Ako sa narodil Lukáš

Každý kto ma pozná od mala vie, že som veľký hypochonder. Skrátka mám strach z bolesti, injekcií a nemocníc vôbec. Keď som sa dozvedela, že som tehotná s Lukášom bola som na jednej strane veľmi rada, ale na druhej ma hneď chytal strach pri myšlienke na pôrod. Nakoniec som sa rozhodla pre predpôrodný kurz v nemocnici, v ktorej som sa chystala rodiť. Pre tých, čo nevedia, Lukáša som rodila v Univerzitnej nemocnici v Zürichu. Kurz bol skvelý a Kajo ho absolvoval spolu so mnou ako sa na správneho budúceho otecka patrí. Stále sme síce nemali ujasnené, čo bude pri celom pôrode, ale nakoniec sme spravili dohodu, že ostane tak dlho ako bude chcieť. Posledné týždne tehotenstva som si užívala a plánovala možné varianty pôrodu a odchodu do nemocnice. Ako budem volať Kajovi do práce, že nech trieli domov, že už rodíme.
Lenže človek mieni, pán Boh mení. Tak to bolo aj u mňa. Na plánovaný termín sa nič nedialo. A ani pár dní po termíne, takže ma moja pani doktorka presunula na ďalšiu kontrolu do nemocnice. V dohodnutý deň, už sedem dní po termíne, ma kompletne vyšetrili a urobili odhad dieťaťa na 3,8 kg. Ukľudnila som sa a dohodla si ďalšiu kontrolu v prípade, že sa dovtedy nič nestane. No a ono sa nestalo. Tak na ďalšej kontrole mi kázali na druhý deň zavolať a podľa obsadených sál mám prísť na vyvolanie. Nemocnica ale bola plná, takže si ma pozvali len na skontrolovanie srdca bábatka a množstva plodovej vody. Celá moja predstava o krásnom spontánnom pôrode sa začala otriasať v základoch a celkom sa strepala, keď mi v stredu 27.6.2007 volali z pôrodnice, že sa uvoľnila sála a mám prísť na vyvolávačku. Zaliali ma slzy a bolo mi jasné, že môjmu tehotenstvu je práve koniec. Ale čo už, aj tak to bábo v tom bruchu večne ostať nemohlo.
Po príchode do nemocnice ma znova vyšetrili a dali tabletku na vyvolanie. Kým monitorovali srdce bábatku a moje kontrakcie rovnajúce sa nule, išiel Kajo odviesť auto domov a vrátil sa električkou. Snáď nebudeme platiť také parkovné, ktovie, ako dlho tam predsa budeme. Po jeho návrate sme sa išli prejsť. Mne stále nič nebolo. Vrátili sme sa do nemocnice na večeru. Pôrodná asistentka skontrolovala stav a keďže som sa otvorila na skvelý 1,5 cm, tak mi nasadili infúzku a bolo po prechádzkach. Ale to mi nevadilo, len to že kontrakcie neboli žiadne, to hej. Ale len do tretej v noci, vtedy mi totiž praskla plodová voda a začali kontrakcie. Ale rovno z 0 na 100. Skrátka každé 2 minúty. Po dvoch hodinách som nevládala stáť na nohách a chcela som už len epidurál. Pôrodná asistentka do mňa húdla:"ale načo pani P., veď Vám to ide skvele." Našťastie sa vtedy ozval môj muž a povedal, že epidurál bude. A veru aj bol. Síce na dva krát, ale tá úľava, to bol raj. Pôrodná ma okamžite po uľavení nahnala spať. Kaja, napriek jeho protestom tiež. A aj mu posteľ doniesli - takú krásnu rozkladaciu a k tomu perinu a vankúš. No skrátka veget. Ešte pred tým samozrejme dal všetky naše veci na poriadok a zaspal. Ráno si ho chodili pôrodné asistetnky pri zmene smeny ukazovať, pretože to ešte nezažili, aby niekto upratal počas pôrodu svoje veci. Ráno okolo deviatej som zrazu začala opäť niečo cítiť. Povedala som to ja mojej novej pôrodnej sestre a ona celá natešná vravela, že to je super, tak to chceme. Tieto kontkracie a tlaky silneli a silneli. Nakoniec som už žiaden epidurál necítila. Keď už som pomaly s Kajom, ktorý medzičasom tiež vstal, predýchvala kontrakciu za kontrakciou, opýtala som sa pôrodnej sestry, že koľko asi trvá vytlačenie hlavičky. Snažila sa vykrútiť, tak jej vravím: "povedzte mi nejaké optimistické číslo, nemusí to byť ani pravda, len nech mám niečo, na čo sa môžem upnúť." Na to mi zavalašila: "no tak takých 30 minút." Fajn, povedala som si. Lenže o chvíľu sa tie kontrakcie a tlaky zosilnili. Tentokrát ma napadlo, čo tak zosilniť epidurál. Ono to šlo, ale s rizikom, že nebudem môct tlačit a bude treba strihať a použiť vakuuvý zvon alebo kliešte a to som teda nechcela. Akurát, že som začala celkom slušne jačať. Pôrodná chcela zavolať anesteziológa, že nech mi to zosilní, ale ja som odmietla. O pol hodinu jej to zase nedalo a už išla volať tomu anesteziológovi, že nech príde. Povedala som jej, že ja žiadne zosilnenie nechcem a nech si ma skrátka nevšíma. Tak sa len usmiala a povedala, ako chcete. A odišla niekam von. Ale nie na dlho, za chvíľu bola späť, tentokrát chcela skontrolovať, ako ďaleko sme. No už sme boli dosť ďaleko, už bolo treba tlačiť. Lenže s čím som prišla tentokrát? So skvelým nápadom "poďme domov Kajo". A on mi na to: "a tú hlavičku, čo vidím mám vo výťahu zatláčať dnu alebo ako si to predstavuješ?" Nezostávalo mi nič iné teda, len tlačiť. Vy, čo už deti máte si poviete, no jasné, a čo si chcela iné robiť? Tlačila som a kričala, na čo môj skvelý muž, držiac ma za ruku a nohu, na mňa vyletel: "nejač! Zavri oči, ústa a tlač!" No skúste po takom povele niečo iné. A nielen to, ono to fakt pomohlo. Síce, keď už bola hlavička skoro vonku, ma napadlo ešte vysloviť volovinu:"ja už na to kašlem a nerodím!", ale vzápätí som bola nútená si to rozmyslieť a skríknuť:"ale nie, ja rodím!" a malý bol vonku. Vážení, to bola úľava. A keď vám poviem, že ten náš malý medveď mal 4400g a 53cm, tak mi to ani nebudete veriť. Kajo bol taký uveličený, že si ani nevšimol, keď sa ho pýtali, či chce prestrihnúť pupočnú šnúru,
Nanešťastie sa to po pol hodine vďaka prirastenej placente celé skomplikovalo, ale to je iný príbeh. Najlepšie to vystihla pani doktorka pri prepúšťaní: "Frau P., so eine vorbildliche Geburt und nachher so ein Scheiss." (Pani P., taký ukážkový pôrod a nakoniec také h.... .) No čo už.
Ešte som zabudla spomenúť, že kým ja som rodila, tak z Bratislavy dorazila moja sestra, ktorá celá pôrod presedela v nemocničnej kaviarni a prečítala celú knihu, ktorú si na svoj dvojtýždenný výpomocný pobyt doniesla.