Tento príbeh sa odohral už veľmi dávno. Podnet naň mi dal vlastne môj otec a o ňom tento príbeh aj je. Napadlo ho to, keď si prečítal o tom, ako som skoro Jonáša v obchode zabudla.
Krátko po revolúcii, mohlo to byť asi v roku 1991, sme išli na veľký rodinný výlet za hranice. Konkrétne do Rakúska. Stará mama tam totiž počas vojny žila a chcela sa tam ísť opäť pozrieť. Tak sa zorganizovala asi týždenná cesta naprieč Rakúskom. Išli sme dve autá. My - mama, oco, sestra a ja a krstná mama s deťmi, mužom a starká. Všetko bolo super. Každú noc sme spali niekde inde. Už si nepamätám presne kde, len viem, že pár krát sme spali v nejakom penzióne, potom na starom sedliackom dvore a podobne. Možno ten výlet netrval ani týždeň. Každopádne tento príbeh sa odohral počas tohto výletu.
Jeden upršaný, ale relatívne teplý deň, sme sa vybrali do Insbrucku. Mama šoférovala, otec navigoval a my samozrejme vzadu. Krstná išla za nami. Na jednej križovatke, kde sme odbočovali, sme sa rozdelili. My sme totiž stihli prejsť na zelenú, ale krstná nie. Náš tato sa teda rozhodol vystúpiť a ukázať jej, kde sme odbočili. Vystúpui len tak, ako bol. V kraťasoch a tričku. Síce znova začalo popŕchať, ale veď šiel len navigovať, takže mu to až tak nevadilo. Ale len chíľu. Mama totiž zatiaľ v spätnom zrkadle sledovala, či už idú a keď zbadala žltú daciu, tak sa pohla. Začala hľadať miesto na zaparkovanie. My sme ani nestihli zareagovat, že nám chýba tato. Najkrajšie bolo, že mama stále akoby pribrzďovala a keď nás tato už-už dobiehal, tak sa zase pohla. Ona vôbec nezaregistrovala, že oco vedľa nej nesedí. Na túto skutočnosť došla až vtedy, keď sa ho niečo opýtala a on neodpovedal. Vtedy sa zdesená otočila na nás, že kde je otec. No vystúpil na tej križovatke, bola naša odpoveď. Okamžite našla miesto pred nejakým hotelom, a len čo sme zastali, dobehol zmoknutý, nahnevaný (mierne povedané) otec. On si myslel, že si mama s tým brzdením a pridávaním z neho robí srandu, ale ona sa len prispôsobovala premávke pred sebou a sledovaniu auta krstnej za sebou. To, že nám chýbal člen posádky, vôbec netušila.
Našťastie otec mal dobrú kondičku, pretože vzdržal bežať za nami celkom dlho. Ale ten dážď mu na nálade teda nepridal. Po nastúpení do auta bolo v aute trocha dusno, ale do večera bolo všetko OK a už sme sa na tom maminom psiom kúsku len smiali a vieme sa na ňom pobaviť do dnes.
A ak ste pred tým už čítali môj príbeh o Jonášovi a obchode, musí vám byť po tejto príhode jasné, odkiaľ tá moja zábudlivosť pochádza.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára