Ako išla mamka na vandrovku

Minulé dva týždne sme strávili na prázdninách. Boli sme v Haslibergu, kde sme mali prenajatý byt. Po dlhej dobe sa nám podarilo, ako sa hovorí, vypadnúť z domu všetkým štyrom. Po minulom roku, keď som takmer všetky prázdniny strávila s deťmi sama, to bol veľmi príjemný zážitok. Celý čas sme trávili spolu. Bolo to naozaj super. Chodili sme veľa po okolí a len ak bolo počasie skutočne šialené, tak sme ostali doma. To našťastie nebolo často.

V piatok pred odchodom sme sa rozhodli ostať doma. Dopoludnia boli deti na ihrisku, pomaly sme balili a chystali. Na obed sa rozhodli ísť s tatom do bazénu. Ja som nešla, ale keďže bolo veľmi pekne, rozhodla som sa ísť na menšiu túru. Mala som ísť cca. 1,5hod pešo a potom sa vrátiť naspäť poštovým autobusom. Pekne som si zbalila ruksak, vychystala manžela s deťmi do bazéna a vydala sa na cestu.

Mala som fajné tempo, cesta mi trvala len nieco vyše hodinky a tak som bola spokojná, že stihnem ešte ten skorší autobus a muž nebude s deťmi dlho sám. Prechádzka to bola veľmi pekná, okrem malého momentu, keď sa pri jednom dome za mnou pustil veľký štekajúci pes. Trocha som sa zľakla, ale pokračovala som ďalej a pes sa pekne vrátil naspäť tam, odkiaš vyšiel.

Lenže ako to už býva, človek mieni a Pán Boh mení. Alebo v tomto prípade môj milovaný manžel. Zabudol mi totiž povedať, že mi vybral z peňaženky peniaze. A to všetky. Samozrejme som to zistila až keď som bola skoro v cieli. Čo teraz? No nič, došla som na zástavku, že snáď tam bude niekde bankomat. No to nemožno čakať ani na švajčiarskych lazoch. Tak som cinkla mužovi, že čakám na zastávke, či mám ísť ešte ďalej (kam sme chceli ísť neskôr) alebo či pre mňa príde. Lenže sa mi vôbec neozýval a po pravde sa mi v tom teple na tej zastávke čakať nechcelo. Vybrala som sa teda na spiatočnú cestu. Rozhodla som sa ísť popri hlavnej ceste, aby sme sa náhodou neminuli. Po čase som však aj tak odbočila hore do kopca. No keby som vedela, že skončím pri dome s vyššie spomínaným psom, tak idem po tej ceste ďalej. Takto som si nadišla celkom slušný kus, pretože danému psovi som sa rozhodla vyhnúť širokým oblúkom. Mam rada moju kožu neporušenú a na výrok: Pes, ktorý šteká, nehryzie, už po vlastných skúsenostiach neverím.
Vrátila som sa teda na hlavnú cestu a celý ten kopec som si prosím o pár metrov musela vyliezť zas.
Dorazila som do miesta ubytovania spotená a uvarená. Manžel s deťmi boli ešte stále v bazéne. Preto sa mi nedostalo žiadnej odpovede. Na moju otázku, že za čo si mám kúpiť lístok na autobus, keď mám prázdnu peňaženku a že by bolo fajn, mi aspoň oznámiť, že peniaze v nej nemám skôr ako odídem, mi muž povedal: "ale veď som ti hovoril, že peniaze mám vo vrecku." No to áno, len zabudol povedať, že všetky.

Lukášov "špruch" 2

Náš Lukáš má tenké uši a zapamätá si zásadne to, čo by ani nemusel. Človek si pred ním musí dávať naozaj veľký pozor na to, čo povie. Takto som sa raz neovládla a keď hľadal istú vec (už si nepamätám, čo to presne bolo), som mu povedala, nech kuká okom a nie bruchom.

Týždeň-dva na to sme ho viezli do "Spielgruppe" výnimočne aj s manželom. Išli sme relatívne skoro, tak som povedala, že sa zastavíme kúpiť ešte chlieb. Po ceste je totiž malá pekáreň. Muž ju však nepozná a ani ju nezbadal, tak položil otázku, že kde. Ja mu vravím:"veď tuto, hneď pred nami je pekáreň." A ako som dopovedala, tak sa k nemu zo zadu nahol Lukáš a vraví:"tato, veď kukaj okami a nie bruchom." Manžel hneď tušil, odkiaľ fúka a len sa na mňa zazubil.

V to ráno Lukáš ale fakt perlil. Pretože ako sme kúpili chlieb, som ešte mužovi hovorila, ako sme deň pred tým pochodili s Lukášom u zubárky a že dúfam, že deti podedia kvalitu mojich zubov. Na čo môj starší syn zdesene vykríkol:"ale mami, ja nechcem dievčenské zuby, ja chcem chlapčenské!"

Návrat z lyžovačky vo Francúzsku

Prvý januárový týždeň v roku 2011 som s deťmi strávila s mojím otcom, jeho priateľkou a jej synom na lyžovačke vo francúzskych Alpách. Ku koncu pobytu za nami docestoval aj môj manžel a strávil s nami víkend. Celý týždeň prebiehal úplne super. Pár nocí sme vďaka Jonášovým sopľom síce nespali, ale dni nám to aj tak vynahradili. Počasie nám vyšlo, snehu bolo akurát a tak sme si všetci zalyžovali. Vďaka môjmu otcovi a jeho priateľke aj ja, pretože sa po obede vždy postarali o deti a tak som mohla vyskúšať trate a nové lyže. Skutočne som si to užila.
Až do nedele rána. To sme mali odcestovať domov. Ráno manžel naložil batožinu do áut, ja som dala deťom raňajky a nakoniec sme sa najedli aj my dvaja. Odovzdali sme apartmán a boli sme pripravení vyraziť. Ako manžel štartoval svoje auto som sa začala chichúňať, že len aby naštartoval. Jeho auto bolo totiž diesel a vydávalo počas štartu podivné zvuky. Manžel odparkoval a šartovať som začala ja. Lenže moja Toyota si povedala:"hahaha, ja štartovať nebudem" a ani nenaštartovala. Manžel začal zúriť, náš časový plán sa rúcal ako domček s karát. Ja som sa snažila nakopnúť motor, ale ten stále nič. Manžel zúril čím ďalej, tým viac. Prišiel síce s návrhom, že ma skúsi prekáblovať, ale ani jeden z nás nevedel, ako sa v týchto autách človek dopracuje k batérii. Tak som nakoniec navrhla zavolať poisťovňu. Len ja trúba som si večer nedala nabiť mobil, veď načo. Pocestujeme predsa spolu a manžel telefón má. Do poisťovne som volala s dvoma paličkami na baterke. Našťastie telefonát s poisťovňu netrval dlho a pomoc bola sľúbená. Keďže sme však už odovzdali apartmán, rozhodli sme sa nájsť nejakú otvorenú reštauráciu. Vrátili sme sa teda k apartmánovému domu a zviezli sa deväť poschodí dole na promenádu. Reštauráciu sme našli, vynervovaní a nahnevaní sme posadili deti k stoli, objednali sme si čaj, kávu a Lukášovi kakao. Asi po trištvrte hodine ma napadlo, že sa pojdem prezuť. Ono v teniskách mi bola v snehu dosť zima. Cestou hore k autu, opäť cez apartmánový dom, tentokrát deväť poschodí víťahom hore, som si zmyslela zavolať znova poisťovňu a opýtať sa, ako to vyzerá s tou pomocou. Teta si ma chvíľu podržala na linke, aby mi potom oznámila, že za päť minút préde odťahovka. Paráda. Utekala som teda naspäť do reštaurácie, cestu už opisovať nebudem, povedala to manželovi a dohodla sa s ním, že objedná deťom nejakú cestovinu a potom sa uvidí ďalej. Ledva som došla do reštaurácie, už mi zvonil mobil a v ňom mi nejaký pán oznámil, samozrejme po francúzsky, že už je pri mojom aute. Tak rýchlo späť hore. Tam som čakala kým sa pán opravár snažil naštartovať moje auto. Nakoniec sa mu to asi po pol hodinke podarilo a spustil na mňa opäť. Tak som ho ešte v začiatku stopla a povedala mu, že "stop" a rýchlo som vytočila číslo poisťovne. Ozval sa príjemný mužský hlas, ktorý ale vôbec netušil o čom rozprávam, keďže pred tým som rozpravala s hlasom ženským. V krátkosti som mu vysvetlila o čo ide a on blahosklonne povedal, OK, tak vám to preložím. Super. Pán opravár mlel do môjho mobilu, potom mi ho dal naspäť, podal mi ruku, povedal "au revoir" a už ho nebolo. Mužský hlas v telefóne mi však pekne po poriadku vysvetlil, že musím teraz tridsať minút s autom jazdiť a dať pozor, aby mi neskapal motor, lebo sa to celé zopakuje. Okrem toho mám po návrate navštíviť servis a nechať si vymeniť sviečky. Fajn, ďalšie výdavky. No čo už. Lenže v tom sa vyskytol ďalší problém. Ako vyparkovať. Predo mnou desať centimetrov plot, za mnou desať centimetrov manželove auto. Po pravde som si netrúfla vyprakovávať za takýchto podmienok z toho miesta, takže som zavolala manželovi už z pípajúceho telefónu čo a ako. Týmto ale vznikol aj jemu problém - čo s deťmi? Nakoniec frfľajúc nechal Lukáša s čašníčkou v reštaurácii a s Jonášom na rukách vyšiel ku mne. Odparkoval, prehodil autosedačku a utekal dole za Lukášom. On vynervovaný, že ho nechal samého s cudzou osobou, ja vynervovaná, že auto je na nič, som sadla za volant. Bez jedla, bez stravy a s mobilom, ktorého baterka už pípala, som sa vydala na cestu. Ešte som sa rýchlo zastavila pred reštauráciou, kde čakal Lukáš. Cinkla som mužovi, či je dieťa OK - bolo. To ma trocha ukľudnilo a keď som zišla serpentínami dole, tak som na chvíľku zatiahla na odstavné miesto, že zavolám mužovi, kde sa vlastne stretneme. S hrôzou v očiach som zistila, že vzhľadom na to, že po ceste nebol signál, baterka mobilu na dobro vypustila život. Čo teraz? Ako sa spojíme? Napadlo ma nájsť čerpačku a zavolať z automatu. No ľahko sa povie, ťažšie zrealizuje. Ono čerpačku som síce našla, ale po vzhliadnutí osadenstva na parkovisku, som sa neodvážila vystúpiť z auta a nechať ho s kľúčikmi v zapaľovaní bez dohľadu, alebo lepšie povedané, pod dohľadom niekoho z nich. Tak som išla ďalej. Ako som prišla na diaľnicu som sa potešila, pretože hneď za búdkami, kde sa vyťahujú lístky na platenie, som videla parkovisko a telefónnu búdku. Super, povedala som si a zatiahla som k nej. Telefón mal fungovať aj na kreditné karty. Normálne som sa potešila. Ale moja radosť trvala asi päť sekúnd, pokiaľ som zistila, že áno, telefón funguje aj na kreditky, ale moju neberie. Po viacerých pokusoch som to teda vzdala a pokračovala som v ceste. Lenže po čase sa ozval aj môj mechúr a moje brucho. Z jedného chcel obsah von, druhý zase niečo dnu. Rozhodnutie bolo jasné. Opäť čerpačka. Tentokrát som však mala viac šťastia. Našla som pumpu, ktorá mala aj motorest a moja nádej, že nájdem niekoho, kto mi bude rozumiet stúpala. Zaparkovala som na parkovisku, motor bežal, nakoľko som sa vo francúzsku neodvážila ho vypnúť. Ak by som nenaštartovala, tak bez mobilu som nahratá. Ako som sa pozerala po okolí, zbadala som dvoch zamestnancov pumpy. Teraz alebo nikdy, bolo moje motto v tej chvíli. Vystúpila som a po anglicky som sa im prihovorila. V tom momente moja nádej na úspech opäť začala klesať. Dotycné osoby totiž po anglicky ani zaťať. Kúsok ďalej však stála skupinka ľudí, ktorí rozprávali síce po francúzsky, ale po opýtaní som zistila, že aj po anglicky. Jedna pani z tej skupinky bola ochotná preložiť zamestnancom pumpy o čo mi vlastne ide. Skrátka išlo o to, žeby jeden ostal pri aute a strážil moje kľúče v zapnutom motore, aby auto kým si zatelefonujem, navštívim wc a kúpim niečo na jedenie nedostalo nohy. Mladý zamestnanec pumpy síce pozeral na mňa ako na mimozemšťana, ale nechal sa presvedčiť. Tak som rýchlo vbehla do obchodíku, našla toalety a telefón. Opäť na kreditky. Tak som skúsila, ale kreditka opäť nezabrala. Tak som cela zúfalá poprosila predavačku, ako to funguje. Tá mi z pokladne vydala lístok s nejakým špeciálnym číslom, ktoré som mala vyťukať a potom počúvať tetu v telefóne a vyťukať ďalšie číslo. Samozrejme všetko po francúzsky. No, teta bola veľmi ochotná a vyťukala mi to celé až pokiaľ som nemala zadať telefónne číslo môjho muža. To už som zvládla aj ja. Keď sa mi v telefóne ozval manžel, tak sa mi naozaj uľavilo. Dohodli sme sa, že sa stretneme až vo Švajčiarsku, na motoreste La Côte. Kúpila som si ešte sendvič a kolu, poďakovala som sa mladému mužovi, sadla do auta a ťahala ďalej. Po týchto peripetiách mi zvyšok cesty ubehol ako nič.

