Drahý babysitting

Tak som sa po dlhej dobe opäť dostala k písaniu. A bolo už veru na čase, lebo tento príbeh stojí za to.
Začiatkom apríla nám odišiel tatinko na výlet. Najskôr strávil pár dní na Slovensku, odtiaľ odcestoval do susedného Poľska, aby sa o týždeň zas vrátil na rodnú hrudu. Počas tohto obdobia som bola sama s deťmi. Čo bolo celkom v pohode, až na to, že Lukášovi začal plavecký kurz. Ono sa to takto honosne volá, ale v podstate sa tam deti vo veku dva až štyri roky čvachtajú pod vedením trénerky a rodičov - u nás tatinka - vo vode. Lukáš tam chodí rád, tak som si povedala, že s ním pôjdem teda ja. Tým nám však vzniko nový problém - kam s Jonášom. Moji priatelia a známi mi už viac krát vraveli, že keď budem potrebovať postrážiť, nech sa ozvem. Tentokrát som si teda povedala, keď je ponuka, bude aj dopyt a dohodla som si na dve soboty stráženie Jonáša. Počasie nám vyšlo ako z rozprávky. Aj tú prvú a aj tú druhú. Jonáša som vždy odovzdala v Badene v kočíku - najskôr kamarátke Deniske a druhú sobotu Ivke s Marekom. Všetko bolo skvelé, ja som sa cítila dokonalo, pretože všetko klapalo ako malo.
Tento pocit mi prosím vydržal asi dva týždne. Jeden krásny piatok ma totiž v schránke čakal pozdrav od mestských policajtov z Badenu. To, čo obsahoval, ma takmer prekotilo. Bol to oranžový šek na 250 frankov (cca. 180 eur) za prekročenie rýchlosti. Čo sa vlastne stalo:
Ja som si tú druhú sobotu nevšimla, že keď som odbočila k parkovisku, kde som mala odovzdať Jonáša, som vošla do zóny s rýchlostným obmedzením 30km. No a išla som 47km/hod. Tak si prosím vypočítajte, o koľko som, ja trúba, tú rýchlosť prekročila. A to mi ešte odpočítali 5 km. Tak som si pekne doma zanadávala, a nebudem vám klamať, aj pekne poplakala nad vlastnou blbosťou. Sadla som ale pekne k počítaču a pokutu dala k stanovenému dátumu zaplatiť.
Ale to nebolo všetko. O týždeň, zase v piatok, ma čakal v schránke nový pozdrav od badenskej polície. Už som tušila, čo tam bude. A veru aj bolo. Ďalšia pokuta. Tento krát "len" na 120 frankov (cca. 87 eur). Čo bolo najhoršie, z toho istého dňa a z toho istého miesta, len o 15 minút neskôr. Išla som 41km/hod. Zas som si začala pekne nadávať, že som pekné jelito. Ja som si cestou na parkovisko nevšimla ani to, že ma odfotilo. Takže si to viete predstaviť. Dve pokuty v priebehu 15 minút.
Najväčšiu radosť z tohoto celého mal môj muž. Najskôr mi povedal svojím nonšalantým spôsobom, že za takú sumu sme mohli mať profesionálny babysitting pomaly na celé dva týždne, čo bol preč. Čo ho však ho tešilo viac, že odteraz musím byť ticho, keď dostane pokutu on. Doteraz som mu totiž vždy dávala hubovú za každý pozdrav od policajtov. Ale takéto číslo ako mne sa mu ešte nepošťastilo a asi ani nepošťastí. Najlepšia bola jeho poznámka: "Drahá, môj ročný priemer je cca. 250 frankov za rok, tvoj 370 za 15 minút". A bola som odrovnaná.
Ten týždenný prísun pokút mal jedny jedinú výhodu - mohla som jednu zaplatiť v máji a druhá odíde teraz 1.júna. Au....

