplota v piatok večer začala z ničoho nič klesať a v sobotu sa osypal. Takže fajn. "Máme to za sebou" povedali sme si zas a zase sme sa sekli. V nedeľu v noci totiž začal Lukáš. Okolo polnoci zvracal prvý krát a potom ešte pár krát. Pravdepodobne úpal. V pondelok sme mali ísť ku kamarátom do Trenčína, ale sme to museli zmeniť. Prišli oni k nám. Bolo to super, až na to, že Lukáš si dal šabľový tanec aj v pondelok na obed. Práve vtedy, keď sa varil obed a mali sme ísť obedovať. Z tohto dôvodu sme obed o niečo odložili. Najlepšie ale bolo, že to celé schytal tatinko, ktorý veselo v polosede kŕmil Jonáša. Nevedela som najskôr, či mám plakať alebo sa smiať, keď som to zabadala. Môj manžel totiž sedel na zemi držiac nohy pri sebe ako mladá panna. Obaja skončili komplet oblečení pod sprchou. A najlepší bol Lukáš, ktorý po tomto výkone prišiel a povedal:"Mami, daj mi plosím ťa dojesť tú lyžu s mlkvou". Tá istá pred tým totiž skončila na tom tatinkovi. Dali sme mu ju, ale aj so živočíšnym uhlím a z toho mal ešte väčšiu srandu, pretože mal potom ústa ako kominár. Našťastie ďalší tanec už nebol.
V utorok sme odviezli tatinka na letisko, všetko bolo fajn. Až do stredy rána. To živočíšne uhlie totiž u Lukáša spôsobilo hnačku, ale akú. Skrátka nestihol ani povedať, že mu treba na záchod len prišiel, že mu hovienko tečie po stehienku. No paráda. Ešteže som mala plienky ešte z doby, keď ich potreboval. Hneď sme ich použili. Ale našťastie k večeru sa to všetko začalo zlepšovať, teda až do doby, keď sme sa išli doma kúpať. Položila som ich oboch na posteľ, že idem vypnúť vodu a len čo som sa otočila, počula som "žuch". Presne tak, Jonáš bol na zemi a ja na nervy. Prvý krát v živote som bola odhodlaná ísť na pohotovosť. Veľmi totiž začal plakať. Zavolala som rýchlu rotu - otca s Martou, nachystala Lukáša do postele a utekala povedať babke, že ideme na pohotovosť. Babka, ktorá má inokeda slabšie nervy, ostala na moje počudovanie veľmi kľudná a ešte k tomu kkonštatovala, že načo ho chcem ťahať na pohotovsť, keď mu nič nie je. Iba čo ho vystresujem a bude plakať. Krátko na to dorazila aj rýchla rota a povedala mi to isté. Vtedz som si uvedomila, že sa začínam približovať k hysterickej matke a bolo po panike. Skrátka sme ostali doma, ja som pozorovala Jonáša, či nezačne byť divný, zvracať a iné, ale nič sa nedialo a tak sme na ďalší deň podľa plánu vyrazili na chatu do Banskej Štiavnice. No a tam naša hororová story pokračovala ďalej. Ale o tom nabudúce.

V aute

Včera som sa deťmi išla na návštevu ku kamarátke pozrieť pri nich blízku konskú farmu. Cestou sme prechádzali okolo umývačky áut. Lukáš si spomenul ako tam boli s tatinkom umývať auto a potom ho museli povysávať. Vravím: "veru, aj naše musíme povysávať. Ale urobíme to u prababky." "A má vysávač?" opýtal sa Lukáš. "Samozrejme, že má. Spravíme to ešte kým tam bude s nami tatinko." No a môj trojročný syn to celé zaklincoval: "a ja vám budem pomáhať, lebo čo by ste si vy bezo mňa počali." Tak, a mala som to.