Na La Côte som dorazila takmer s prázdnou nádržou, nervami na dranc a s rozhodnutím, že po prvé sa musím naučiť po francúzsky a po druhé, ak to auto po tankovaní nenaštartuje, tak ho predám. Manžel dorazil na La Côte asi tridsať minút po mne. Našiel ma v reštike pri káve. Bola som unavená a vyrevaná. Ono totiž keď som si k tej káve sadla, tak ten adrenalín zo mňa vyprchal a ja som začala slziť ako malé dieťa. Ak ma niekto pozoroval, tak si musel myslieť, že mi hrabe.

Inak auto môj psychický stav prežilo a mám ho dodnes a francúzsky som sa začala učiť. Síce až tento rok, ale začala.

Jonášov kúpeľ

Jonáš má ako väčšina detí v jeho veku veľmi rád vodu. Je umenie dostať ho po umytí rúk od umývadla a ešte väčšie dostať ho večer zo sprchy. Táto príhoda je o jednom kúpeli, ktorý sa však nekonal večer, a už vôbec nie v umývadle.
Jonáško sa asi dva týždne dozadu rozhodol okúpať v záchode. Čoby nebola až taká katastrofa, keby v ňom nebol nalepený WC-Ente Fresh Disc. Keď som Jonáša našla, mal ruky až po lakte v záchodovej vode, robil penu z toho disku a natieral sa touto úžasne voňajúcou zmesou. Ono v tom záchode to príjemne vonia, ale v tomto prípade mi až zle došlo, keď som ho vzala na ruky. A to hneď z dvoch dôvodov. Prvý bol ten, že v tejto koncentrácii táto príjemna vôňa bola veľmi intenzívna a druhý dôvod bol, že som netušila, či z tej vône aj okoštoval a ak áno, tak aké množstvo. Takže som ho z prvého dôvodu rýchlo poumývala, utrela a prezliekla. Z druhého dôvodu som zavolala toxickú pohotovosť. Skvelý to vynález. Je to linka, kde vám rýchlo poradia, ak vaše dieťa vymyslí nejakú úžasnú vec podobnú tej Jonášovej. Pri Lukášovi som tam volala, keď sa napchával krémom na tvár, ktorý si tatinko nechal na nočnom stole. Tentokrát mi hlas v telefóne po vysvetlení situácie oznámil, že nič sa mu nestane. Teda odhliadnuc od toho, že ak to fakt jedol, tak mu bude dobre zle a bude zvracať a mať hnačku. Okrem toho ma poslal do lekárne kúpiť liek proti peneniu v bruchu, pretože by Jonáš pri zvracaní mohol túto penu vdýchnuť a tá by mohla spôsobiť zápal pľúc. Nelenila som, vzala obe deti a išla do lekárne. Tam to celé pokračovalo. Lekárničke som povedala, čo potrebujem a tá mi to ochotne priniesla. Okrem toho mi začala dávať aj rady, čo mám zo stravy vynechať - ten liek sa totiž dáva aj bábatkám, ktoré majú problém s bruškom. Ja trúba som jej však povedala, že ja nemám bábo, ale dieťa, ktoré asi zjedlo niečo, čo nemalo. No a ona, že čo to bolo. Mne to stále nedošlo a som slušne vychovaná, tak som jej odpovedala. A už to išlo. Lekárnička zbelela a posielala ma rovno na pohotovosť. Ja som nechápala prečo, keď som pred tým volala toxické centrum a tí mi nič nepovedali. Tak som sa jej pýtala, že čo sa vlastne deje. Nakoniec vysvitlo, že si myslela, že to bol tekutý čistič WC-Ente. Vystresovala ma však svojou reakciou natoľko, že som sa triasla ešte keď už boli deti v posteli.
Toto všetko som však musela ešte zavolať aj manželovi, pre prípad, žeby prišiel domov a nás nikde. Bol totiž práve na krátkej návšteve na rodnej hrude. No nadšený z toho celého nebol.
Dopadlo to však dobre. Jonášovi nič nebolo. Pravdepodobne bol natoľko chytrý, že ak to aj olízal tak zistil, že je to dobrý humus a radšej sa v tom len poumýval. Akurát mňa tento jeho kúpeľ stál zopár nových šedivých vlasov.
A aby toho nebolo málo, tak tuším dva dni dozadu, hodil do odtoku v umývadle zubnú kefku. Tú sme vytiahli a manžel navrhol, že to dieťa asi na nejakú dobu zavrieme v izbe do postieľky. Pre jeho bezpečnosť a naše zdravé nervy.

Ako Kajo s Lukášom piekli vianočné koláčiky

Konečne sa po dlhšej dobe opäť dostávam k písaniu. Nedávno sa skončili Vianoce, Jonáš oslávil prvý rok a ja som si pri pečení vianočného pečiva spomenula na minulý rok v tom čase. Prišli sme akurát z pôrodnice. Čo to mi napiekla sestra a zvyšok sa rozhodol napiecť Kajo. Vraj zamestná Lukáša. Hovorila som si, fajn. Aspoň bude zábava. Veru bola.
Môj podarený manžel si v domnienke, že veď cesto máme, tak to nebude dlho trvať, zmyslel piecť okolo šiestej. Lukáš v tom čase chodil spávať okolo ôsmej. Manžel si nachystal dosku, valček, šamerlík pre Lukáša, skrátka všetko, čo potreboval. Zapol rúru, zavolal Lukáša a pustili sa do toho. Ja som sedela na gauči v obývačke a sledovala ich. Nevidela som všetko, len manželovu hornú polovicu tela a čiastočne Lukáša - s traktorom v ruke. Už to sa mi nevidelo. Prvý problém nastal hneď ako manžel zavelil, že si dajú zástery. Našťastie má manžel výborný presviedčací talent, takže po chvíli stáli obaja v mojich zaväzovacích zásterách. Druhý problém na seba nenechal čakať. Vykrajovanie. Znie to jednoducho, ale nie, keď vám po doske jazdí dieťa s traktorom a demoluje už vami krásne vykrojené koláčiky. Hneď potom prišla ďalšia prekážka. Lukáš chcel na plech ukladať všetko - aj odrezky. Tak mu manžel vysvetľoval, že to je odpad a z toho potom budú robiť znova cesto. Lukáš prikyvoval a pri druhej várke, ktorá bola vykrojená a mala ísť na plech zareagoval skôr než tatinko - zhrabol komplet celú dosku nabok s radostným výkrikom:"odpaaad". Najkrajší bol pohľad na môjho manžela. Hlavne výraz v jeho tvári hovoril za všetko. Už pár sekúnd pred Lukášovým činom naznačoval, že sa niečo deje, ale kým ten signál z očí došiel do mozgu a z mozgu do úst, tak bolo po koláčoch a na tvári sa objavil výraz zúfalstva, že dielo pána pekára je fuč. Kým sa dostala prvá várka do pece, prešlo dlho času. A vtedy sa ukázalo, že muži naozaj nevedia robiť dve veci naraz. Sledovať koláčiky v rúre a vykrajovať ďalšie sa ukázalo ako neprekonateľná prekážka. Koláčikom stačilo v rúre nejakých desať minút, ale za tú dobu ešte manžel nestihol vykrojiť vďaka Lukášovej sabotáži nové. No a samozrejme, že okrem prvého plechu na ostatné potom vždy zabudol a spomenul si až keď som sa z gauča opýtala, že či už vytiahol tie ostatné. Naše vianočné pečivo vyzeralo akoby sa vrátilo z dovolenky pri mori. Malo opálený vzhlad. Ale chuťovo bolo skvelé - kupované cesto sa nedá pokaziť ani pripečením. Čo však bolo omnoho dôležitejšie bolo, že už dávno som sa tak nenasmiala, ako keď tí dvaja piekli.
Tento rok som si to zopakovala s Lukášom ja a babka. Rok spravil veľa a tentokrát Lukáš nielenže nesabotoval, ale aj naozaj pekne pomáhal a páčilo sa mu to. Som zvedavá, ako dopadne budúci rok, keď do práce zapojíme aj Jonáša.

Zbohom dedko Karol

Keď som sa prvý krát dozvedela, aké má dedko - vtedy ešte len otec môjho manžela - zdravotné problémy, bola som prekvapená. Taký dovtedy zdravý, športujúci človek a toto? Prečo, bola moja prvá otázka. Krátko na to som bola s touto otázkou konfrontovaná znova - tentokrát sa týkala mojej mamy. Bojovali v jednom roku - 2005 - rovnaký boj. Dedko Karol z neho vtedy vyšiel ako víťaz, moja mama žiaľ ako porazená. "Prečo" opýtala som sa opäť. Odpoveď nemám dodnes, ale dnes je to aj tak jedno. Pretože dedko Karol prehral svoj boj v sobotu 20. novembra.
Aký bol? Ťažko povedať, keďže som ho poznala iba necelých 16 rokov. Zo začiatku som sa ho dokonca tak trochu bála, hoci ani neviem prečo. Po svadbe mi však začal byť veľmi sympatický. Mala som možnosť zistiť, že bol veľmi vtipný a vedel trafiť ten správny komentár k veci či situácii. Mal rád svoj kľud a bol neuveriteľný pedant. Nerád používal nové veci - jeho skriňa je toho dôkazom. Mal rád počítače a rád ich zbieral, čím babke dokázal zdvihnúť tlak. Jeho zbierka domáceho náradia by zatienila nejedného profesionála, ale dôležité bolo, že vedel každé náradie aj použiť. Jeho syn žiaľ (alebo našťastie?) túto vášeň nepodedil. Okrem toho miloval tenis a hokej - ťažko pre mňa povedať, ktorý šport mal radšej. Miloval svoju rodinu, aj keď svoju náklonnosť prejavoval niekedy zvláštne, ale ako povedal raz môj manžel:"to aby sme nespyšneli".
Mne však v pamäti zostane ako úžasný dedko mojich detí. Nikdy nezabudnem na čas, ktorý s babkou strávili u nás minulý rok. Ako rikšoval Lukáša po terase na lehátku a učil ho smiešne básničky a výroky, z ktorých sa nám s babkou prevracali oči. Alebo ako sa na terase vozil na mojim bicykli - lebo skôr ako sa pustil na jazdu po okoli, ho predsa bolo treba vyskúšať. Tiež nezabudnem na náš spoločný výlet do Klotenu na jeden zo zápasom MS. Ešte dnes vidím radosť a hrdosť v jeho očiach, keď sa Jonáš naučil vďaka jeho barle plaziť. Viem, že chcel deti naučiť korčuľovať a hrať tenis. Čo sa Lukáša týka, vyzerá byť zatiaľ športový talent po maminke, a ak to tak aj zostane, myslím, že ani dedkov talent by nemal šancu. Už teraz sa však u Lukáša ukazuje dedkov zmysel pre poriadok a obľuba samoty.
Už teraz nám veľmi chýba. Ale ako hovorí Lukáš, jedného dňa, keď poletíme za babkou a druhým dedkom do "Blatislavy", ho možno uvidíme na tom jeho obláčiku ako nám kýva a potom mu zakývame.
Zbohom dedko Karol...

PS: naša najobľúbenejšia básnička, ktorú naučil Lukáša. Možno trocha morbídna, ale aj tak pasuje:
Pacient leží v sanitke,
život visí na nitke.
Sanitka sa prevrhla
a nitka sa pretrhla.

Ja a GPS

Pri našom poslednom výlete do Tessina som si vďaka opätovným nejasnostiam s GPS spomenula na túto starú príhodu.
Bolo to krátko po mojom príchode do Švajčiarska. Teda, ak sa dá pol roka pobytu považovať za krátke obdobie. V jeden krásny jesenný deň sme boli pozvaní s manželom na grilovačku u jeho kolegu Bruna. Bývali sme vtedy ešte v Glattbruggu a Bruno v Urdorfe. Obe obce sú od seba vzdialené asi 15 kilometrov. Krátko pred tým sme kúpili auto a kvôli manželovmu hokeju sme ho nechali vybaviť navigačným systémom. Síce tým jednoduchším variantom, ale stačil. Teda manželovi, mne ako som počas tohoto výletu zistila, nie.
Keďže manžel išiel ešte s jedným kolegom priamo z práce, mala som ja dôjsť za nimi naším autom. Muž mal síce obavy, ale povedala som mu:"čo blbneš, veď mám GPS". V určené popoludnie som si sadla za volant našej krásnej Toyoty Avensis (tú mám ešte stále a nedám na ňu dopustiť) a vyšla som na cestu.
Prvá prekérna situácia na seba nenechala dlho čakať. Na prvom diaľničnom zjazde som sa zle zaradila a pustila sa smerom na Zurich. Keďže bola mierna zápcha, o tom čase nič výnimočné ako som mohla za tú dobu, čo som tu, zistiť, nepodarilo sa mi už preradiť do správneho pruhu a musela som sa na prvom zjazde (cca.5 km zachádzka) otočoť. V druhom smere som už smer trafila a pustila sa správne. Podarilo sa mi úspešne dôjsť po tunel.
Za tunelom na mňa čakala pasca v podobe roztrojky a ja som sa opäť zaradila do toho "správneho" pruhu. Takže miesto smer Urdorf som sa pustila na Bern-Basel. Paráda. Nadišla som si ďalších 10 km. Ešteže sú týmto smerom zjazdy z diaľníc dosť husto za sebou. Takže som sa znova pekne otočila a vydala sa na Urdorf. Konečne som pred sebou uvidela vyslobodzujúcu tabuľu ohlasujúcu Urdorf. "Fajn, už som tu" povedala som si. Chyba, chyba, dievča. Len som si to myslela.
Náš navigačný systém si zjavne povedal, že mi tú cestu osladí, ale parádne. Keď už som sa blížila k cieľu - podľa GPS - zahlásilo mi toto úžasné zariadenie:"choďte rovno". Čo v mojom ponímaní znamenalo ísť ďalej po hlavnej, ktorá sa žiaľ zatáčala mierne doľava a rozhodne neviedla k môjmu cieľu, ale úplne von z obce. To som si samozrejme v momente hľadania toho oznamovaného cieľa nevšimla. Prešla som okolo železničnej stanice Urdorf (správna obec), vošla do lesíka a skrátka som akosi tabuľu s označením druhej obce (Schlieren) prepásla. To, že idem nesprávne som si uvedomila, až keď som skončila v slepej ulici, ktorá bola opravovaná a preto ukončená krásnou dopravnou značkou Zákaz vjazdu. Super, čo teraz? Nadávala som ako pohan, že čo je to za krám, tento náš navigačný, keď ani nevie, kam ideme. Jediné, čo ma napadlo, bolo zavolať mužovi. No to vám bol telefonát. "Kde prosím Ťa si?!" pýtal sa manžel. "Ja neviem..." vzlykala som do telefónu. "A ako Ťa mám teda teraz odnavigovať?!" "Ja neviem..." Fantázia mi v odpovediach jednoznačne začala zlyhávať. Nakoniec mi dal na druhom konci Bruna. Ten mal aspoň zmysluplné otázky, vďaka ktorým sme prišli na to, kde vlastne som a odnavigoval ma k nim domov.
Až tam sme prišli na to, čo sa vlastne stalo. V momente, keď mi GPS kázal ísť rovno, som mala ísť rovno a nie po hlavnej. Keby som to bola urobila, bolo by predo mnou asi o 20 metrov parkovisko, kde som mala zaparkovať.
A aká je pointa tohto celého? Odvtedy jazdím síce s GPS, už som si aj zvykla na niektoré, mne nelogické vyhlásenia, ale zásadne si pred cestou pozriem starú dobrú mapu. Tá ma totiž narozdiel od GPS ešte nikdy nesklamala.