Ako tatinko začal piť kávu

Tí, čo nás poznajú vedia, že môj manžel kávu vôbec nepije. Teda lepšie povedané, do nedávna vôbec nepil. Toto je príbeh o tom, ako sa k tej káve vlastne dostal.
Minulý máj nás prišli navštíviť zo Slovenska babka s dedkom Karolom (máme dvoch dedkov, tak ich musíme rozlišovať menami). No a v júli prišli zas. Obaja pijú kávu a to v hojnom počte. Na deň to vyšlo aj takých 5 káv na hlavu. Čo nám samozrejme nevadilo. Na vianoce som totiž od manžela dostala nový kávovar Nespresso na kapsle. Je malý, skladný a hlavne káva je rýchlo a podľa mňa aj dobre chutí. A čo je podstatné, vie ju obslúžiť aj dvojročný špunt. Hlavne, ak ho to babka s dedkom naučia. Mal z toho obrovskú radosť. Babka s dedkom len volali:"Lukáško, ideme variť kávu". Ešte ani nedopovedali a Lukáš už utekal. Dedko ho vyložil na pracovnú dosku a už sa varilo. Kapsla do otvoru, zatlačiť krytku a stlačiť gombík s veľkou šálkou. A takto to išlo stále dookola, každý deň, čo u nás boli.
Lenže dedko s babkou po dvoch týždňoch odišli. Ja som bola akurát tehotná s Jonášom a káva mi veľmi nerezala. Tatinkovi už vôbec nie. Ale čo sme mali robiť, ked Lukáš len chodil a pýtal sa, či môže niekomu uvariť kávu. Tak som začala piť kávu proti chuti, len na radosť dieťaťa. Z jednej som prešla na tri denne. Ale bezkofeínové. Čo sa však nestalo? Kávu začal z toho istého dôvodu piť aj tatinko. Síce sa to ani nedá nazvať poriadne kávou, to čo pije, ale podstatné je, že Lukáš odvtedy môže obsluhovať kávovar opäť častejšie ako len pár krát za deň. Aj tatinko totiž neostal pri jednej denne, ale dá si aj dve či tri. Momentálne sme na tom tak, že sa v kuchyni potkýnam o Lukášov šamerlík, ktorý má postavený pri kuchynskej linke s odôvodnením, že veď ho stále potrebuje.