Lukáš a WC

Poslednú sobotu sme boli pozvaní na zoznamovaciu grilovačku ku kamarátom, ktorí bývajú cca. 15 km od nás. Zámerom bolo spoznať nových ľudí z rodnej hrudy žijúcich vo Švajčiarsku. Aj sme spoznali. Ale o tom tento príbeh nebude, ale o tom, čo sa nám tam stalo. A tiež, čo mi môj podarený syn vyviedol dnes doma.
Skrátka už asi tri mesiace nenosíme doma plienky a posledný mesiac už ani von. Lukáš sa síce ešte vždy pred odchodom uistí, či tam, kam ideme, bude záchod, ale na plienku už ani nepomyslí. A to aj túto sobotu. Ako som spomínala, na návšteve sme spoznali viacero nových ľudí, medzi nimi aj Viki. Bola veľmi milá, spoločenská a aj ochotná povenovať sa deťom. Aj nášmu Lukášovi. Keď Lukáš prvý krát zakričal, že mu treba cikať, tak Viki ho vzala na WC. Všetko prebehlo super, až na to, že dala Lukáša cikať po stojačky. Musela ho ale držať. Hovorila som jej, že doma len po sediačky. No a to som nemala. Lepšie povedané, mala som uviesť aj presný návod. Viki išla s Lukášom na WC aj druhý krát, ale tentokrát s nimi išiel aj tatinko. Chcel vidieť, ako to Viki toho Lukáša dala cikať prvý krát. Ale čo čert nechcel, Lukáš cikal tentokrát po sediačky. Lenže mu teta Viki, nakoľko maminka zabudla povedať, nedala dole nohavice, ale nechala na členkoch. Tí, ktorí máte lepšiu fantáziu, si určite viete predstaviť ako to dopadlo. Presne tak, ako si myslíte. Lukáš ocikal Viki, ale tak, že musela ísť za Luckou hostiteľkou a požiadat o nohavice. Najhoršie ale bolo, že Lukáš sám bol z toho nešťastný.
Akoby to ale nestačilo, tak dnes ma dorazil úplne. Ono to cikanie po stojačky sa mu totiž veľmi zapáčilo. Jonáš nám po obede pekne spal, ja som niečo ešte dorábala v kuchyni, keď som začula žblnkot. Kričím:"Lukáš, kde si?!" "Tu maminka, vzadu, cikám." Utekám tam, a čo nevidím? Môj o týždeň trojročný syn cikal po stojačky do nočníka. Samozrejme, že aj mimo. No krása. Takže čerstvo opraný koberček poputoval do práčky a Lukášovi som vysvetlila, že kým nekúpime nižsi šamrlík, tak cikať po stojačky doma nemôže. Momentálne nás teda čaká výlet do IKEI a úplne hore na lístku mi svieti: menší šamrlík.

Lukáš v base

Minulý rok v lete môj dobrý manžel si odletel na nejaký hokejový seminár do Fínska a aby som tu ako tehotná nebola sama, pozval babku s dedkom Karolom. Boli tu asi tri týždne.
Počas tohto obdobia sa babka venovala Lukášovi a ja domácnosti, nákupom a iným hlúpostiam. Ale bolo nám všetkým fajn. Lukáš si starých rodičov - aj keď pri pohľade na nich je toto oslovenie totálne mimo - užíval. Hlavne hranie sa s babkou a rikšovanie s dedkom. Dedko ho vozil po terase na lehátku.
Všetko bolo super, až na to, že asi mesiac pred tým ako prišli, sa u Lukáša začalo takzvané obdobie vzdoru. Už pred tým to občas skúšal, ale tentokrát to začalo naplno. Jendoducho, keď bol o niečom presvedčený, že to musí byť tak ako si predstavuje, tak sa musel aj sám presvedčiť, že naozaj to tak nie je. Mohol mu človek hovoriť, čo len chcel. Bol taký neveriaci Tomáš.
Jedného dňa sme sa s babkou rozhodli zbehnúť do Badenu na nákupy a Lukáš mal ísť s nami. Chceli sme nechať dedka oddýchnuť si, len Lukáš sa zrovna vtedy rozhodol, že bude mať svoj deň. Takže keď som mu priniesla nohavice na oblečenie a sandále, rozhodol sa, že on tieto nohavice nechce a chce iné. Samozrejme čas tlačil, pretože sme sa kvôli parkovaniu a zápcham rozhodli ísť autobusom. Vymýšľal a jačal, že on nikam nejde, že zostane s dedkom. Dedko privolil, tak sme ich teda nechali tak. Odišli sme a strávili s babkou pekné popoludnie v meste. Keď sme sa vrátili, pýtala som sa oboch ako bolo. Lukáš mi celý uveličený povedal, že bol v base. Tak som zisťovala, čo sa stalo:
Po našom odchode si mladý pán svoje rozhodnutie ostať s dedkom rozmyslel a chcel ísť za nami. My sme však už boli za horami za dolami. Tak spustil nový cirkus. Lenže to sa prerátal. Dedko si po hlave skákať nedal a keď už s Lukášom nebolo reči, tak ho šupol do "basy". Skrátka ho dal do postieľk a doniesol mu vodu, pretože aj väzni majú nárok piť. Povedal mu, že je vedľa pri počítači a keď sa ukľudní, môže za ním prísť. Lukáš ešte chvíľu jačal, ale potom si to všetko rozmyslel a išiel za dedkom, že už sa ukľudnil a či sa nebudú hrať tenis.
Odvtedy sme dedkovu "basu " využili ešte niekoľkokrát a v podstate ju používame ešte dnes, len v trochu pozmenenej variante, nakoľko už nemáme postieľku, takže ako basa slúži izba. Nejakým záhadným spôsobom však Lukáš už tak nadšene nehlási, keď v nej musí byť, ale zas tam ani nebýva tak často.

