Kabátový príbeh 2

S mojím kabátom sú len starosti. Minulý rok v januári sa mi s ním podaril ďalší psí kúsok. Bola krásna, relatívne teplá sobota. Mohlo byť okolo 10 stupňov. Tak sme si s Kajom povedali, že sa pôjdeme pozrieť do Zurichu. Kajo sa pustil obliekať seba a Lukáša, ja som zase mala na starosti stravu, deku a kočík. Všetko sme nachystali, pobalili do auta a hurá do mesta. Na čo sme samozrejme v našom nadšení zabudli, bola pravidelná zápcha na ceste do mesta. Po hodinovom boji s dopravou sme odparkovali auto v podzemnej garáži. Postupne sme vyťahovali veci z auta. Najskôr kočík. Potom prišiel na rad Lukáš. Obliekli sme ho a dali do kočíka. Skrátka žiaden stres. Ten prišiel 5 minút na to. Keď sme sa obliekali my. Dala som si fliesovú bundu a na ňu mal prísť kabát. Ale toho nikde. V mojom baliacom nadšení som zbalila Kajovu vetrovku, ale moj teplý kabát som nechala doma na vešiaku. Oznámila som to Kajovi."Čo chceš teraz robiť?" opýtal sa. "No snáď nepôjdem cez tú zápchu domov po kabát.Dám si cez plecia šál, veď je teplo. Bude to stačiť." A veru aj stačilo. Ale len kým sme vyšli z parkovacieho domu. Tam som zistila, že veru je síce pekne slnečno, ale tých 10 stupňov je predsa len málo. Hovorím teda Kajovi:"budem musieť vbehnúť do nejakého obchodu a kúpiť si niečo." "No mohla si aj povedať, že chceš nový kabát. Nemusela si ten svoj nechávať doma." Kajo na to."Nepotrebujem kabát, kúpim si len nejaký sveter." Lenže to som ešte netušila, že to bude relatívne ťažké. Bolo totiž už po výpredajoch a v obchodoch mali už len jarné, tenké veci a všetky strihané tak, že som v tom vyzerala ako jaternica. Nakoniec, po dlhom hľadaní, som si v H&M kúpila jednoduchý čierny sveter na gombíky. A nosím ho stále. Akurát si pri pohľade naň vždy spomeniem, ako som k nemu prišla.