Holič

Minulý týždeň som si všimla, že Lukáš má opäť dlhé vlasy a treba začať uvažovať o návšteve holiča. Nepatrím totiž k tým nadaným matkám, ktoré vezmú nožnice do ruky, spravia s nimi šmyk-šmyk a dieťa je ostrihané. Okrem toho má Lukáš husté a rovné vlasy, takže jedno zastrihnutie mimo a je po účese. Tak som sa včera odhodlala a cestou do poradne som ho objednala na dnes na 10,00 k holičovi. Ráno všetko prebehlo hladko. Lukáš sa naraňajkoval a kým som kojila Jonáša, tak mi ho Kajo aj obliekol. Jonáša som dala do kočíka, Lukáš sa ho držal a išli sme. Bolo trištvrte na desať, takže som dokonca ani nebola v časovom sklze (čo je normálne zázrak, nakoľko v poslednej dobe sa mi veľmi zriedka podarí odísť z domu v naplánovanom čase. 15 minútový sklz sa u mňa stáva pomaly pravidelnosťou.). Prišli sme k holičovi presne na desiatu, akurát som musela nájsť bezbariérový vstup. Kočík s Jonášom som nechala pri pokladni (aby som ho nedajbože zase niekde nezabudla) a sadla som si s Lukášom na stoličku. Lukáš pekne sedel, točil hlavou doprava a doľava podľa potreby - sľúbené smarties spravili svoje. Hoci 45 minút u holiča pre dieťa nie je ani so smarties pred očami hračka. Nakoniec však predsa len bolo hotovo. Tak sme išli ku pokladni zaplatiť. A čo sa zase mame podarilo? No predsa zabudnúť si peňaženku v druhej taške, ktorá si kľudne hovela na stoličke doma. Našťastie boli veľmi milí a dovolili mi odísť s tým, že však prídem zaplatiť neskôr. No lenže mne sa samozrejme po obede znova k holičovi len kvôli plateniu ísť nechcelo. Nielenže som nešikovná, ale aj pohodlná. Pomyslela som si , že možno budem mať šťastie a Kajo bude ešte doma alebo akurát na ceste. A na čo vlastne mám mobil? No predsa na nepretržité volanie manželovi, že som zase niečo zabudla. Takže som mu volala spred holiča a donekonečna vytáčala jeho číslo a počuvala jeho odkazovú schránku. Napriek tomu som sa nevzdávala, veď nádej umiera posledná. Oplatilo sa. Zrazu som totiž videla môjho inteligentného manžela parkovať pred holičom. Inteligentný preto, lebo si domyslel, keď videl stále blikať telefón, že sa niečo stalo. Preto sa rozhodol ísť do práce okľukou a spýtať sa svojej podarenej manželky - teda mňa, že čo zase horí. No predsa náš otvorený 23frankový účet (prosím neprepočítavať, aby ste náhodou po prepočítaní nedostali infarkt) u holiča. S úsmevom sa teda pobral k bankomatu, kde zistil, že peniaze nemôže vzhľadom na prekročený mesačný limit vybrať. Tak mi dal kartu, nech to skúsim zaplatiť cez "chip". Našťastie to išlo a ja som mala o starosť menej.

Pri odchode z domu som totž zabudla, že včera večer som bola na kurze španielčiny a peňaženku som si preložila z prebaľovacej tašky do tašky so španielčinou a tá sa akosi bez pomoci z tej španielčinovej do tej prebaľovacej nedostane.