IKEA a požiarny poplach

Pred nedávnom som sa dohodla s kamarátkou, že pôjdeme na nákupy. Mala som totiž nejaké kupóny na zľavy, tak som ich chcela využiť. 20% je 20% a najlepšie bolo to, že som mala aj pre seba aj pre deti. Dohodli sme sa, že sa stretneme okolo obeda, samozrejme aj s deťmi. Ja som s deťmi prišla skôr, najedla sa tam, veď raz za čas si môžem predsa užiť deň bez varenia. Neskôr, keď dorazila kamarátka s dcérkou, sme sa potúlali v nákupnom centre. Zaodela som deti na zimu a dokonca aj seba. Keď môj manžel videl ten úbytok z konta, len si vzdychol. Ale o inom som chcela...
Kamarátka chcela ešte skočiť do Ikei, keďže hľadala postieľku pre svoju dcérku. Ja som ešte chcela omrknúť jesenné topánky pre mňa, tak sme sa dohodli, že prídem za ňou. Topánky som vyskúšala, zaplatila a rýchlo do auta. Už v obchode s topánkami som si všimla, že Lukáš sa už začína nudiť. Ale hovorila som si, že to ešte bude OK. No zanedlho som zistila, že tá nuda bola väčšia. V Ikei sme išli skratkou rovno do oddelenia detského nábytku a Lukáš, ktorý sa tam už celkom dobre vyzná, si to namieril priamo do hracieho kútika. Bola som rada, lebo som mohla hľadať kamarátku a prehodiť pár slov so známym, ktorého som tam náhodou stretla. No a divadlo začalo hneď, ako sme zavelili odchod, lebo postieľka už bola objednaná. "Ja nikam nejdem, ja sa chcem hlat!", znela odpoveď z detksého kútika. Chápala som svoje dieťa, ale malo smolu v tom, že samé tam ostať nemohlo. Tak sa nakoniec predsa len pobral s nami ku pokladniam. Všetko sme vyplatili a pobrali sme sa po postieľku. No a vtedy sa to stalo. Kamoška zistila, že "hups", blok o zaplatení ostal pri pokladni a bez neho postieľka nebude, hoci je zaplatená. Ja som ostala pri pulte, kde sa vybavuje vydanie tovaru, deti boli pri mne - Simonka v kočíku (kamoškina dcérka), Jonáš v autosedačke v nákupnom vozíku a Lukáš sa ponevieral popri mojich nohách. Akurát som vysvetľovala obsluhujúcej dáme, čo sa stalo... V tom zrazu znela na celú Ikeu požiarna siréna. Pozerám, čo sa deje, kto to spustil a divila som sa, že čo za dieťa sa to poneviera pri únikovom východe a otvára ho a zatvára. No vážení - moje. Ja som si ani nevšimla, že Lukáš sa v rámci nudy odponevieral od mojich nôh až k núdzovým dverám, hoci tam bola páska a otovril ich. Nevedel čo má robiť, tak ich zas zavrel, ale ono už ten poplach hučal a on tam stál celý nesvoj, že čo sa stalo. V momente som na neho zvolala, nech ide ku mne. V tom istom momente ma premohla hanba, že som si nevšimla, že mi ušiel preč. Tak som si ho vzala na bok a poprosila obsluhujúcu dámu, nech mu dá "hubovú polievku" ona. Jej kolega, ktorý na mňa pred tým právoplatne škaredo pozrel, išiel totiž poplach vypnúť. Keď sa vrátil zagánil aj na Lukáša. Pri ospravedlňovani mi však veľmi slušne povedal, že sa nič nestalo. Najhoršie bolo, že som sa na Lukáša ani poriadne nemohla hnevať, lebo tam stál ako kôpka nešťastia a v podstate až tak sám na vine nebol. Hoci priznám sa, sama som bola veľmi prekvapená, že mu prišlo niečo také na rozum, lebo ešte nikdy takúto vec nevyviedol. Ale vždy je niečo prvý krát. Takže do budúcna už budem pripravená a zoberiem motúzik :-)

Prázdniny na rodnej hrude II.

Ako som písala v prvom diely, vo štvrtok 8. júla sme vyrazili do Banskej Štiavnice. Boli sme tri autá a cestou sme sa ešte zastavili v Oponiciach. Odtiaľ totiž pochádza priateľka môjho otca, Marta. Tam sme vysadili jej mamičku, naobedovali sme a vyrazili ďalej. Okrem mňa s deťmi išiel teda ešte môj otec a Marta a jej starší syn s manželkou, deťmi a synovcom. Tešila som sa, že sa Lukáš bude mať s kým hrať. Aj sa mal. Cesta bola pekná, zase som si po dlhej dobe uvedomila, že ten môj rodný kraj má krásne miesta. Akurát, že Martin syn prepásol odbočku a tak si to troška nadišiel a my sme zatiaľ na neho čakali na motoreste pri ceste. Keď stále nechodil, sme mu vyslali po telefonáte, v ktorom nám oznámil, že je asi 15km mimo, sme mu vyslali naproti navádzacie vozidlo - môjho otca, ktorý mu išiel oproti. Našťastie na druhý pokus už odbočku trafil a dorazil, síce naštvaný, ale my sme mohli pokračovať. Cestou som ešte nakojila Jonáša a keď sme konečne dorazili do Štiavnice, bolo to super. Ale len kým sme nešli spať. Keď už som sa tešila do postele a chcela som ísť po deti do druhej izby, začal plakať Martin starší vnuk. Vracal. Dôvod asi uhádnete. Opäť úpal. Síce nie u mojich detí, ale do postele som sa vďaka tomu dostala o hodinu neskôr ako som chcela. No čo už.
Piatok sa začal tiež ideálne. Raňajy a potom nákup v miestnej Bille. Keď sme sa vrátili, začali chlapi kosiť a chystať gril. Zrazu, okolo obeda zmizol môj tata. No a neskôr prišla Marta, že mu je zle a trasie ho zimnica. Aby ste boli v obraze, môj otec je tlakár, takže ma hneď chytil strach, či nedostal infarkt. Ale tvrdil, že nie, len že je unavený. Večer nám to ale nedalo a Marta ho odviezla na pohotovosť. Diagnóza - úpal. Vravela som si, že to snáď už nie je pravda. Okrem toho, Martina nevesta vyjadrila podozrenie na ovčie kiahne u mojich detí. Oni totiž aj tak vyzerali, akoby ich mali. Ale dôvod bol omnoho prozaickejší. V Bratislave ich doštípali komáre a to teda parádne. Hlavne Lukáša. Ten vyzeral chúďatko fakt strašne. Našťastie som mala so sebou fenistilové kvapky, pretože natierať gélom u neho už nemalo zmysel. Vráťme sa však k otcovi. Jeho stav sa síce na ďalší deň zlepšil, už ani horúčku nemal, ale zato mal akoby doškriabanú nohu z kosenia. Ono by to nevadilo, keby to doškriabanie večer nenabralo na fialovej farbe a nemal nohu začervenanú až po triesla. Takže išiel náš tata na pohotovosť zas. Zhodou okolností ordinoval ten istý doktor ako prvý krát. Tentokrát však už diagnóza znela dosť nepekne - náč tata si uhnal ružu. Kto nevie o čo ide - je to zápalové ochorenie kože, berú sa na to dosť silné antibiotiká, vyzerá to dosť škaredo a hlavne to celkom slušne bolí. Chudák tata musel s takou nohou na ďalší deň cestovať do Oponíc, kde sme mali zostať do utorka.
Bolo to v čase, keď na Slovensku udreli silné horúčavy, takže sme sa na ďalší pobyt mimo Bratislavy skutočne tešili. Opäť som dúfala, že už máme za sebou aj tú pohotovosť, hoci nie ja som išla, ale aj tak. No vážení neuveríte, ale môj optimizmus mi vydržal len do pondelka a to len dopoludnia. Lukáš behal nahý a bosý po záhrade a zrovna, ako si išiel obuť "crocsy", tak stúpil na včelu. Nie je našťastie alergický, čo už vieme, keďže včela ho zatiaľ stihla trafiť každé leto od dovŕšenia jedného roku, ale aj tak mu noha napuchla takmer až po kolienko. A aj teplota mu stúpla a bol taký celý umraučaný a ubolený. Na druhý deň sa mu po ceste domov na nohe v mieste zábalu vytvorili ešte aj potničky, takže sme už ani zábal dávať nemohli. Okrem toho mal z tej opuchliny a následného komického našľapovania na nohu pľuzgier ako svet, ktorý mu samozrejme neskôr praskol a ten ošetriť, to bola história sama o sebe.
Pre potešenie všetkých, týmto sa naše trampoty ako tak skončili. To že v Bratislave bolo v bytoch cez 30 stupňov a vonku okolo 40 v tieni som už potom ako nejaký problém vôbec nebrala. A keď Jonáš u babky na seba stiahol obrus, na ktorom bola ťažká sklenená miska, ktorá padla neďaleko hlavy, a potom sa na neho zosypali ešte Lukášove polienka z nákladiaku, tak mi bolo už len do smiechu.
Ale aby som sa len nesťažovala, mali tieto prázdniny aj nejaké tie pozitíva. Podarilo sa mi navštíviť predstavenie Čarovnej flauty v jednom rakúskom kameňolome a Jonáš sa začal plaziť. Dedko pred ním tak dlho ťahal barlu, až sa za ňou pustil.

Prázdniny na rodnej hrude I.

