Hysterka hysterická

Považujem sa za mladú, rozumne uvažujúcu ženu. Teda, môj manžel by asi povedal, že mladá som bola a moja sestra, že rozumne som nikdy neuvažovala. Ale o tom inokedy.
Keď som bola tehotná s Lukášom, tak som mala pocit, že ma moje rozumné uvažovanie miestami opúšťa. Najskôr mi zo začiatku bývalo veľmi zle. Takmer ako v knihách, akurát, že mi bývalo zle celý deň. Skrátka hrôza. Podľa toho som aj jedla. Moje chuťe sa menili takou závratnou rýchlosťou, že Kajo už nevedel, čo robiť. Raz som chcela grilované kura a keď ho doniesol, tak som zjedla jedno krídlo a zvyškom sa napchával on takmer štyri dni. Pretože ja som ho už na druhý deň nemohla ani cítíť. Podobné to bolo s domácimi klobáskami. Musel ich chodiť jesť tajne, lebo keď som ich zacítila, už bolo pohroma hotová. A keď si spomeniem, ako som sa napchávala vanilkovou zmrzlinou a zapíjala ju pivom, samozrejme nealkoholickým, ktoré mi Kajo utekal kúpiť na neďalekú pumpu, tak mi je zle ešte teraz. Podobne ako pri pomyslení na moju kombináciu jablkový kompót prekladaný kyslými uhorkami.
A to nehovorím o tom, aká som bola nešikovná. Tri rozbité taniere boli oproti tomu , ako som zobrala autom stenu v garáži, vedľa ktorej sme parkovali, úplne zanedbateľné.
Jedného takéhoto tehotenského dňa som si zmyslela urobiť si pstruha na rasci a k tomu pečené zemiaky. Všetko išlo ako po masle. Pstruha som osolila, obalila v múke a posypala rascou. Zemiaky sa už hodnú chvíľku piekli v rúre a už im chýbalo len málo. Pstruha som dala na panvicu a piekla som ho. Len sa mi zdalo, že sa pečie nejako pomaly, tak som pridala silu. No a to som asi nemala, lebo ta potvora sa mi nejako začala pripekať. Nakoniec bol zvonka krásne čierny a zvnútra polosurový. Hovorím si kľúdne, to nič, budú zemiaky s kečupom. Zemiaky boli, ale s kečupom nie. Ako som ich vybrala, položila som ich vedľa drezu, kde však stála panvica napustená jarovou vodou a čo sa mi podarilo? Nejakým záhadným spôsobom, ako som ju chcela preložiť, som tú vodu naliala na moje zemiaky. A to ma dorazilo. Začala som normálne plakať ako malé dieťa. Ale to nebolo všetko. Ja som ešťe zdvihla telefón a zavolala Kajovi do práce. Revala som mu do telefónu, že čo mám robiť, že som si pripálila obed a nemám čo jesť. On v snahe mi pomôcť, mi dával kľudným tónom návrhy - sprav si cestoviny, alebo si choď vziať do pizzerie pizzu a neviem, čo ešte. Ale ja som len hučala, že chcem moju rybu. To už nevydržal a opýtal sa ma: "Zlatík a to sa mám teraz zobrať z práce, povedať kolegom, sorry chlapi, moja tehotná žena je hysterická kvôli nejakej rybe. Musím jej ísť navariť.?!" V tom momente som si sadla a uvedomila, že má pravdu a bolo po probléme. Povedala som mu už len:"OK, urobím si špagety."