Jonášov príchod

V apríly minulého roku som zistila, že som tehotná. Na moje prekvapenie. Nieže by som nevedela, ako sa dá otehotnieť, len som si myslela, že to neklapne tak rýchlo a ono klaplo. Tak sme sa aj potešili, ale hneď sme si aj uvedomili, že to bude zimné dieťa. Z toho bol trocha na nervy môj muž. Sami v cudzine, v novembri sa finišuje u nich v práci, hokejová sezóna v plnom prúde, skrátka z tohto pohľadu ten najnevhodnejší termín, aký môže byť. Niektoré veci sa však naplánovať nedajú a ani tentokrát som v tom predsa nebola sama.
Po zážitkoch z prvého pôrodu sme sa opäť rozhodli pre nemocnicu v našej blízkosti. Tentokrát sme žiaden kurz neabsolvovali, veď načo, už sme predsa raz rodili. Jedine sme išli na prehliadku pôrodného a popôrodného oddelenia, aby sme vedeli, kde je príjem a ako to u nich funguje. Väčšina ma totiž presviedčala, že druhé deti zvyknú prísť skôr a rýchlejšie. Pravdu mali v tom "rýchlejšie", ale skôr to teda nebolo. Jonášovi sa tak ako Lukášovi na svet vôbec nechcelo. Na rozdiel od prvého pôrodu má táto skutočnosť ale nejak veľmi nerozhádzala. Keď sa na tretí deň po termíne nič nedialo, poslal nás pán doktor na kontrolu do nemocnice, kde nás objednali o dva dni. Skontrolovali všetko a urobili odhad bábatka na 3800g. Hovorím si, no to snáď nie, zase medveď. Prebrali sme teda s doktorkou a pôrodnou asistentkou, ako budeme postupovať ďalej. Keďže moja sestra už bola na výpomoc u nás a odhad bábatka bol opäť relatívne veľký, rozhodli sme nečakať tak dlho ako pri Lukášovi a nechať pôrod vyvolať.
Na šiesty deň sme teda podľa dohody volali do nemocnice, kde mi povedali, že môžme prísť. Ako som však balila, tak mi volali z nemocnice naspät, že im to je ľúto, ale mám ostať doma, lebo majú veľa pôrodov a mám zavolať na druhý deň ráno.
V sobotu, 5.12.2009, som teda ráno volala do nemocnice, kde mi povedali, že nech prídem, že majú kľud. Zobudila som teda muža a sestru a hneď po raňajkách sme odišli do pôrodnice. Tam začali rovnako ako pri Lukášovi. Najskôr kompletné vyšetrenie a potom tabletka a prevoz na predpôrodné oddelenie, kde nám pridelili izbu. Bola som tam sama, pretože Kajo išiel odviesť auto domov, najesť sa a dohoda bola, že ak sa neozvem skôr príde hneď po obede. Tak aj bolo. Prišiel, zbehli sme na prechádzku a kávičku a naspäť do izby, pretože bolo dosť zima. Prišla pôrodna asistentka, skontrolovala CTG a keďže sa stále nič nedialo, tak aj odišla. Ja som sa opäť začala nudiť a tak sme sa vybrali znova na prechádzku a kávičku. Keďže sa už aj zotmelo a na izbe nás čakala večera pobrali sme sa späť. Po jedle som zavolala sestre ako sa im s Lukášom vodí a že u nás všetko po starom, dva v jednom. Mohlo byť asi 18 hodín. Z nudy sme s Kajom začali riešiť hlavolamy. Zrazu som však začala z hlboka dýchať. Z ničoho nič sa spustili kontrakcie, ale aké. Každé 2-3 minúty. Vravela som Kajovi, nech volá pôrodnú sestru, ale on mi na to: "je skoro sedem, vydrž do siedmej, potom ju zavoláme". Našťastie aj ju napadlo pozrieť, čo máme nové a keď ma videla, hneď ma zapla na CTG a dala sa vyšetrovať. Ako mi oznámila, že je to dobré a už som na 3cm, praskla plodová voda. Okamžite volala dole na pôrodné a už sme aj išli.
Bolesti boli ako hrom. Jediné, čo som chcela, bol môj, pri prvom pôrode osvečený epidurál. Pri príchode na pôrodnú sálu som oň pekne aj požiadala. Pôrodná asistentka sa mi snažila ozrejmiť možnosti boja proti bolestiam, na čo som je odrvkla, že ja s ňou o tom nediskutujem a jediné, čo chcem je ten epidurál. Keď tak na to pozerám z odstupom času, tak ja byť tou pôrodnou asistentkou, asi by som sa niekam kopla. Ale ona to zobrala v pohode a epidurál som dostala. Bolo asi osem večer. Fungoval však nejako divne. Len na jednej polovici tela a to na ľavej, tú pravú som stále cítila. Nevadilo, kontrakcie tak trocha ustúpili, ja som si uľavila, keď sa tie tlaky začali zosilňovať. Vravím jej:"musím na WC", ona: "počkajte, pozriem sa. Ale veď vy ste už úplne otvorená, keď poviem, tak budete tlačiť, dobre?" "To nie je možné, veď je to len krátko!" bola moja odpoveď. Ono aj bolo len okolo švtrť na desať. Keďže však povedala tlačiť, tak som tlačila ako kázala, veď snáď vie, čo robí. A veru vedela. Tri krát som zatlačila a Jonáš bol na svete. Ani som tomu veriť nechcela, len som sa pýtala, či už je vonku a či je v poriadku. Bol a ja tiež. A odhad pôrodnej váhy bol takmer presný. Jonáš vážil 3750g a meral 52cm. Oproti Lukášovi taký malý špunt.
Takže všetko bolo OK, až na to, že príbeh s mojou nepodarenou placentou sa zopakoval a keďže som si pri tlačení ten epidurál nejako "vylepšila", tak mi ju museli vybrat v plnej narkóze. No, čo už, hlavne, že je to za nami. Každopádne som si ale tentokrát povedala, že ďalšie bábatko nám v najbližšej dobe nehrozí, pretože na ďalšie operácie tohto štýlu nemám náladu. Ak sa však doma začnem nudiť, keď tí dvaja nezbedníci budú v šklôlke a škole, môžme sa s mojím mužom na túto tému začať rozprávať. Ale len rozprávať. Ostatné sa uvidí :-)

Ako sa narodil Lukáš

Každý kto ma pozná od mala vie, že som veľký hypochonder. Skrátka mám strach z bolesti, injekcií a nemocníc vôbec. Keď som sa dozvedela, že som tehotná s Lukášom bola som na jednej strane veľmi rada, ale na druhej ma hneď chytal strach pri myšlienke na pôrod. Nakoniec som sa rozhodla pre predpôrodný kurz v nemocnici, v ktorej som sa chystala rodiť. Pre tých, čo nevedia, Lukáša som rodila v Univerzitnej nemocnici v Zürichu. Kurz bol skvelý a Kajo ho absolvoval spolu so mnou ako sa na správneho budúceho otecka patrí. Stále sme síce nemali ujasnené, čo bude pri celom pôrode, ale nakoniec sme spravili dohodu, že ostane tak dlho ako bude chcieť. Posledné týždne tehotenstva som si užívala a plánovala možné varianty pôrodu a odchodu do nemocnice. Ako budem volať Kajovi do práce, že nech trieli domov, že už rodíme.
Lenže človek mieni, pán Boh mení. Tak to bolo aj u mňa. Na plánovaný termín sa nič nedialo. A ani pár dní po termíne, takže ma moja pani doktorka presunula na ďalšiu kontrolu do nemocnice. V dohodnutý deň, už sedem dní po termíne, ma kompletne vyšetrili a urobili odhad dieťaťa na 3,8 kg. Ukľudnila som sa a dohodla si ďalšiu kontrolu v prípade, že sa dovtedy nič nestane. No a ono sa nestalo. Tak na ďalšej kontrole mi kázali na druhý deň zavolať a podľa obsadených sál mám prísť na vyvolanie. Nemocnica ale bola plná, takže si ma pozvali len na skontrolovanie srdca bábatka a množstva plodovej vody. Celá moja predstava o krásnom spontánnom pôrode sa začala otriasať v základoch a celkom sa strepala, keď mi v stredu 27.6.2007 volali z pôrodnice, že sa uvoľnila sála a mám prísť na vyvolávačku. Zaliali ma slzy a bolo mi jasné, že môjmu tehotenstvu je práve koniec. Ale čo už, aj tak to bábo v tom bruchu večne ostať nemohlo.
Po príchode do nemocnice ma znova vyšetrili a dali tabletku na vyvolanie. Kým monitorovali srdce bábatku a moje kontrakcie rovnajúce sa nule, išiel Kajo odviesť auto domov a vrátil sa električkou. Snáď nebudeme platiť také parkovné, ktovie, ako dlho tam predsa budeme. Po jeho návrate sme sa išli prejsť. Mne stále nič nebolo. Vrátili sme sa do nemocnice na večeru. Pôrodná asistentka skontrolovala stav a keďže som sa otvorila na skvelý 1,5 cm, tak mi nasadili infúzku a bolo po prechádzkach. Ale to mi nevadilo, len to že kontrakcie neboli žiadne, to hej. Ale len do tretej v noci, vtedy mi totiž praskla plodová voda a začali kontrakcie. Ale rovno z 0 na 100. Skrátka každé 2 minúty. Po dvoch hodinách som nevládala stáť na nohách a chcela som už len epidurál. Pôrodná asistentka do mňa húdla:"ale načo pani P., veď Vám to ide skvele." Našťastie sa vtedy ozval môj muž a povedal, že epidurál bude. A veru aj bol. Síce na dva krát, ale tá úľava, to bol raj. Pôrodná ma okamžite po uľavení nahnala spať. Kaja, napriek jeho protestom tiež. A aj mu posteľ doniesli - takú krásnu rozkladaciu a k tomu perinu a vankúš. No skrátka veget. Ešte pred tým