Tento rok sme sa rozhodli stráviť prázdniny na rodnej hrude. V nedeľu, 27. júna, sme ráno sadli do auta a o hodinku neskôr, ako sme si naplánovali, sme vyrazili. Cesta bola priam ukážková. Mali sme len dve prestávky. Najskôr krátku na Jonášovu desiatu, potom dlhú, 2,5 hodinovú, na obed a vyhranie sa. Deti prespali väčšinu cesty, takže sme do Bratislavy dorazili o siedmej večer, čo bolo skutočne skvelé. Vraveli sme si, to najhoršie máme za sebou. No prerátali sme sa.
Na druhý deň sme oslávili u babky s dedkom Lukášove tretie narodeniny. Babka upiekla nádhernú tortu, všetci sme si na nej pochutili a bolo nám fajn. Večer sme uložili deti a tešili sme sa na ďalšie dni, ktoré nás čakali.
V utorok to prišlo. Deň začal výborne. Bolo pekné počasie, teplo, tak som sa rozhodla, že uskutočním môj plán s vysávaním auta. Pustili sme s Lukášom do toho, Jonáš sedel v autosedačke vedľa auta. Pekne v tieni, s klobúčikom na hlave na nás pozeral a hral sa. Po obede sme sa vybrali k mojej sestre, ktorá mala vtedy doma týždňové bábatko. Keď som u nej vyťahovala Jonáša z autosedačky, zdal sa mi nejaký horúci a keďže som sa bála o novorodenca, šupla som mu do zadočku teplomer. Ten hneď vyletel na 39,1. Tak som sa pekne aj rozlúčila, Lukáša nechala tam a vrátila sa domov. Na druhý deň mal Jonáš stále kúril ako ústrednú kúrenie v zime, ale žiadne iné príznaky nemal. Začala som tušiť, čo sa deje. "Dreitagefieber" ako sa to volá u nás, alebo Šiesta detská choroba po slovensky. Hovorila som si, no to snáď nie. Keď mal teplotu ešte aj vo štvrtok, tak som pre istotu cinkla do Švajčiarska nášmu doktorovi a ten mi povedal, že priebeh poukazuje na moju diagnózu, a mám počkať do pondelka, a ak by teplota nezmizla alebo sa pridali iné potiaže mám skočiť k doktorovi. Najhoršie však bolo, že vonku bolo okolo 38 stupňov v tieni a čípky akosi nechceli v tom teple fungovať dlhšie ako 4 hodny. Našťastie Jonáš bol v pohode, papal a pil, akurát bol taký unavenejší. Na úplné potvrdenie mojej diagnózy Jonášovi teplota v piatok večer začala z ničoho nič klesať a v sobotu sa osypal. Takže fajn. "Máme to za sebou" povedali sme si zas a zase sme sa sekli. V nedeľu v noci totiž začal Lukáš. Okolo polnoci zvracal prvý krát a potom ešte pár krát. Pravdepodobne úpal. V pondelok sme mali ísť ku kamarátom do Trenčína, ale sme to museli zmeniť. Prišli oni k nám. Bolo to super, až na to, že Lukáš si dal šabľový tanec aj v pondelok na obed. Práve vtedy, keď sa varil obed a mali sme ísť obedovať. Z tohto dôvodu sme obed o niečo odložili. Najlepšie ale bolo, že to celé schytal tatinko, ktorý veselo v polosede kŕmil Jonáša. Nevedela som najskôr, či mám plakať alebo sa smiať, keď som to zabadala. Môj manžel totiž sedel na zemi držiac nohy pri sebe ako mladá panna. Obaja skončili komplet oblečení pod sprchou. A najlepší bol Lukáš, ktorý po tomto výkone prišiel a povedal:"Mami, daj mi plosím ťa dojesť tú lyžu s mlkvou". Tá istá pred tým totiž skončila na tom tatinkovi. Dali sme mu ju, ale aj so živočíšnym uhlím a z toho mal ešte väčšiu srandu, pretože mal potom ústa ako kominár. Našťastie ďalší tanec už nebol.
V utorok sme odviezli tatinka na letisko, všetko bolo fajn. Až do stredy rána. To živočíšne uhlie totiž u Lukáša spôsobilo hnačku, ale akú. Skrátka nestihol ani povedať, že mu treba na záchod len prišiel, že mu hovienko tečie po stehienku. No paráda. Ešteže som mala plienky ešte z doby, keď ich potreboval. Hneď sme ich použili. Ale našťastie k večeru sa to všetko začalo zlepšovať, teda až do doby, keď sme sa išli doma kúpať. Položila som ich oboch na posteľ, že idem vypnúť vodu a len čo som sa otočila, počula som "žuch". Presne tak, Jonáš bol na zemi a ja na nervy. Prvý krát v živote som bola odhodlaná ísť na pohotovosť. Veľmi totiž začal plakať. Zavolala som rýchlu rotu - otca s Martou, nachystala Lukáša do postele a utekala povedať babke, že ideme na pohotovosť. Babka, ktorá má inokeda slabšie nervy, ostala na moje počudovanie veľmi kľudná a ešte k tomu kkonštatovala, že načo ho chcem ťahať na pohotovsť, keď mu nič nie je. Iba čo ho vystresujem a bude plakať. Krátko na to dorazila aj rýchla rota a povedala mi to isté. Vtedz som si uvedomila, že sa začínam približovať k hysterickej matke a bolo po panike. Skrátka sme ostali doma, ja som pozorovala Jonáša, či nezačne byť divný, zvracať a iné, ale nič sa nedialo a tak sme na ďalší deň podľa plánu vyrazili na chatu do Banskej Štiavnice. No a tam naša hororová story pokračovala ďalej. Ale o tom nabudúce.

V aute

Včera som sa deťmi išla na návštevu ku kamarátke pozrieť pri nich blízku konskú farmu. Cestou sme prechádzali okolo umývačky áut. Lukáš si spomenul ako tam boli s tatinkom umývať auto a potom ho museli povysávať. Vravím: "veru, aj naše musíme povysávať. Ale urobíme to u prababky." "A má vysávač?" opýtal sa Lukáš. "Samozrejme, že má. Spravíme to ešte kým tam bude s nami tatinko." No a môj trojročný syn to celé zaklincoval: "a ja vám budem pomáhať, lebo čo by ste si vy bezo mňa počali." Tak, a mala som to.

Lukáš a WC

Poslednú sobotu sme boli pozvaní na zoznamovaciu grilovačku ku kamarátom, ktorí bývajú cca. 15 km od nás. Zámerom bolo spoznať nových ľudí z rodnej hrudy žijúcich vo Švajčiarsku. Aj sme spoznali. Ale o tom tento príbeh nebude, ale o tom, čo sa nám tam stalo. A tiež, čo mi môj podarený syn vyviedol dnes doma.
Skrátka už asi tri mesiace nenosíme doma plienky a posledný mesiac už ani von. Lukáš sa síce ešte vždy pred odchodom uistí, či tam, kam ideme, bude záchod, ale na plienku už ani nepomyslí. A to aj túto sobotu. Ako som spomínala, na návšteve sme spoznali viacero nových ľudí, medzi nimi aj Viki. Bola veľmi milá, spoločenská a aj ochotná povenovať sa deťom. Aj nášmu Lukášovi. Keď Lukáš prvý krát zakričal, že mu treba cikať, tak Viki ho vzala na WC. Všetko prebehlo super, až na to, že dala Lukáša cikať po stojačky. Musela ho ale držať. Hovorila som jej, že doma len po sediačky. No a to som nemala. Lepšie povedané, mala som uviesť aj presný návod. Viki išla s Lukášom na WC aj druhý krát, ale tentokrát s nimi išiel aj tatinko. Chcel vidieť, ako to Viki toho Lukáša dala cikať prvý krát. Ale čo čert nechcel, Lukáš cikal tentokrát po sediačky. Lenže mu teta Viki, nakoľko maminka zabudla povedať, nedala dole nohavice, ale nechala na členkoch. Tí, ktorí máte lepšiu fantáziu, si určite viete predstaviť ako to dopadlo. Presne tak, ako si myslíte. Lukáš ocikal Viki, ale tak, že musela ísť za Luckou hostiteľkou a požiadat o nohavice. Najhoršie ale bolo, že Lukáš sám bol z toho nešťastný.
Akoby to ale nestačilo, tak dnes ma dorazil úplne. Ono to cikanie po stojačky sa mu totiž veľmi zapáčilo. Jonáš nám po obede pekne spal, ja som niečo ešte dorábala v kuchyni, keď som začula žblnkot. Kričím:"Lukáš, kde si?!" "Tu maminka, vzadu, cikám." Utekám tam, a čo nevidím? Môj o týždeň trojročný syn cikal po stojačky do nočníka. Samozrejme, že aj mimo. No krása. Takže čerstvo opraný koberček poputoval do práčky a Lukášovi som vysvetlila, že kým nekúpime nižsi šamrlík, tak cikať po stojačky doma nemôže. Momentálne nás teda čaká výlet do IKEI a úplne hore na lístku mi svieti: menší šamrlík.

Lukáš v base

Minulý rok v lete môj dobrý manžel si odletel na nejaký hokejový seminár do Fínska a aby som tu ako tehotná nebola sama, pozval babku s dedkom Karolom. Boli tu asi tri týždne.
Počas tohto obdobia sa babka venovala Lukášovi a ja domácnosti, nákupom a iným hlúpostiam. Ale bolo nám všetkým fajn. Lukáš si starých rodičov - aj keď pri pohľade na nich je toto oslovenie totálne mimo - užíval. Hlavne hranie sa s babkou a rikšovanie s dedkom. Dedko ho vozil po terase na lehátku.
Všetko bolo super, až na to, že asi mesiac pred tým ako prišli, sa u Lukáša začalo takzvané obdobie vzdoru. Už pred tým to občas skúšal, ale tentokrát to začalo naplno. Jendoducho, keď bol o niečom presvedčený, že to musí byť tak ako si predstavuje, tak sa musel aj sám presvedčiť, že naozaj to tak nie je. Mohol mu človek hovoriť, čo len chcel. Bol taký neveriaci Tomáš.
Jedného dňa sme sa s babkou rozhodli zbehnúť do Badenu na nákupy a Lukáš mal ísť s nami. Chceli sme nechať dedka oddýchnuť si, len Lukáš sa zrovna vtedy rozhodol, že bude mať svoj deň. Takže keď som mu priniesla nohavice na oblečenie a sandále, rozhodol sa, že on tieto nohavice nechce a chce iné. Samozrejme čas tlačil, pretože sme sa kvôli parkovaniu a zápcham rozhodli ísť autobusom. Vymýšľal a jačal, že on nikam nejde, že zostane s dedkom. Dedko privolil, tak sme ich teda nechali tak. Odišli sme a strávili s babkou pekné popoludnie v meste. Keď sme sa vrátili, pýtala som sa oboch ako bolo. Lukáš mi celý uveličený povedal, že bol v base. Tak som zisťovala, čo sa stalo:
Po našom odchode si mladý pán svoje rozhodnutie ostať s dedkom rozmyslel a chcel ísť za nami. My sme však už boli za horami za dolami. Tak spustil nový cirkus. Lenže to sa prerátal. Dedko si po hlave skákať nedal a keď už s Lukášom nebolo reči, tak ho šupol do "basy". Skrátka ho dal do postieľk a doniesol mu vodu, pretože aj väzni majú nárok piť. Povedal mu, že je vedľa pri počítači a keď sa ukľudní, môže za ním prísť. Lukáš ešte chvíľu jačal, ale potom si to všetko rozmyslel a išiel za dedkom, že už sa ukľudnil a či sa nebudú hrať tenis.
Odvtedy sme dedkovu "basu " využili ešte niekoľkokrát a v podstate ju používame ešte dnes, len v trochu pozmenenej variante, nakoľko už nemáme postieľku, takže ako basa slúži izba. Nejakým záhadným spôsobom však Lukáš už tak nadšene nehlási, keď v nej musí byť, ale zas tam ani nebýva tak často.

Jonášov príchod

V apríly minulého roku som zistila, že som tehotná. Na moje prekvapenie. Nieže by som nevedela, ako sa dá otehotnieť, len som si myslela, že to neklapne tak rýchlo a ono klaplo. Tak sme sa aj potešili, ale hneď sme si aj uvedomili, že to bude zimné dieťa. Z toho bol trocha na nervy môj muž. Sami v cudzine, v novembri sa finišuje u nich v práci, hokejová sezóna v plnom prúde, skrátka z tohto pohľadu ten najnevhodnejší termín, aký môže byť. Niektoré veci sa však naplánovať nedajú a ani tentokrát som v tom predsa nebola sama.
Po zážitkoch z prvého pôrodu sme sa opäť rozhodli pre nemocnicu v našej blízkosti. Tentokrát sme žiaden kurz neabsolvovali, veď načo, už sme predsa raz rodili. Jedine sme išli na prehliadku pôrodného a popôrodného oddelenia, aby sme vedeli, kde je príjem a ako to u nich funguje. Väčšina ma totiž presviedčala, že druhé deti zvyknú prísť skôr a rýchlejšie. Pravdu mali v tom "rýchlejšie", ale skôr to teda nebolo. Jonášovi sa tak ako Lukášovi na svet vôbec nechcelo. Na rozdiel od prvého pôrodu má táto skutočnosť ale nejak veľmi nerozhádzala. Keď sa na tretí deň po termíne nič nedialo, poslal nás pán doktor na kontrolu do nemocnice, kde nás objednali o dva dni. Skontrolovali všetko a urobili odhad bábatka na 3800g. Hovorím si, no to snáď nie, zase medveď. Prebrali sme teda s doktorkou a pôrodnou asistentkou, ako budeme postupovať ďalej. Keďže moja sestra už bola na výpomoc u nás a odhad bábatka bol opäť relatívne veľký, rozhodli sme nečakať tak dlho ako pri Lukášovi a nechať pôrod vyvolať.
Na šiesty deň sme teda podľa dohody volali do nemocnice, kde mi povedali, že môžme prísť. Ako som však balila, tak mi volali z nemocnice naspät, že im to je ľúto, ale mám ostať doma, lebo majú veľa pôrodov a mám zavolať na druhý deň ráno.
V sobotu, 5.12.2009, som teda ráno volala do nemocnice, kde mi povedali, že nech prídem, že majú kľud. Zobudila som teda muža a sestru a hneď po raňajkách sme odišli do pôrodnice. Tam začali rovnako ako pri Lukášovi. Najskôr kompletné vyšetrenie a potom tabletka a prevoz na predpôrodné oddelenie, kde nám pridelili izbu. Bola som tam sama, pretože Kajo išiel odviesť auto domov, najesť sa a dohoda bola, že ak sa neozvem skôr príde hneď po obede. Tak aj bolo. Prišiel, zbehli sme na prechádzku a kávičku a naspäť do izby, pretože bolo dosť zima. Prišla pôrodna asistentka, skontrolovala CTG a keďže sa stále nič nedialo, tak aj odišla. Ja som sa opäť začala nudiť a tak sme sa vybrali znova na prechádzku a kávičku. Keďže sa už aj zotmelo a na izbe nás čakala večera pobrali sme sa späť. Po jedle som zavolala sestre ako sa im s Lukášom vodí a že u nás všetko po starom, dva v jednom. Mohlo byť asi 18 hodín. Z nudy sme s Kajom začali riešiť hlavolamy. Zrazu som však začala z hlboka dýchať. Z ničoho nič sa spustili kontrakcie, ale aké. Každé 2-3 minúty. Vravela som Kajovi, nech volá pôrodnú sestru, ale on mi na to: "je skoro sedem, vydrž do siedmej, potom ju zavoláme". Našťastie aj ju napadlo pozrieť, čo máme nové a keď ma videla, hneď ma zapla na CTG a dala sa vyšetrovať. Ako mi oznámila, že je to dobré a už som na 3cm, praskla plodová voda. Okamžite volala dole na pôrodné a už sme aj išli.
Bolesti boli ako hrom. Jediné, čo som chcela, bol môj, pri prvom pôrode osvečený epidurál. Pri príchode na pôrodnú sálu som oň pekne aj požiadala. Pôrodná asistentka sa mi snažila ozrejmiť možnosti boja proti bolestiam, na čo som je odrvkla, že ja s ňou o tom nediskutujem a jediné, čo chcem je ten epidurál. Keď tak na to pozerám z odstupom času, tak ja byť tou pôrodnou asistentkou, asi by som sa niekam kopla. Ale ona to zobrala v pohode a epidurál som dostala. Bolo asi osem večer. Fungoval však nejako divne. Len na jednej polovici tela a to na ľavej, tú pravú som stále cítila. Nevadilo, kontrakcie tak trocha ustúpili, ja som si uľavila, keď sa tie tlaky začali zosilňovať. Vravím jej:"musím na WC", ona: "počkajte, pozriem sa. Ale veď vy ste už úplne otvorená, keď poviem, tak budete tlačiť, dobre?" "To nie je možné, veď je to len krátko!" bola moja odpoveď. Ono aj bolo len okolo švtrť na desať. Keďže však povedala tlačiť, tak som tlačila ako kázala, veď snáď vie, čo robí. A veru vedela. Tri krát som zatlačila a Jonáš bol na svete. Ani som tomu veriť nechcela, len som sa pýtala, či už je vonku a či je v poriadku. Bol a ja tiež. A odhad pôrodnej váhy bol takmer presný. Jonáš vážil 3750g a meral 52cm. Oproti Lukášovi taký malý špunt.
Takže všetko bolo OK, až na to, že príbeh s mojou nepodarenou placentou sa zopakoval a keďže som si pri tlačení ten epidurál nejako "vylepšila", tak mi ju museli vybrat v plnej narkóze. No, čo už, hlavne, že je to za nami. Každopádne som si ale tentokrát povedala, že ďalšie bábatko nám v najbližšej dobe nehrozí, pretože na ďalšie operácie tohto štýlu nemám náladu. Ak sa však doma začnem nudiť, keď tí dvaja nezbedníci budú v šklôlke a škole, môžme sa s mojím mužom na túto tému začať rozprávať. Ale len rozprávať. Ostatné sa uvidí :-)