Hysterka hysterická

Považujem sa za mladú, rozumne uvažujúcu ženu. Teda, môj manžel by asi povedal, že mladá som bola a moja sestra, že rozumne som nikdy neuvažovala. Ale o tom inokedy.
Keď som bola tehotná s Lukášom, tak som mala pocit, že ma moje rozumné uvažovanie miestami opúšťa. Najskôr mi zo začiatku bývalo veľmi zle. Takmer ako v knihách, akurát, že mi bývalo zle celý deň. Skrátka hrôza. Podľa toho som aj jedla. Moje chuťe sa menili takou závratnou rýchlosťou, že Kajo už nevedel, čo robiť. Raz som chcela grilované kura a keď ho doniesol, tak som zjedla jedno krídlo a zvyškom sa napchával on takmer štyri dni. Pretože ja som ho už na druhý deň nemohla ani cítíť. Podobné to bolo s domácimi klobáskami. Musel ich chodiť jesť tajne, lebo keď som ich zacítila, už bolo pohroma hotová. A keď si spomeniem, ako som sa napchávala vanilkovou zmrzlinou a zapíjala ju pivom, samozrejme nealkoholickým, ktoré mi Kajo utekal kúpiť na neďalekú pumpu, tak mi je zle ešte teraz. Podobne ako pri pomyslení na moju kombináciu jablkový kompót prekladaný kyslými uhorkami.
A to nehovorím o tom, aká som bola nešikovná. Tri rozbité taniere boli oproti tomu , ako som zobrala autom stenu v garáži, vedľa ktorej sme parkovali, úplne zanedbateľné.
Jedného takéhoto tehotenského dňa som si zmyslela urobiť si pstruha na rasci a k tomu pečené zemiaky. Všetko išlo ako po masle. Pstruha som osolila, obalila v múke a posypala rascou. Zemiaky sa už hodnú chvíľku piekli v rúre a už im chýbalo len málo. Pstruha som dala na panvicu a piekla som ho. Len sa mi zdalo, že sa pečie nejako pomaly, tak som pridala silu. No a to som asi nemala, lebo ta potvora sa mi nejako začala pripekať. Nakoniec bol zvonka krásne čierny a zvnútra polosurový. Hovorím si kľúdne, to nič, budú zemiaky s kečupom. Zemiaky boli, ale s kečupom nie. Ako som ich vybrala, položila som ich vedľa drezu, kde však stála panvica napustená jarovou vodou a čo sa mi podarilo? Nejakým záhadným spôsobom, ako som ju chcela preložiť, som tú vodu naliala na moje zemiaky. A to ma dorazilo. Začala som normálne plakať ako malé dieťa. Ale to nebolo všetko. Ja som ešťe zdvihla telefón a zavolala Kajovi do práce. Revala som mu do telefónu, že čo mám robiť, že som si pripálila obed a nemám čo jesť. On v snahe mi pomôcť, mi dával kľudným tónom návrhy - sprav si cestoviny, alebo si choď vziať do pizzerie pizzu a neviem, čo ešte. Ale ja som len hučala, že chcem moju rybu. To už nevydržal a opýtal sa ma: "Zlatík a to sa mám teraz zobrať z práce, povedať kolegom, sorry chlapi, moja tehotná žena je hysterická kvôli nejakej rybe. Musím jej ísť navariť.?!" V tom momente som si sadla a uvedomila, že má pravdu a bolo po probléme. Povedala som mu už len:"OK, urobím si špagety."

Kabátový príbeh 2

S mojím kabátom sú len starosti. Minulý rok v januári sa mi s ním podaril ďalší psí kúsok. Bola krásna, relatívne teplá sobota. Mohlo byť okolo 10 stupňov. Tak sme si s Kajom povedali, že sa pôjdeme pozrieť do Zurichu. Kajo sa pustil obliekať seba a Lukáša, ja som zase mala na starosti stravu, deku a kočík. Všetko sme nachystali, pobalili do auta a hurá do mesta. Na čo sme samozrejme v našom nadšení zabudli, bola pravidelná zápcha na ceste do mesta. Po hodinovom boji s dopravou sme odparkovali auto v podzemnej garáži. Postupne sme vyťahovali veci z auta. Najskôr kočík. Potom prišiel na rad Lukáš. Obliekli sme ho a dali do kočíka. Skrátka žiaden stres. Ten prišiel 5 minút na to. Keď sme sa obliekali my. Dala som si fliesovú bundu a na ňu mal prísť kabát. Ale toho nikde. V mojom baliacom nadšení som zbalila Kajovu vetrovku, ale moj teplý kabát som nechala doma na vešiaku. Oznámila som to Kajovi."Čo chceš teraz robiť?" opýtal sa. "No snáď nepôjdem cez tú zápchu domov po kabát.Dám si cez plecia šál, veď je teplo. Bude to stačiť." A veru aj stačilo. Ale len kým sme vyšli z parkovacieho domu. Tam som zistila, že veru je síce pekne slnečno, ale tých 10 stupňov je predsa len málo. Hovorím teda Kajovi:"budem musieť vbehnúť do nejakého obchodu a kúpiť si niečo." "No mohla si aj povedať, že chceš nový kabát. Nemusela si ten svoj nechávať doma." Kajo na to."Nepotrebujem kabát, kúpim si len nejaký sveter." Lenže to som ešte netušila, že to bude relatívne ťažké. Bolo totiž už po výpredajoch a v obchodoch mali už len jarné, tenké veci a všetky strihané tak, že som v tom vyzerala ako jaternica. Nakoniec, po dlhom hľadaní, som si v H&M kúpila jednoduchý čierny sveter na gombíky. A nosím ho stále. Akurát si pri pohľade naň vždy spomeniem, ako som k nemu prišla.

