Ako sme kupovali žehliacu dosku

Koncom októbra, ako sme čakali Jonáša prišla na výpomoc babka. (Ak to číta, tak už pravdepodobne vie, o čom bude tento príbeh.) Bolo to super. Babka je veľmi aktívna a musím priznať, že bola vynikajúci pomocník, hlavne čo sa Lukáša týkalo, nakoľko na rozdiel odo mňa mala energiu na to, aby ho venčila a behala s ním po vonku každý deň. Ja som totiž bola už vysoko tehotná a tým pádom som mala problémy sama so sebou a chodenie a behanie nepatrilo v tom čase medzi moje najobľúbenejšie činnosti. Okrem toho mala ešte ďalšie veľké plus, rada žehlí. A tu sa začína náš príbeh.

V istý piatok mi volala kamarátka, či nevybehnem na pizzu do Zurichu, že prídu aj ostatné baby. No a keďže babka povedala, že bude strážit, že nech idem, tak som išla. Chcela aj ožehliť, tak som jej všetko nachystala a odišla som. Vrátila som sa relatívne neskoro, babka už bola v pyžame, tak som sa poďakovala (teda dúfam, že áno) a išli sme obe spať. Na druhý deň sme sa s Kajom rozhodli, že zbehnem do JUMBA (niečo ako Hornbach alebo jemu podobné obchody) kúpiť nejaké drobnosti a novú žehliacu dosku. Moja stará bola totiž úzka na moju naparovaciu žehličku (už dávno som si kúpila naparovaciu stanicu a tá je skrátka široká). Ako sme behali pomedzi regále, diskutovali a rozmýšľali, čoby sa nám ešte zišlo, vošla som do oddelenia, kde mali aj žehliace dosky. Našla som tú správnu a pobrala sa s ňou k nášmu vozíku. Kajo tam stál a niečo pozeral. Ja celá nadšná, s tou opachou pod pazuchou a bruchom vpredu, som sa doterigala k vozíku, naložila dosku naň a pohla sa smerom k ďalšiemu regálu, keď sa Kajo, akoby nič, ozval: "Neviem, či tú novú dosku budeme potrebovať, žehlička je totiž rozbitá." Ja mysliac, že si robí žarty, pretože to povedal štýlom: drahá-ešte-treba-kúpiť-chlieb, hovorím: "no to iste. Si dnes nejaký vtipný."A on: "no vážne. Mame včera spadla. Ja:" no to snáď nie!?" On: "veru áno, len sa ti to bála povedať. " "Prečo?" bola moja odpoveď. Viete si asi predstaviť, ako som asi začala vyzerať. Tlak mi stúpal do výšin, slzy mi začali tiecť po lícach a myslela som, že ma asi porazí. Pripomínam, že som bola tehotná. Hoci, tí čo ma poznajú budú tvrdiť, žeby som revala aj tak a asi budú mať aj pravdu. No ale snáď nebudem robiť divadlo na verejnosti, nie? Tak som ho tam nechala a s plačom som odpochodovala do iného oddelenia rozdýchať to. Celý čas pritom nadávajúc, prečo mi to nepovedali už ráno. No vysvetlenie prišlo za chvíľku, keď som sa vrátila. Babka sa totiž bála, že keď mi to povie, budem sa hnevať (čo samozrejme mala pravdu) a keďže som tak vysoko tehotná, tak by som mohla aj porodiť. Takže sa priznala Kajovi a ten, čakajúc na vhodný moment, si povedal, že pravdepodobne bude najlepšie povedať mi to, keď sa dopachtím s tou doskou. A tak aj urobil. Keď sme prišli domov, tak už som bola aj vychladnutá a dokázala som aj reálne uvažovať, čoho po pravde v stave, v ktorom som bola v obchode, nie som. Takže sme aj našli rozumné riešenie. Kajo dobrovoľne odniesol žehličku do opravy s tým, že keď sa nebude dať opraviť, kúpi novú. Ale našťastie opraviť sa dala, funguje a ak nikomu z nás nespadne, tak bude fungovať aj ďalej.