Ako sa narodil Lukáš

Každý kto ma pozná od mala vie, že som veľký hypochonder. Skrátka mám strach z bolesti, injekcií a nemocníc vôbec. Keď som sa dozvedela, že som tehotná s Lukášom bola som na jednej strane veľmi rada, ale na druhej ma hneď chytal strach pri myšlienke na pôrod. Nakoniec som sa rozhodla pre predpôrodný kurz v nemocnici, v ktorej som sa chystala rodiť. Pre tých, čo nevedia, Lukáša som rodila v Univerzitnej nemocnici v Zürichu. Kurz bol skvelý a Kajo ho absolvoval spolu so mnou ako sa na správneho budúceho otecka patrí. Stále sme síce nemali ujasnené, čo bude pri celom pôrode, ale nakoniec sme spravili dohodu, že ostane tak dlho ako bude chcieť. Posledné týždne tehotenstva som si užívala a plánovala možné varianty pôrodu a odchodu do nemocnice. Ako budem volať Kajovi do práce, že nech trieli domov, že už rodíme.
Lenže človek mieni, pán Boh mení. Tak to bolo aj u mňa. Na plánovaný termín sa nič nedialo. A ani pár dní po termíne, takže ma moja pani doktorka presunula na ďalšiu kontrolu do nemocnice. V dohodnutý deň, už sedem dní po termíne, ma kompletne vyšetrili a urobili odhad dieťaťa na 3,8 kg. Ukľudnila som sa a dohodla si ďalšiu kontrolu v prípade, že sa dovtedy nič nestane. No a ono sa nestalo. Tak na ďalšej kontrole mi kázali na druhý deň zavolať a podľa obsadených sál mám prísť na vyvolanie. Nemocnica ale bola plná, takže si ma pozvali len na skontrolovanie srdca bábatka a množstva plodovej vody. Celá moja predstava o krásnom spontánnom pôrode sa začala otriasať v základoch a celkom sa strepala, keď mi v stredu 27.6.2007 volali z pôrodnice, že sa uvoľnila sála a mám prísť na vyvolávačku. Zaliali ma slzy a bolo mi jasné, že môjmu tehotenstvu je práve koniec. Ale čo už, aj tak to bábo v tom bruchu večne ostať nemohlo.
Po príchode do nemocnice ma znova vyšetrili a dali tabletku na vyvolanie. Kým monitorovali srdce bábatku a moje kontrakcie rovnajúce sa nule, išiel Kajo odviesť auto domov a vrátil sa električkou. Snáď nebudeme platiť také parkovné, ktovie, ako dlho tam predsa budeme. Po jeho návrate sme sa išli prejsť. Mne stále nič nebolo. Vrátili sme sa do nemocnice na večeru. Pôrodná asistentka skontrolovala stav a keďže som sa otvorila na skvelý 1,5 cm, tak mi nasadili infúzku a bolo po prechádzkach. Ale to mi nevadilo, len to že kontrakcie neboli žiadne, to hej. Ale len do tretej v noci, vtedy mi totiž praskla plodová voda a začali kontrakcie. Ale rovno z 0 na 100. Skrátka každé 2 minúty. Po dvoch hodinách som nevládala stáť na nohách a chcela som už len epidurál. Pôrodná asistentka do mňa húdla:"ale načo pani P., veď Vám to ide skvele." Našťastie sa vtedy ozval môj muž a povedal, že epidurál bude. A veru aj bol. Síce na dva krát, ale tá úľava, to bol raj. Pôrodná ma okamžite po uľavení nahnala spať. Kaja, napriek jeho protestom tiež. A aj mu posteľ doniesli - takú krásnu rozkladaciu a k tomu perinu a vankúš. No skrátka veget. Ešte pred tým samozrejme dal všetky naše veci na poriadok a zaspal. Ráno si ho chodili pôrodné asistetnky pri zmene smeny ukazovať, pretože to ešte nezažili, aby niekto upratal počas pôrodu svoje veci. Ráno okolo deviatej som zrazu začala opäť niečo cítiť. Povedala som to ja mojej novej pôrodnej sestre a ona celá natešná vravela, že to je super, tak to chceme. Tieto kontkracie a tlaky silneli a silneli. Nakoniec som už žiaden epidurál necítila. Keď už som pomaly s Kajom, ktorý medzičasom tiež vstal, predýchvala kontrakciu za kontrakciou, opýtala som sa pôrodnej sestry, že koľko asi trvá vytlačenie hlavičky. Snažila sa vykrútiť, tak jej vravím: "povedzte mi nejaké optimistické číslo, nemusí to byť ani pravda, len nech mám niečo, na čo sa môžem upnúť." Na to mi zavalašila: "no tak takých 30 minút." Fajn, povedala som si. Lenže o chvíľu sa tie kontrakcie a tlaky zosilnili. Tentokrát ma napadlo, čo tak zosilniť epidurál. Ono to šlo, ale s rizikom, že nebudem môct tlačit a bude treba strihať a použiť vakuuvý zvon alebo kliešte a to som teda nechcela. Akurát, že som začala celkom slušne jačať. Pôrodná chcela zavolať anesteziológa, že nech mi to zosilní, ale ja som odmietla. O pol hodinu jej to zase nedalo a už išla volať tomu anesteziológovi, že nech príde. Povedala som jej, že ja žiadne zosilnenie nechcem a nech si ma skrátka nevšíma. Tak sa len usmiala a povedala, ako chcete. A odišla niekam von. Ale nie na dlho, za chvíľu bola späť, tentokrát chcela skontrolovať, ako ďaleko sme. No už sme boli dosť ďaleko, už bolo treba tlačiť. Lenže s čím som prišla tentokrát? So skvelým nápadom "poďme domov Kajo". A on mi na to: "a tú hlavičku, čo vidím mám vo výťahu zatláčať dnu alebo ako si to predstavuješ?" Nezostávalo mi nič iné teda, len tlačiť. Vy, čo už deti máte si poviete, no jasné, a čo si chcela iné robiť? Tlačila som a kričala, na čo môj skvelý muž, držiac ma za ruku a nohu, na mňa vyletel: "nejač! Zavri oči, ústa a tlač!" No skúste po takom povele niečo iné. A nielen to, ono to fakt pomohlo. Síce, keď už bola hlavička skoro vonku, ma napadlo ešte vysloviť volovinu:"ja už na to kašlem a nerodím!", ale vzápätí som bola nútená si to rozmyslieť a skríknuť:"ale nie, ja rodím!" a malý bol vonku. Vážení, to bola úľava. A keď vám poviem, že ten náš malý medveď mal 4400g a 53cm, tak mi to ani nebudete veriť. Kajo bol taký uveličený, že si ani nevšimol, keď sa ho pýtali, či chce prestrihnúť pupočnú šnúru,
Nanešťastie sa to po pol hodine vďaka prirastenej placente celé skomplikovalo, ale to je iný príbeh. Najlepšie to vystihla pani doktorka pri prepúšťaní: "Frau P., so eine vorbildliche Geburt und nachher so ein Scheiss." (Pani P., taký ukážkový pôrod a nakoniec také h.... .) No čo už.
Ešte som zabudla spomenúť, že kým ja som rodila, tak z Bratislavy dorazila moja sestra, ktorá celá pôrod presedela v nemocničnej kaviarni a prečítala celú knihu, ktorú si na svoj dvojtýždenný výpomocný pobyt doniesla.

Veľmi starý príbeh o tom, ako sme môjho otca skoro v Insbrucku nechali

Tento príbeh sa odohral už veľmi dávno. Podnet naň mi dal vlastne môj otec a o ňom tento príbeh aj je. Napadlo ho to, keď si prečítal o tom, ako som skoro Jonáša v obchode zabudla.
Krátko po revolúcii, mohlo to byť asi v roku 1991, sme išli na veľký rodinný výlet za hranice. Konkrétne do Rakúska. Stará mama tam totiž počas vojny žila a chcela sa tam ísť opäť pozrieť. Tak sa zorganizovala asi týždenná cesta naprieč Rakúskom. Išli sme dve autá. My - mama, oco, sestra a ja a krstná mama s deťmi, mužom a starká. Všetko bolo super. Každú noc sme spali niekde inde. Už si nepamätám presne kde, len viem, že pár krát sme spali v nejakom penzióne, potom na starom sedliackom dvore a podobne. Možno ten výlet netrval ani týždeň. Každopádne tento príbeh sa odohral počas tohto výletu.
Jeden upršaný, ale relatívne teplý deň, sme sa vybrali do Insbrucku. Mama šoférovala, otec navigoval a my samozrejme vzadu. Krstná išla za nami. Na jednej križovatke, kde sme odbočovali, sme sa rozdelili. My sme totiž stihli prejsť na zelenú, ale krstná nie. Náš tato sa teda rozhodol vystúpiť a ukázať jej, kde sme odbočili. Vystúpui len tak, ako bol. V kraťasoch a tričku. Síce znova začalo popŕchať, ale veď šiel len navigovať, takže mu to až tak nevadilo. Ale len chíľu. Mama totiž zatiaľ v spätnom zrkadle sledovala, či už idú a keď zbadala žltú daciu, tak sa pohla. Začala hľadať miesto na zaparkovanie. My sme ani nestihli zareagovat, že nám chýba tato. Najkrajšie bolo, že mama stále akoby pribrzďovala a keď nás tato už-už dobiehal, tak sa zase pohla. Ona vôbec nezaregistrovala, že oco vedľa nej nesedí. Na túto skutočnosť došla až vtedy, keď sa ho niečo opýtala a on neodpovedal. Vtedy sa zdesená otočila na nás, že kde je otec. No vystúpil na tej križovatke, bola naša odpoveď. Okamžite našla miesto pred nejakým hotelom, a len čo sme zastali, dobehol zmoknutý, nahnevaný (mierne povedané) otec. On si myslel, že si mama s tým brzdením a pridávaním z neho robí srandu, ale ona sa len prispôsobovala premávke pred sebou a sledovaniu auta krstnej za sebou. To, že nám chýbal člen posádky, vôbec netušila.
Našťastie otec mal dobrú kondičku, pretože vzdržal bežať za nami celkom dlho. Ale ten dážď mu na nálade teda nepridal. Po nastúpení do auta bolo v aute trocha dusno, ale do večera bolo všetko OK a už sme sa na tom maminom psiom kúsku len smiali a vieme sa na ňom pobaviť do dnes.
A ak ste pred tým už čítali môj príbeh o Jonášovi a obchode, musí vám byť po tejto príhode jasné, odkiaľ tá moja zábudlivosť pochádza.