S Lukášom na ihrisku

Minulý rok sme s Lukášom trávili celé leto na kúpalisku. Tehotenstvo pomaly ubiehalo a ja som ho tak nejako nevnímala, nakoľko som sa cítila dobre. Ani brucho mi extra nerástlo a to, že som tehotná, som si prvý krát uvedomila až na konci leta, keď som sa už nezmestila do Kajových kraťasov. Druhý krát prišlo krátko na to. V septembri bolo pekné počasie a tak som s Lukášom trávila čas na detskom ihrisku pri našich domoch. Pre tých, ktorí nevedia, ihrisko sa nachádza síce blízko, ale k nášmu bytu je to skratkou asi sto schodov alebo okolo po ulici hore kopcom cca. 500m. Jeden krásny slnečný deň som sa opäť po obede vybrala s Lukášom na ihrisko. A prišlo to, čo zákonite každá tehotná žena pozná - tlak na mechúr. Tentokrát ale prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli. Na ihrisko sme totiž dorazili ani nie pred pol hodinou. Hovorila som si, že veď chvíľku počkám a tajne som dúfala, že dorazí niektorá zo susediek. No ale márne. Po ďalšej chvíli som si uvedomila, že ak nepôjdeme hore hneď, tak už hore nedorazím v suchých nohaviciach. Predstavte si teraz moju situáciu. Práve ste dorazili s dvojročným dieťaťom na ihrisko. Dieťa je nadšené, pretože má pieskovisko len pre seba a vy mu teraz oznámite, že idete naspäť domov. No nadšenie sa zmenilo na urputný boj. On domov nepôjde, on sa chce hrať. Nemohla som ho však nechať na ihrisku samého. Ako tak so mnou bojoval a plakal, balila som hračky a snažila sa mechúr presvedčiť, že má ešte kapacitu, tak nech neblbne. Ale on nie. Tak som pridala na tempe a chytila Lukáša za ruku a vybrala sa po tých našich schodoch domov. Plakal, kričal, jačal, nechcel skrátka ísť. Sadal si na zem a držal sa zábradlia. Ja som však bola neoblomná a ťahala som ho domov stoj čo stoj. Nakoniec som ho musela po tých schodoch vyniesť, tak sa bránil. Samozrejme aj s ruksakom a veľkou igelitkou s nákladným autom, bagrom a inými hračkami do piesku. Podotýkam, že to som už bola v nejakom tom tridsiatom týždni. S týmto cirkusom som dorazila ku dverám od garáže úplne na nervy. O Lukášových nervoch nehovoriac. Obaja sme boli upachtení. On od revu, ja od toho ako som ho kopajúceho a vrieskajúceho niesla. Myslím, že v to poobedie všetci susedia vedeli, že ideme domov. Nakoniec sme dorazili domov, alebo lepšie povedané čiastočne. Pretože vrieskajúceho Lukáša som len vytiahla z výťahu a nechala ho stáť pred ním a ja som utekala otvoriť dvere a rýchlo na wc, pretože už som to mala na krajíčku. Ledva som to stihla. Odvtedy som na ihrisko chodila len vtedy, ak som vedela, že tam nejaká susedka bude. Takýto cirkus som odmietla absolvovať znova.
PS: Dnes by som ho už pri výťahu takého jedovitého nechať nemohla. Už si ho totiž vie zavolať a dokonca aj obslúžiť, takže ktovie, kde by som naháňala...

Lukášov "špruch"

Tento príbeh je veľmi krátky. V podstate to ani poriadny príbeh nie je, ale to nevadí.
Dnes sme boli pozvaní na grilovačku v jednom veľmi peknom parku. Kajov kamarát oslavoval narodeniny, tak sme si povedali, prečo nie. Veď malo byť a veru aj bolo krásne počasie. Zbalili sme kočík a Lukášovi sme vzali jeho odrážací bicykel a samozrejme prilbu. Mali ste ho vidiet ako si to šinul po parku. Jeho žltá prilba s motívom ementálu s myškou bola dobre viditeľná, tak sme ho nechali jazdiť aj počas grilovačky. Bolo veľmi dobre a aj sme sa poriadne najedli. Lukášovi chutilo tak, že zjedol poriadnu porciu grilovaných malých párkov so zeleninou a dokonca aj prídel chleba. Na večer sme sa potom pobrali ďalej, za ďalším programom. Lukáš už bol dosť unavený a aj tá jeho jazda na bicykli podľa toho vyzerala. Ale statočne šlapal do kopca k autu. Ako sa tak potácal na tom bicykli vravel mu Kajo:"opatrne, lebo čo sa stane? Spadneš a rozbiješ si...?" "Spadnem a rozbijem si vajo." odpovedal Lukáš spod prilby. No a Kajo už len dopovedal:"nos, som mal na mysli." Ale ono to bolo v podstate jedno...

Sobotné nákupy

Tento príbeh je úplne čerstvý. Udial sa totiž práve dnes. Kajo je momentálne v Poľsku na nejakom hokejovom turnaji a my si doma gazdujeme sami. Zatiaľ sa nám celkom dobre darí. A keďže je dnes sobota a Kajo sa s Lukášom prihlásili na ďalšie pokračovanie plaveckého kurzu, musela som sa do Badenu vybrať ja. Jonáša som zverila kamarátke Deniske. Po plávaní sme sa dohodli, že ju pozvem za odmenu na obed do Manoru a tak sme aj urobili. Dobre sme sa najedli, dali si kávu a koláč. Veď čo by to bolo za správny obed bez dezertu, no nie? Lukáš sa vybláznil na ihrisku, my sme popíjali kávičku a opaľovali sa na slniečku. Jonáš pozeral na ostatné deti a bolo nám veru fajn. Deniske sa domov nechcelo, tak som ju zlanárila na nákupy. Rozpadli sa mi totiž po dlhej dobe moje obľúbené topánky. Okrem toho potrebujem aj tenisky na leto, lebo v mojich trekingových mi je už riadne teplo. Tak sme sa vybrali po obchodoch. Hneď v prvej obuvi som natrafila na skvelé balerínky (pre terminológie neznalých - dámske nazúvacie topánky bez opätku). Nechala som si ich odložiť, veď nebudem predsa kupovať hneď prvé topánky, čo sa mi páčia.Pobrali sme sa do ďalšieho obchodu. A tam sa to stalo. Skúšali sme si s Deniskou topánky. Jonáš sa hral v kočíku so svojím sobíkom a Lukáš komentoval náš výber: "tieto sa mi páčia, maminka". Pritom držal v ruke pánske topánky o veľkosti asi malého člna. "Lukáško, to sú pánske topánky, vráť ich na miesto prosím ťa." Odniesol ich a za chvíľu doniesol ďalšie. Takisto pánske. A takto to išlo dookola. Až zrazu hľadám Denisku, lebo som našla topánky, ktoré sa mi páčili. Lukáša som stále videla. Ako sme s Deniskou preberali, či kúpiť alebo nekúiť, všimla som si, že nevidím Lukáša. Ani Deniska ho nevidela, tak som sa dosť preľakla a začala sme s Deniskou volať jeho meno. "Lukáš?! Kde si?!" V tom sa odniekadiaľ ozvalo tichým hláskom:"kakám." "Čo robíš? A kde si?" pýtala som sa ho. Spoza regála s pánskymi topánkami vykukla malá hlava a tichým hlasom odpovedala:"tu som a kakám." A veru kakal, a poriadne. Vôňa šíriaca sa okolo neho hovorila za všetko. Čo už. V tomto prípade len - vďaka za pampersky.