samozrejme dal všetky naše veci na poriadok a zaspal. Ráno si ho chodili pôrodné asistetnky pri zmene smeny ukazovať, pretože to ešte nezažili, aby niekto upratal počas pôrodu svoje veci. Ráno okolo deviatej som zrazu začala opäť niečo cítiť. Povedala som to ja mojej novej pôrodnej sestre a ona celá natešná vravela, že to je super, tak to chceme. Tieto kontkracie a tlaky silneli a silneli. Nakoniec som už žiaden epidurál necítila. Keď už som pomaly s Kajom, ktorý medzičasom tiež vstal, predýchvala kontrakciu za kontrakciou, opýtala som sa pôrodnej sestry, že koľko asi trvá vytlačenie hlavičky. Snažila sa vykrútiť, tak jej vravím: "povedzte mi nejaké optimistické číslo, nemusí to byť ani pravda, len nech mám niečo, na čo sa môžem upnúť." Na to mi zavalašila: "no tak takých 30 minút." Fajn, povedala som si. Lenže o chvíľu sa tie kontrakcie a tlaky zosilnili. Tentokrát ma napadlo, čo tak zosilniť epidurál. Ono to šlo, ale s rizikom, že nebudem môct tlačit a bude treba strihať a použiť vakuuvý zvon alebo kliešte a to som teda nechcela. Akurát, že som začala celkom slušne jačať. Pôrodná chcela zavolať anesteziológa, že nech mi to zosilní, ale ja som odmietla. O pol hodinu jej to zase nedalo a už išla volať tomu anesteziológovi, že nech príde. Povedala som jej, že ja žiadne zosilnenie nechcem a nech si ma skrátka nevšíma. Tak sa len usmiala a povedala, ako chcete. A odišla niekam von. Ale nie na dlho, za chvíľu bola späť, tentokrát chcela skontrolovať, ako ďaleko sme. No už sme boli dosť ďaleko, už bolo treba tlačiť. Lenže s čím som prišla tentokrát? So skvelým nápadom "poďme domov Kajo". A on mi na to: "a tú hlavičku, čo vidím mám vo výťahu zatláčať dnu alebo ako si to predstavuješ?" Nezostávalo mi nič iné teda, len tlačiť. Vy, čo už deti máte si poviete, no jasné, a čo si chcela iné robiť? Tlačila som a kričala, na čo môj skvelý muž, držiac ma za ruku a nohu, na mňa vyletel: "nejač! Zavri oči, ústa a tlač!" No skúste po takom povele niečo iné. A nielen to, ono to fakt pomohlo. Síce, keď už bola hlavička skoro vonku, ma napadlo ešte vysloviť volovinu:"ja už na to kašlem a nerodím!", ale vzápätí som bola nútená si to rozmyslieť a skríknuť:"ale nie, ja rodím!" a malý bol vonku. Vážení, to bola úľava. A keď vám poviem, že ten náš malý medveď mal 4400g a 53cm, tak mi to ani nebudete veriť. Kajo bol taký uveličený, že si ani nevšimol, keď sa ho pýtali, či chce prestrihnúť pupočnú šnúru,
Nanešťastie sa to po pol hodine vďaka prirastenej placente celé skomplikovalo, ale to je iný príbeh. Najlepšie to vystihla pani doktorka pri prepúšťaní: "Frau P., so eine vorbildliche Geburt und nachher so ein Scheiss." (Pani P., taký ukážkový pôrod a nakoniec také h.... .) No čo už.
Ešte som zabudla spomenúť, že kým ja som rodila, tak z Bratislavy dorazila moja sestra, ktorá celá pôrod presedela v nemocničnej kaviarni a prečítala celú knihu, ktorú si na svoj dvojtýždenný výpomocný pobyt doniesla.

Veľmi starý príbeh o tom, ako sme môjho otca skoro v Insbrucku nechali

Tento príbeh sa odohral už veľmi dávno. Podnet naň mi dal vlastne môj otec a o ňom tento príbeh aj je. Napadlo ho to, keď si prečítal o tom, ako som skoro Jonáša v obchode zabudla.
Krátko po revolúcii, mohlo to byť asi v roku 1991, sme išli na veľký rodinný výlet za hranice. Konkrétne do Rakúska. Stará mama tam totiž počas vojny žila a chcela sa tam ísť opäť pozrieť. Tak sa zorganizovala asi týždenná cesta naprieč Rakúskom. Išli sme dve autá. My - mama, oco, sestra a ja a krstná mama s deťmi, mužom a starká. Všetko bolo super. Každú noc sme spali niekde inde. Už si nepamätám presne kde, len viem, že pár krát sme spali v nejakom penzióne, potom na starom sedliackom dvore a podobne. Možno ten výlet netrval ani týždeň. Každopádne tento príbeh sa odohral počas tohto výletu.
Jeden upršaný, ale relatívne teplý deň, sme sa vybrali do Insbrucku. Mama šoférovala, otec navigoval a my samozrejme vzadu. Krstná išla za nami. Na jednej križovatke, kde sme odbočovali, sme sa rozdelili. My sme totiž stihli prejsť na zelenú, ale krstná nie. Náš tato sa teda rozhodol vystúpiť a ukázať jej, kde sme odbočili. Vystúpui len tak, ako bol. V kraťasoch a tričku. Síce znova začalo popŕchať, ale veď šiel len navigovať, takže mu to až tak nevadilo. Ale len chíľu. Mama totiž zatiaľ v spätnom zrkadle sledovala, či už idú a keď zbadala žltú daciu, tak sa pohla. Začala hľadať miesto na zaparkovanie. My sme ani nestihli zareagovat, že nám chýba tato. Najkrajšie bolo, že mama stále akoby pribrzďovala a keď nás tato už-už dobiehal, tak sa zase pohla. Ona vôbec nezaregistrovala, že oco vedľa nej nesedí. Na túto skutočnosť došla až vtedy, keď sa ho niečo opýtala a on neodpovedal. Vtedy sa zdesená otočila na nás, že kde je otec. No vystúpil na tej križovatke, bola naša odpoveď. Okamžite našla miesto pred nejakým hotelom, a len čo sme zastali, dobehol zmoknutý, nahnevaný (mierne povedané) otec. On si myslel, že si mama s tým brzdením a pridávaním z neho robí srandu, ale ona sa len prispôsobovala premávke pred sebou a sledovaniu auta krstnej za sebou. To, že nám chýbal člen posádky, vôbec netušila.
Našťastie otec mal dobrú kondičku, pretože vzdržal bežať za nami celkom dlho. Ale ten dážď mu na nálade teda nepridal. Po nastúpení do auta bolo v aute trocha dusno, ale do večera bolo všetko OK a už sme sa na tom maminom psiom kúsku len smiali a vieme sa na ňom pobaviť do dnes.
A ak ste pred tým už čítali môj príbeh o Jonášovi a obchode, musí vám byť po tejto príhode jasné, odkiaľ tá moja zábudlivosť pochádza.