Drahý babysitting

Tak som sa po dlhej dobe opäť dostala k písaniu. A bolo už veru na čase, lebo tento príbeh stojí za to.
Začiatkom apríla nám odišiel tatinko na výlet. Najskôr strávil pár dní na Slovensku, odtiaľ odcestoval do susedného Poľska, aby sa o týždeň zas vrátil na rodnú hrudu. Počas tohto obdobia som bola sama s deťmi. Čo bolo celkom v pohode, až na to, že Lukášovi začal plavecký kurz. Ono sa to takto honosne volá, ale v podstate sa tam deti vo veku dva až štyri roky čvachtajú pod vedením trénerky a rodičov - u nás tatinka - vo vode. Lukáš tam chodí rád, tak som si povedala, že s ním pôjdem teda ja. Tým nám však vzniko nový problém - kam s Jonášom. Moji priatelia a známi mi už viac krát vraveli, že keď budem potrebovať postrážiť, nech sa ozvem. Tentokrát som si teda povedala, keď je ponuka, bude aj dopyt a dohodla som si na dve soboty stráženie Jonáša. Počasie nám vyšlo ako z rozprávky. Aj tú prvú a aj tú druhú. Jonáša som vždy odovzdala v Badene v kočíku - najskôr kamarátke Deniske a druhú sobotu Ivke s Marekom. Všetko bolo skvelé, ja som sa cítila dokonalo, pretože všetko klapalo ako malo.
Tento pocit mi prosím vydržal asi dva týždne. Jeden krásny piatok ma totiž v schránke čakal pozdrav od mestských policajtov z Badenu. To, čo obsahoval, ma takmer prekotilo. Bol to oranžový šek na 250 frankov (cca. 180 eur) za prekročenie rýchlosti. Čo sa vlastne stalo:
Ja som si tú druhú sobotu nevšimla, že keď som odbočila k parkovisku, kde som mala odovzdať Jonáša, som vošla do zóny s rýchlostným obmedzením 30km. No a išla som 47km/hod. Tak si prosím vypočítajte, o koľko som, ja trúba, tú rýchlosť prekročila. A to mi ešte odpočítali 5 km. Tak som si pekne doma zanadávala, a nebudem vám klamať, aj pekne poplakala nad vlastnou blbosťou. Sadla som ale pekne k počítaču a pokutu dala k stanovenému dátumu zaplatiť.
Ale to nebolo všetko. O týždeň, zase v piatok, ma čakal v schránke nový pozdrav od badenskej polície. Už som tušila, čo tam bude. A veru aj bolo. Ďalšia pokuta. Tento krát "len" na 120 frankov (cca. 87 eur). Čo bolo najhoršie, z toho istého dňa a z toho istého miesta, len o 15 minút neskôr. Išla som 41km/hod. Zas som si začala pekne nadávať, že som pekné jelito. Ja som si cestou na parkovisko nevšimla ani to, že ma odfotilo. Takže si to viete predstaviť. Dve pokuty v priebehu 15 minút.
Najväčšiu radosť z tohoto celého mal môj muž. Najskôr mi povedal svojím nonšalantým spôsobom, že za takú sumu sme mohli mať profesionálny babysitting pomaly na celé dva týždne, čo bol preč. Čo ho však ho tešilo viac, že odteraz musím byť ticho, keď dostane pokutu on. Doteraz som mu totiž vždy dávala hubovú za každý pozdrav od policajtov. Ale takéto číslo ako mne sa mu ešte nepošťastilo a asi ani nepošťastí. Najlepšia bola jeho poznámka: "Drahá, môj ročný priemer je cca. 250 frankov za rok, tvoj 370 za 15 minút". A bola som odrovnaná.
Ten týždenný prísun pokút mal jedny jedinú výhodu - mohla som jednu zaplatiť v máji a druhá odíde teraz 1.júna. Au....

Ako tatinko začal piť kávu

Tí, čo nás poznajú vedia, že môj manžel kávu vôbec nepije. Teda lepšie povedané, do nedávna vôbec nepil. Toto je príbeh o tom, ako sa k tej káve vlastne dostal.
Minulý máj nás prišli navštíviť zo Slovenska babka s dedkom Karolom (máme dvoch dedkov, tak ich musíme rozlišovať menami). No a v júli prišli zas. Obaja pijú kávu a to v hojnom počte. Na deň to vyšlo aj takých 5 káv na hlavu. Čo nám samozrejme nevadilo. Na vianoce som totiž od manžela dostala nový kávovar Nespresso na kapsle. Je malý, skladný a hlavne káva je rýchlo a podľa mňa aj dobre chutí. A čo je podstatné, vie ju obslúžiť aj dvojročný špunt. Hlavne, ak ho to babka s dedkom naučia. Mal z toho obrovskú radosť. Babka s dedkom len volali:"Lukáško, ideme variť kávu". Ešte ani nedopovedali a Lukáš už utekal. Dedko ho vyložil na pracovnú dosku a už sa varilo. Kapsla do otvoru, zatlačiť krytku a stlačiť gombík s veľkou šálkou. A takto to išlo stále dookola, každý deň, čo u nás boli.
Lenže dedko s babkou po dvoch týždňoch odišli. Ja som bola akurát tehotná s Jonášom a káva mi veľmi nerezala. Tatinkovi už vôbec nie. Ale čo sme mali robiť, ked Lukáš len chodil a pýtal sa, či môže niekomu uvariť kávu. Tak som začala piť kávu proti chuti, len na radosť dieťaťa. Z jednej som prešla na tri denne. Ale bezkofeínové. Čo sa však nestalo? Kávu začal z toho istého dôvodu piť aj tatinko. Síce sa to ani nedá nazvať poriadne kávou, to čo pije, ale podstatné je, že Lukáš odvtedy môže obsluhovať kávovar opäť častejšie ako len pár krát za deň. Aj tatinko totiž neostal pri jednej denne, ale dá si aj dve či tri. Momentálne sme na tom tak, že sa v kuchyni potkýnam o Lukášov šamerlík, ktorý má postavený pri kuchynskej linke s odôvodnením, že veď ho stále potrebuje.

Hysterka hysterická

Považujem sa za mladú, rozumne uvažujúcu ženu. Teda, môj manžel by asi povedal, že mladá som bola a moja sestra, že rozumne som nikdy neuvažovala. Ale o tom inokedy.
Keď som bola tehotná s Lukášom, tak som mala pocit, že ma moje rozumné uvažovanie miestami opúšťa. Najskôr mi zo začiatku bývalo veľmi zle. Takmer ako v knihách, akurát, že mi bývalo zle celý deň. Skrátka hrôza. Podľa toho som aj jedla. Moje chuťe sa menili takou závratnou rýchlosťou, že Kajo už nevedel, čo robiť. Raz som chcela grilované kura a keď ho doniesol, tak som zjedla jedno krídlo a zvyškom sa napchával on takmer štyri dni. Pretože ja som ho už na druhý deň nemohla ani cítíť. Podobné to bolo s domácimi klobáskami. Musel ich chodiť jesť tajne, lebo keď som ich zacítila, už bolo pohroma hotová. A keď si spomeniem, ako som sa napchávala vanilkovou zmrzlinou a zapíjala ju pivom, samozrejme nealkoholickým, ktoré mi Kajo utekal kúpiť na neďalekú pumpu, tak mi je zle ešte teraz. Podobne ako pri pomyslení na moju kombináciu jablkový kompót prekladaný kyslými uhorkami.
A to nehovorím o tom, aká som bola nešikovná. Tri rozbité taniere boli oproti tomu , ako som zobrala autom stenu v garáži, vedľa ktorej sme parkovali, úplne zanedbateľné.
Jedného takéhoto tehotenského dňa som si zmyslela urobiť si pstruha na rasci a k tomu pečené zemiaky. Všetko išlo ako po masle. Pstruha som osolila, obalila v múke a posypala rascou. Zemiaky sa už hodnú chvíľku piekli v rúre a už im chýbalo len málo. Pstruha som dala na panvicu a piekla som ho. Len sa mi zdalo, že sa pečie nejako pomaly, tak som pridala silu. No a to som asi nemala, lebo ta potvora sa mi nejako začala pripekať. Nakoniec bol zvonka krásne čierny a zvnútra polosurový. Hovorím si kľúdne, to nič, budú zemiaky s kečupom. Zemiaky boli, ale s kečupom nie. Ako som ich vybrala, položila som ich vedľa drezu, kde však stála panvica napustená jarovou vodou a čo sa mi podarilo? Nejakým záhadným spôsobom, ako som ju chcela preložiť, som tú vodu naliala na moje zemiaky. A to ma dorazilo. Začala som normálne plakať ako malé dieťa. Ale to nebolo všetko. Ja som ešťe zdvihla telefón a zavolala Kajovi do práce. Revala som mu do telefónu, že čo mám robiť, že som si pripálila obed a nemám čo jesť. On v snahe mi pomôcť, mi dával kľudným tónom návrhy - sprav si cestoviny, alebo si choď vziať do pizzerie pizzu a neviem, čo ešte. Ale ja som len hučala, že chcem moju rybu. To už nevydržal a opýtal sa ma: "Zlatík a to sa mám teraz zobrať z práce, povedať kolegom, sorry chlapi, moja tehotná žena je hysterická kvôli nejakej rybe. Musím jej ísť navariť.?!" V tom momente som si sadla a uvedomila, že má pravdu a bolo po probléme. Povedala som mu už len:"OK, urobím si špagety."

Kabátový príbeh 2

S mojím kabátom sú len starosti. Minulý rok v januári sa mi s ním podaril ďalší psí kúsok. Bola krásna, relatívne teplá sobota. Mohlo byť okolo 10 stupňov. Tak sme si s Kajom povedali, že sa pôjdeme pozrieť do Zurichu. Kajo sa pustil obliekať seba a Lukáša, ja som zase mala na starosti stravu, deku a kočík. Všetko sme nachystali, pobalili do auta a hurá do mesta. Na čo sme samozrejme v našom nadšení zabudli, bola pravidelná zápcha na ceste do mesta. Po hodinovom boji s dopravou sme odparkovali auto v podzemnej garáži. Postupne sme vyťahovali veci z auta. Najskôr kočík. Potom prišiel na rad Lukáš. Obliekli sme ho a dali do kočíka. Skrátka žiaden stres. Ten prišiel 5 minút na to. Keď sme sa obliekali my. Dala som si fliesovú bundu a na ňu mal prísť kabát. Ale toho nikde. V mojom baliacom nadšení som zbalila Kajovu vetrovku, ale moj teplý kabát som nechala doma na vešiaku. Oznámila som to Kajovi."Čo chceš teraz robiť?" opýtal sa. "No snáď nepôjdem cez tú zápchu domov po kabát.Dám si cez plecia šál, veď je teplo. Bude to stačiť." A veru aj stačilo. Ale len kým sme vyšli z parkovacieho domu. Tam som zistila, že veru je síce pekne slnečno, ale tých 10 stupňov je predsa len málo. Hovorím teda Kajovi:"budem musieť vbehnúť do nejakého obchodu a kúpiť si niečo." "No mohla si aj povedať, že chceš nový kabát. Nemusela si ten svoj nechávať doma." Kajo na to."Nepotrebujem kabát, kúpim si len nejaký sveter." Lenže to som ešte netušila, že to bude relatívne ťažké. Bolo totiž už po výpredajoch a v obchodoch mali už len jarné, tenké veci a všetky strihané tak, že som v tom vyzerala ako jaternica. Nakoniec, po dlhom hľadaní, som si v H&M kúpila jednoduchý čierny sveter na gombíky. A nosím ho stále. Akurát si pri pohľade naň vždy spomeniem, ako som k nemu prišla.