Tak som sa po dlhej dobe opäť dostala k písaniu. A bolo už veru na čase, lebo tento príbeh stojí za to.
Začiatkom apríla nám odišiel tatinko na výlet. Najskôr strávil pár dní na Slovensku, odtiaľ odcestoval do susedného Poľska, aby sa o týždeň zas vrátil na rodnú hrudu. Počas tohto obdobia som bola sama s deťmi. Čo bolo celkom v pohode, až na to, že Lukášovi začal plavecký kurz. Ono sa to takto honosne volá, ale v podstate sa tam deti vo veku dva až štyri roky čvachtajú pod vedením trénerky a rodičov - u nás tatinka - vo vode. Lukáš tam chodí rád, tak som si povedala, že s ním pôjdem teda ja. Tým nám však vzniko nový problém - kam s Jonášom. Moji priatelia a známi mi už viac krát vraveli, že keď budem potrebovať postrážiť, nech sa ozvem. Tentokrát som si teda povedala, keď je ponuka, bude aj dopyt a dohodla som si na dve soboty stráženie Jonáša. Počasie nám vyšlo ako z rozprávky. Aj tú prvú a aj tú druhú. Jonáša som vždy odovzdala v Badene v kočíku - najskôr kamarátke Deniske a druhú sobotu Ivke s Marekom. Všetko bolo skvelé, ja som sa cítila dokonalo, pretože všetko klapalo ako malo.
Tento pocit mi prosím vydržal asi dva týždne. Jeden krásny piatok ma totiž v schránke čakal pozdrav od mestských policajtov z Badenu. To, čo obsahoval, ma takmer prekotilo. Bol to oranžový šek na 250 frankov (cca. 180 eur) za prekročenie rýchlosti. Čo sa vlastne stalo:
Ja som si tú druhú sobotu nevšimla, že keď som odbočila k parkovisku, kde som mala odovzdať Jonáša, som vošla do zóny s rýchlostným obmedzením 30km. No a išla som 47km/hod. Tak si prosím vypočítajte, o koľko som, ja trúba, tú rýchlosť prekročila. A to mi ešte odpočítali 5 km. Tak som si pekne doma zanadávala, a nebudem vám klamať, aj pekne poplakala nad vlastnou blbosťou. Sadla som ale pekne k počítaču a pokutu dala k stanovenému dátumu zaplatiť.
Ale to nebolo všetko. O týždeň, zase v piatok, ma čakal v schránke nový pozdrav od badenskej polície. Už som tušila, čo tam bude. A veru aj bolo. Ďalšia pokuta. Tento krát "len" na 120 frankov (cca. 87 eur). Čo bolo najhoršie, z toho istého dňa a z toho istého miesta, len o 15 minút neskôr. Išla som 41km/hod. Zas som si začala pekne nadávať, že som pekné jelito. Ja som si cestou na parkovisko nevšimla ani to, že ma odfotilo. Takže si to viete predstaviť. Dve pokuty v priebehu 15 minút.
Najväčšiu radosť z tohoto celého mal môj muž. Najskôr mi povedal svojím nonšalantým spôsobom, že za takú sumu sme mohli mať profesionálny babysitting pomaly na celé dva týždne, čo bol preč. Čo ho však ho tešilo viac, že odteraz musím byť ticho, keď dostane pokutu on. Doteraz som mu totiž vždy dávala hubovú za každý pozdrav od policajtov. Ale takéto číslo ako mne sa mu ešte nepošťastilo a asi ani nepošťastí. Najlepšia bola jeho poznámka: "Drahá, môj ročný priemer je cca. 250 frankov za rok, tvoj 370 za 15 minút". A bola som odrovnaná.
Ten týždenný prísun pokút mal jedny jedinú výhodu - mohla som jednu zaplatiť v máji a druhá odíde teraz 1.júna. Au....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára